Shredder

Mohol to byt dobry film, keby nebol ako kusok masla, natrety na enormny krajec chleba. Ma to atmosferu, napatie aj silnejsie momenty, ale tie dve a hodiny su jednoducho prilis a tak sa v tom rozsahu straca. Velmi jednoducha zapletka je coskoro odhalena a vacsinu deja sledujeme Cruisov pokus o utek z problemu, v ktorom sa ocitol. Trillery stavaju prave na hutnej atmosfere, ktora tu kvoli rozsiahlej stopazi existuje len v par momentoch a inak sa to vlecie. Dojem kazi aj hudba, ktora v zasadnych okamihoch nebrnka na nervy, ale znie skor sko nieco, co pozname z 80's komedii.

Myslel som, ze reboot tolko kritizovanej americkej Godzilly, prinesie so sebou nove zaciatky. Opat vsak plati, ze v Hollywoode melu z posledneho. Godzilla je odstavena na vedlajsiu kolaj a postavena do role antihrdinu, ktory zachranuje den tam, kde americka armada zase raz zlyhava. Scenaristi sa prilis nenamahali, dej je postaveny na tom, ze Godzilla a jej protivnici kaiju MUTO sa presuvaju z miesta na miesto a nicia budovy za ucasti neucinnych zbrani armady. Nechyba ani plejada stereotypov - nefungugu stihacky a tanky, musime vyuzit atomovky; utekajuci a panikariaci ludia, znicenie Golden Gate Bridge, utajovany projekt vymknuty z kontroly, ohrozena rodina a dalsie zname prvky. Beckovy nadych velkorozpoctoveho filmu sa nepodari odohnat ani subojmi monstier, ktore su este omnoho menej napadite a uspokojive, nez tie v Pacific Rim. Skoda, ze sa nepodarilo udrzat atmosferu z prvych circa 30 minut, kedy bola naozaj taka, ako sluboval trailer.

Psychicky labilnemu americkemu obcanovi pretecie pohar pohar trpezlivosti a vydava sa netradicnu cestu "domov". Film funguje jednak ako thriller, ale taktiez ako socialna kritika, respektive skor Schumarov uder pastou iritujucim situaciam, ludom a problemom z bezneho zivota. Nas antihrdina sa postupne agresivnym sposobom vysporiada s dopravnou zapchou, etnickym gangom, neoblomnou politikou fastfoodov, krutym financnym systemom, skrytym homosexualnym nacistom, snobskymi zbohatlikmi etc., pricom vsade zanechava spust. Falling Down nie je ani zdaleka dokonaly, reziser to mohol uchopit aj inak, bud udernejsie, alebo naopak s vacsou davkou cierneho humoru a nadsadzky. Predsa len, linia s podpapucnickym policajtom pokryvkava, aj ked film ako taky je osviezujuci.

Dakujem kretenovi, ktory vymazal vsetky hodnotenia aj komentare, takze ho mozem pisat od zaciatku. Nedavno som cital o tom, ako Hollywood coraz viac apeluje na divakov prostrednictvom nostalgie. Stallone a spol. utocia na city chlapov, ktori vyrastali na akcnych hrdinoch vsetkymi desiatimi. Opat sa nam opakuju stare motivy z dvojky - pomsta hnana smutkom za (skoro) zavrazdenym kolegom, znamy nepriatel so svojou armadou, chlapske potlapkavanie aj meranie vtakov, zbesile strielanie naverimboha, suche hlasky a nostalgia a zase raz nostalgia. Mlady tim je absolutne nevyrazny a dokonca aj povodny musi ustupit do uzadia, aby mal Stallone vsetok priestor pre seba a svoje ego. Silene hlasky ako Arnieho "Get to the choppa" by posobili lepsie, keby ich uz neprednasali za svoj zivot 1000x a preto su podavane s elanom umierajuceho. Neviem ako sa im to podarilo, ale vdaka nepodarenym CGI akcne sceny posobia archaickejsie a menej realisticky nez tie v osemdesiatych a devatdesiatych rokoch. Taka helikoptera, ktora vyzera menej realne nez monstrum z 15 rokov stareho beckoveho hororu dokaze pokazit zazitok. Snaha o ubercool dojem, ktora vyustuje do prepalenych scen ako 80 metrovy skok do vysky s motorkou zakonceny parkour fintickami je neznesitelne evidentna. Co ma vsak prekvapilo najviac je fakt, ze acknak ma nudil viac nez kontemplativne poeticke dramy Mallicka. Plus obcas to vyzera tak, ze, ti ktori niesu na steroidoch su na drogach, Banderasovi by som kludne veril metamfetamin pred natacanim, lebo to co tam predvadzal bola hyperbolizovana sebaparodia hraniciaca s niecim podobnym, ako herecke vykony v Disaster movie.

Rozpravocka o chudobnom Irovi, ktory sa vyberie do USA splnit si svoj sen. Po humorne ladenom uvode vsak cele jadro filmu uviazne na mrtvom bode a vlastne sa nic nedeje, vdaka comu sa film neskutocne vlecie. Howardova rezia, Williamsova hudba, vyprava, kamera su na urovni, ale co z toho ked to ma cele ton uspavanky. Zavod v zavere filmu je fantasticky a sam o sebe by si zasluzil 5 hviezd, aj ked mohol byt o nieco menej presladeny a pateticky.

Kapitan (takmer) zahodil vsetok ten prebytocny patriotizmus, amerikanizmus, patetizmus a presladenu nostalgiu prvej casti a je hned znesitelnejsi. Presuvame sa nielen z minulosti do sucasnosti, ale aj z pozicie klasickeho blockbusteru do politickejsich vod konspiracneho thrilleru. Vycitky sa samozrejme najdu lahko, preto tentokrat uvediem pozitiva. The Winter Soldier je idealna popcornovka, ani chvilu nenudi; clovek moze vypnut mozog, bez neustalych utokov stupidity a akcne sceny su uchvatne. Zaroven uspokojuje v mensej miere aj intelektualske chutky, pri zaoberani sa realnymi problemami sucanosti (NWO, NSA, zneuzivanie technologii). Prijemny prekvapenim je Falcon, od ktoreho som ocakaval, ze bude len prekazat, ale jeho manevrovanie pri strete s arzenalom Helicarrieru bolo fantasticke. Odo mna tak 3,5*, mozno pri opatovnom zhladnuti zvysim na 4. PS: Referencia na Pulp Fiction pobavila.

Vrstevnaty film, ktory sa dotyka tolkych tem, ze ich nema sancu dokladne preskumat, ani napriek dlhej stopazi. Kazde dielo, ktore aspiruje na poziciu unikatu v sebe musi niest podpis rezisera. Eastwoodova noir kriminalna drama vsadza na herecke vykony Penna a Robbinsa a analyzu civilizacnych problemov ovplyvnujuch komunitu. Keby Mystic River nemala tieto pridane hodnoty, vznikla by len priemerna kriminalka, takto mame nieco zapametatelne, nie vsak hodne hypu. ktory film v case jeho vyjdenia sprevadzal.

Amazing Spider-man - odohrava sa v Ultimate univerze (preto mozno niektori nespoznali Rhina a Electra). Vizualne posobily uvod daval Webbovi nadej na zlepsenie reputacie po katastrofalnej jednotke, no postupom casu je zrejme, ze Spideymu dosla stava rychlejsie ako v Raimiho trojke. V zasade vsetky tie ostentativne efekty a fiktivny progres zakryvaju fakt, ze Spidey sa zasekol na mieste a len tazko sa zbavit Deja vu pocitu. Tam, kde sa ine komiksovky snazia posunut dopredut a vyvinut sa Spider-man opakuje a scenar pripomina jeho animovanu serialovu verziu z devatdesiatych rokov. Lubostne pletky, hadky s kamaratom, financne problemy, rozlicne pohlady verejnosti, vznik protivnikov, objasnovanie ich motivov atd., klasika. Ak si odmyslime redudantne faktory a zameriame sa na akcny aspekt filmu, ktory je pri komiksovkach bezpochyby dolezity, zistime, ze mame kratku akcnu sekvenciu v uvode, jednu kratucku s Electrom a samozrejme zaver. Elektro poletuje a striela elektricke vyboje na vsetky strany a cele sa to transformuje z plnohodnotneho filmu na scenku z videohry. Neuspokojive vyvrcholenie pride zachranit Green Goblin, ktory urobi to iste, co Norman Osborn v prvom filme z roku 2002 a velmi rychlo odchadza zo sceny. Rhino na uplnom konci, je vlastne uz len teaserom na tretiu cast. Je pravda, ze kvoli predimenzovanemu vyuzivaniu CGI je reboot sviznejsi ako Raimiho trilogia, no zaroven plati, ze tento videoherny rezim ostava nemastny-neslany a poletovanie, skackanie ani pusinky s Gwen to nezachranili.

Uspech Stephenie Meyer nastartoval seriu teenagerskych romanov, ktore pritiahli ku kniham aj dievcata, ktore dovtedy precitali maximalne zenske magaziny. Po zamilovanych upiroch, vlkolakoch, zombikoch, mimozemstanoch a anjeloch sa preorientovali na dystopicke romany, kvalita vsak hore nesla. Knihu by sa nemalo hodnotit na zaklade jej filmovej adaptacie, lebo tie su len zriedkavo kvalitne, avsak ak su si kniha a film Divergenicia aspon trochu podobne, staci povedat, ze Veronica Roth vykradla snad kazdeho a vsetko a pozliepala to do banalneho zlepenca pre necitacov. Pokrivena spolocnost, frakcie, fatalita, zakaz slobodneho myslenia, skusky, zaradovanie, partia kamaratov, partia nepriatelov, milenec, douchebag, zly chlapik, bazenie po moci, sladky zaver. Znie to povedome? Aj klise moze byt zaujimave, ale cim sa snazi zaujat divergencia? Nemastno-neslanym bozkom? "Drsnym" vycvikom? Podpriemernou bitkou s ratingom PG-Disney? Alebo snad prekvapivym vyuzlenim, ktore vlastne kazdy ocakaval uz po prvych minutach? Nie, dakujem, neprosim si.

Ludi odjakziva fascinovala myslienka zivota po zivote a intro s umelo vyvolanou klinickou smrtou udalo tu spravnu toninu. Mysteriozne, az horove nasledky prekracovania limitov v spojeni s hviezdnym hereckym obsadenim mali velky potencial. Schumacher pri viacerych psychadelickych scenkach dokazal, ze rezirovat vie. Celemu filmu vsak podkopol nohy jednoduchy az primitivny scenar, ktory je roztiahnuty takmer na dve hodiny, ale nejde naozaj do hlbky a tym padom Flatliners posobi, ako dobre natocena a velmi dlha epizoda serialu The Outer Limits.