Shredder

Vojna socialnych vrstiev, poeticka dusa nezapadujuca do kolektivu, starsi brat vychovava sam mladsich surodencov, tragicka smrt mladeho cloveka, vytrnutie zo zakorenenych tradicii. Vsetky tieto klasicke motivy boli neraz uz spracovane a lepsie. Nad vodou to nedrzi priemerna Coppolova rezia, ale skor hviezdne herecke obsadenie. Videl som DC verziu, ale napriek 2 hodinovu priestoru som dostal len velke gesta, hru na efekt a v realite hlavne plytku prisladenu dramu.

Ocividne som jeden z mala ludi, ktori ostali neuchvateni. Obsah ani tolko vychvalovana forma ma vobec nenadchli a keby nebolo tych poslednych cca 20 minut, musel by som ist s hodnotenim smerom nadol. Depresivnost filmu spociva v tom, ze podobne ako mnohe dalsie diela s distopickou tematikou, nie je prilis daleko od reality a moznej buducnosti nasej civilizacie. Niektore segmenty su spracovane dobre a ponukaju silny zazitok, ale film ako celok je dost prazdny. Nie je to z casti tak originalne, ako sa vam niektori snazia nahovorit a predovsetkym mi prekaza chaotickost diela ako takeho. Miesanie zakladnych tem, nezodpovedane otazky, konspiracie, neskutocna nuda, energeticky Caine, meravy Owen a beckovy feeling. Jedenkrat uplne stacilo.

Samotne naturalisticke zavody som si uzil viac, nez tie v The Fast and the Furious, ale scenar, humor a herecke vykony pokrivkavaju. Aj ked ide o dost odlisne filmy, spolocnym putom je partia kamaratov, snaziaca sa vytvorit pohodovu a zabavnu atmosferu, tunajsie osadenstvo sa vsak na Diesela, Rocka a spol. ani zdaleka nechyta. Plusom su prvky zname z hernej serie, ktore hraci dokazu ocenit a na rozdiel od inych hernych adaptacii su zakomponovane velmi prirodzene, co dodava inak stereotypnemu dielu smrnc originality. Tie dve hodiny ubehli celkom rychlo, no presladene finale skazilo aj ten subtilny dobry dojem, ktory som z NFS mal.

Warning, spoilers ahead! Sabotage sa tak prekombinovane snazi oklamat divaka az sabotazuje sam seba. Kto spachal zlocin? Cierny muz a jeho crack whore. Dovod? Pomsta zalozena na mylnom predpoklade a navyse znacne prepiata. Tieto typy thrillerov zvyknu byt atmosfericke s velkou davkou napatie a paranoje. Predpokladom vsak su kvalitna rezia, scenar a herecke vykony. Ayerovi, ktory zaziaril s End of Watch sa to vsak kompletne vymklo z ruk. Soderbergh dokazal zmanazovat all-star tim, Ayer ma vsak problemy aj s tym svojim beckovym. Mireille Enos sa svojim bizarne presvihnutym, az komickym hereckym vykonom moze ist zaradit medzi turecke akcne hviezdy, dobrakovi Arniemu rolu lakonickeho pomstitela neverim ani na chvilu. Cely cas sa film snazi byt Gritty a potom v zavere dostaneme tragikomicky remake Unforgiven, ktory slabe zaludky oznacuju za brutalny, takze predpokladam, ze nepozeravaju Banshee, lebo to bol cisty cukrkandl.

Priemerna sudna drama, ktora vytrca z davu vdaka hereckym vykonom Toma a predovsetkym nezabudnetelneho Nicholsona. Armadne motivy urcite zaposobili silnejsie na americkeho divaka, kedze v USA je percepcia ich armadnych zloziek signifikantne odlisna od zvysku sveta. Dej ma aj napriek predvidatelnosti spad, scenar nie je stupidny, ale v zasade sa toci stale okolo jednej a tej istej banalnej akcie.

Myslienka, ze cim vyspelejsie technologie a cim viac sme na nich zavisly, tym viac sa uzitocnost transformuje na kontrolu, rozhodne nie je nova. Ani environmentalisticka agitacia nepomohla futuristickemu Transcendence k tomu, aby neposobilo ako becko z prelomu osemdesiatych a devatdesiatych rokov. Idea by mohla oslovit a osvietit divaka, keby prisla tak o 30 rokov skor, predsa len, aj ked v uplne inom style, ale bola spracovana napriklad aj v Gremlins 2. Prilis tomu nepomahaju ani banalne herecke vykony a fakt, ze ani umela inteligencia by nenatocila tak prazdny, citovo chladny a predovsetkym nekonzekventny film, ktory pocas dvoch hodin nedokaze ani na chvilu uchopit temu a cely cas len tape, az sa nakoniec rozplynie.

Rok 1986. V kinach sa objavuju Gremlins, film, ktory sa neskor v USA stal klasikou, ktoru pozeraju na Vianoce asi tak casto, ako my Popolusku. O 6 rokov neskor prichadza sequel, ktory je sice menej strasidelny, no paradoxne temnejsi. Podla dnesnych standardov, by sa dal povazovat za prilis nasilny pre malu generaciu. Pokracovanie Gremlins ma 2 tvare - humor, priserky, nasilie v style Looney Tunes a dalsie prvky pre deti. Na druhu stranu tu mame cynizmus, satiru nasej spolocnosti v podobe takmer distopickej buducnosti, kde ludske hodnoty, zivotne prostredie a celkovo humanizmus ustupuju do uzadia strojom a modernym technologiam, ktore by nam mali ulahcovat zivot, no v realite ho skor kontrololuju. Gremlins 2 je inteligentnejsi film, nez na prvy dojem posobi. Zaroven vsak absentuje pribeh, zakladna kostra je rovnaka ako v jednotke, ale vacsina scen je vlastne len seria gagov, inside jokov a popkulturnych referencii.

Oproti jednotke je pokracovanie uz len zbierkou klise najhrubsieho zrna, pocnuc takmer kopirovanim Avatara, cez trulka, ktoreho zenu sa pokusa prebrat "cool" partner z minulosti, az po otca nespokojneho s vyberom jeho dcery. Zaver je presne taky ako ocakavate, Gaylord Focker sa vzmuzi a zachrani den. Vsetky tieto zname motivy, sa vo vacsine filmov rozvijaju postupne a maju apson snahu o originalitu, no v Riu su osekane na samotny zaklad, skomprimovane do motanice a v zavere umelo zrychlene. Jedine co stoji za pozornost, su hudobne cisla, inak zabava len pre tych najmensich.

Je az desive, nakolko som sa v Calvinovi nasiel. Zenska perspektiva, ktoru Kazan uplatnila pri pisani scenaru mi dodala nadhlad, ktory mi nikdy introspekcia neposkytla. Komorna snimka sice poskytluje odlisne nazeranie na romancu, ale kuzlo som tam necitil. Calvin vo vlasnom ponimani osamely romantik, v realite egoista utapajuci sa v mravnom narcizme, pochopi, ze ani zena, vytvorene podla jeho predstav a s cielom lubit navzdy iba jeho s nim nevydrzi, lebo chyba nie je v jeho partnerkach ale niekde inde. "There has to be space in a relationship, otherwise it’s like we’re the same person." – Ruby

Najnudnejsi road trip v historii. Dve zeny, kazda svojim sposobom utlacana muzmi, sa nechtiac vydadavaju na cestu sebapoznania a vnutornej premeny, na ktoru by bola kazda feministka pysna. Antagonizmus je medzi posolstvom filmu, ktore posilnuje zeny a snazi sa ukazat, ze idey mnohych muzov o nich su nespravne a postavami samotnymi, kde jedna zena je vyobrazena ako hlupucka a naivna domaca putka a druha sice svetaznala, ale v kritickych situaciach emociami zaplavena hysterka. Film ma zbytocne dlhu stopaz, polovicu casu zaberaju uplne bezucelne hadky medzi Thelmou a Louise a aj tie akcnejsie casti su vacsinou rozvlacne. Zije to najma vtedy, ked sa na scene objavi mlady Pitt, ale najlepsi vykon podal aj napriek malemu priestoru Keitel.