Madsbender

Eklektická žánrová jazda, ktorá majstrovsky spája oslavu tradícií a zároveň ich inteligentne a úsmevne podvracia vo vôbec najzábavnejšej adaptácii legendy o slepom samurajovi. Kitano na vrchole, ktorý sa tu podobne ako Takashi Miike ideologicky a filmársky stavia doprostred línie medzi velikánmi klasického japonského filmu a tých členov jeho postmodernej generácie, ktorí sa voči nej absolútne vymedzujú (Shion Sono). "Ani s naširoko otvorenými očami nič nevidím."

Po prvý krát som sa s Kaufmanom minul a o to viac to bolí. I napriek tomu pozoruhodný film, ktorý si možno o desať rokov zopakujem.

"Celé Japonsko je osamelé." ...a všetci Japonci sú obete. Obete, ktoré poznajú len tri hodnoty: lásku, bolesť a smrť. Film-zmija, hra žánrov a významov, i svojho času kúsavé vyobrazenie doby a generačných nálad prostredníctvom osamelých postáv, poznačených minulosťou a dávnymi traumami. "Kiri kiri kiri..."

[13. Cinematik 2018] Môže byť vražda umením, alebo dokáže umenie vraždiť? Temne zábavná trierovská autoanalýza, spoveď a esej v jednom. Raz nestačí.

[44. LFŠ 2018] Hodnotenie skôr len informatívneho charakteru, predsa len ide iba o trojicu fragmentov (dávajúcich ale dobrú predstavu o štýle celej snímky).

Director's/Extended Cut.

We are living in a dream.

Deliaca čiara - to je ôsma kapitola nového Twin Peaks s podtitulom The Return. Deliaca čiara medzi podobou televíznej produkcie a predovšetkým tzv. quality tv pred a po druhom veľkom vstupe radikálneho experimentátora na naše obrazovky. Deliaca čiara medzi starým a novým, ako i etapami Lynchovej tvorby. Deliaca čiara medzi diváckymi tábormi. Ak The Leftovers označím za počiatočnú rozbušku, The Return je atómovou bombou násilne otvárajúcou voľnú cestu tomu, čo sa snáď zmení v úplne novú podobu modernej televízie (resp. jej časti). Pripomínať si pri sledovaní Eraserhead a sledovať búrlivé kontroverzné reakcie publika je zatiaľ to najväčšie potešenie, aké mi nová séria priniesla. "Got a light?"

Jedinečný exkurz do hlavy Tommy Wiseaua, na ktorý vás snáď nepripraví ani pravidelný maratón s "najhorším filmom všetkých čias". Absolútne nehodnotiteľné. Osobne odporúčam epizódu s Dark Souls.

Pri pokuse nájsť v The Room nejakú logiku, systém a zmysel som sa dopátral k jedinému možnému riešeniu. Fabula rozpráva o Johnnym, zdanlivo všednom zamestnancovi banky, šťastne nažívajúcom so svojou snúbenicou Lisou. Pod rúškou naoko dokonalého amerického sna, ktorý má čoskoro spečatiť jeho pracovné povýšenie a svadba, sa však ukrýva príbeh ťažko psychicky chorého človeka, žijúceho v milostnom vzťahu silne patologického charakteru. Keď sa následne jeho perfektný svet začína rúcať, na povrch vychádza krutá pravda o ľuďoch okolo neho, do jedného egoistov, takmer bez výnimky zneužívajúcich jeho dobrosrdečnosť a naivitu. Pes je zakopaný v tom, že sujet pri prezentovaní príbehu preberá subjektívnu optiku Johnnyho. Výsledkom je tak emocionálne nabitá, strhujúca melodráma a obžaloba sebeckej a bezohľadnej modernej spoločnosti, ktorú však dokážu plne oceniť jedine ľudia trpiaci podobne závažným mentálnym postihnutím či chorobou, ako jej hlavný hrdina.____Pokiaľ by niekto ešte stále predsa pochyboval o neoddiskutovateľnom géniovi Tommy Wiseaua, dovolím si ako nezvratný dôkaz predložiť scénu, v ktorej Johnny náhle zmení tému konverzácie a položí svojmu najlepšiemu priateľovi Markovi tú jedinú podstatnú otázku: "Anyway, how's your sex life?" Zmienená pasáž nie je ničím menším než zrejme najlepšou interpretáciou, zhrnutím a paródiou freudizmu v celej histórii ľudstva. Už z toho dôvodu nemôžem ísť pod magických 100% (a film si s radosťou kedykoľvek zopakujem)