Aquarius

Stačí si pozrieť tieto dve videá lebo zbytok stojí za hovno http://www.youtube.com/watch?v=iPYXoMG3_SY a http://www.youtube.com/watch?v=hc7oe_XC2UU

Pár Scorseseovských srandičiek tam je, ako napr. cvaknutie fotoaparátu v telefóne, hrátky so strihom (Jager bez gitary urobí prudký pohyb presne v momente kedy začne hrať riff ďalšej skladby a v nasledujúcom zábere vidíme, že je to práve on kto ten riff hrá) a tiež veci, ktoré skutočne len tak v koncertných záznamoch nevidíte, ako keď záber na Richardsa spredu ako hádže trsátko do hľadiska nasledovaný záberom fanúšika ako ho chytá, ale to bohužiaľ nezachráni fakt, že príliš dlho je to len pekný záznam koncertu. Čo by nevadilo, ale ako nefanúšik Roling Stones som sa dosť často nudil. Niektoré piesne sa mi ale páčili. Asi najviac tá s černochom.

Najlepšie boli tie názvy albumov, piesní a skupín.

Súdruhovia, nieje to zlý film. Ale pravý ambient by nemal mať žiaden objekt. A trik s postupným stmievaním (a vice versa) už začína byť otrepaný.

Jeden z tých filmov ktoré ste videli, potom ste na to zabudli, pozreli ste si ich o mnoho rokov neskôr a to, že ste ich videli, ste si uvedomili až niekde v polovici.

Nádherne špinavý, drsný, nekompromisný film. Taká anglická peckinpahovka. Páčilo sa mi, že aj keď je prostredie, v ktorom sa dej odohráva, patrične bezútešné, oplýva určitou príťažlivou poetikou. Michael Caine hrá jedného z najnezvyčajnejších "hrdinov", akých som kedy na plátne videl, a hrá ho výborne. Kam sa hrabe Harry Callahan, to sa nedá zrovnať (ja viem, jeden je policajt a druhý gangster, takže sa to vážne nedá zrovnávať, ale tie filmy, mimochodom natočené v tom istom roku, podľa mňa niečo spoločné majú). Hlavne vďaka Frankovi Carterovi, jeho metódam a zvláštnemu zmyslu pre spravodlivosť ostáva tento film do dnešných dní výnimočný a strhujúci.

Zhruba hodinu trvá kým to "začne dávať zmysel" (aj keď dalo sa to čakať, jediné čo som nevedel uhádnuť boli vzťahy medzi jednotlivými postavami), no a keď zaznie ono kúzelné slovíčko začínajúce na veľké písmeno "I" (i, nie L) tak sme doma. Nebudem kaziť partu keď poviem, že fantazijná zložka je na tom najlepšia, aj keď samozrejme aj tie ostatné dejové linky tam neboli len tak na parádu. Bohužiaľ celé je to dosť kvalitne dodrbané lacným a stupídnym záverom, pri ktorom mi neostalo nič iné len sa smutne zasmiať.

"There really is no point where things just can't get weirder, is there?"

Je to síce drsná komédia, ale je na nej niečo veľmi "disturbing". Bolo mi z toho zle nie pre nejaké nechutné scény, ale pre celkový náboj, výzor postáv a pod.

V podstate tuctový horor, ale dosť sa tam mlátia ženy, čo mám rád, a niektoré pasáže boli... no čo vám budem hovoriť :-) Hlavná hrdinka je zajatá, pripútaná na lôžku, doktor jej chce za zvukov opery vyvŕtať dieru do hlavy, no lacný ručný vrták je moc tupý a cez lebku neprerazí. Odíde pohladať elektrickú vrtačku a hrdinka zostane s úchylákom Michaelom Bowenom. Ten sa jej začne prstom vrtať v diere v hlave, potom prst oblíže. Dá jej facku, udrie ju do hlavy päsťou, naleje jej na rane nejakú chemikáliu a začne to syčať. Rozbije jej o tvár fľašku kde bola chemikália. Dá jej ruku na ústa a začne ju mlátiť do brucha, ona sa dovracia, okrem iného aj na jeho ruku. On vezme pílku ale jej sa podarí jednu ruku dostať z pút, zapichne mu nožnice do hrude, vyslobodí sa a rozmašíruje mu hlavu hasiacim prístrojom v štýle Irreversible. Proste krásny vývoj udalostí!