Anderton

Belmondo má svoju nostalgickú rozlúčku s divákmi v podobe Muža a jeho psa a podobne sa javí aj Môj učiteľ Ibrahim ako jedno z posledných pripomenutí sa svojim fanúšikom Omara Sharifa. Preto nie je fér vyčítať filmu gýčovitosť, nostalgiu a zjednodušovanie kríženia kultúr. Treba to brať ako výhodu a nechať sa uniesť dobovou atmosférou a byť rád, že na staré kolená sa Sharif podpísal pod takto osobný projekt a nie pod nejaký oscarový akademický kalkul. Náboženské obkecy ma síce nebavili, priateľstvo medzi moslimom a židom sa predsa zaobíde aj bez čítania Koránu, ale je to iná kultúra a chlapi nakoniec určite pochopili, že toto puto bolo ešte dôležitejšie ako ich viera. Idem sa pozrieť von, v akom stave sú smeťáky na našej ulici. Dovetok zo súčasnosti rozhodol o vyššom hodnotení.

Taký ten typ zaujímavého trileru s myšlienkou, ktorému by viac prospel menej predvídateľný scenár, dlhšia stopáž, lepšie pohrávanie si s divákom a viac emócií. Nehovoriac o finále, ktoré príde tak znenazdajky, že sa snáď jedná o nejakú scenáristickú inováciu (bohužial asi skôr došiel rozpočet). Chápem, že sa takáto herecká elita nechala do podobného projektu naverbovať, možno to znelo sľubne na papieri, ale keďže na Harlina sa už dlho nedá spolahnúť, buďme radi, že je z toho aspoň priemer. Chcem tým povedať, že Čistič je dosť smutný film o ľudských stratách a zametaní po mŕtvolách nielen po fyzickej stránke a ústrednej štvorke postáv nie je vôbec čo závidieť. Vzhľadom na rádoby cool krimi trilerový kabát si to možno ani neuvedomíte a bola by to škoda. Herci totiž majú čo hrať.

Asi by bolo chybou očakávať od Pani Campbellovej nejakú bláznivú taliansko americkú komédiu, kde všetko kúzlo pramení zo zámien osobností, hádok, míňania sa u dverí a naháňačiek áut pred zadnou projekciou. Ono je to skôr film o tom, že za druhej svetovej vojny bola situácia taká, aká bola a jej následky sa s nami budú vliecť až do konca života a keď nám chcú naše chyby vyčítať naši najbližší, no tak nech sa dajú vypchať. Takéto veci treba brať najlepšie s humorom, občas ale aj vážnejšie, hlavne sa ale netreba z toho zblázniť. Celý film stojí na šarme Giny, ktorej všetci okolo zdarne sekundujú, ale nikto ju nechce zatieniť. Viac príjemná záležitosť svojou letnou atmosférou a príjemným prostredím, ako bláznivým humorom, ktorý bude fungovať skôr na skoršie ročníky, ktoré si film budú pamätať z kina, tie mladšie ale môže navnadiť na spoznávanie kariéry ďalšej veľkej hereckej legendy.

Na Wendy a Lucy vidím hlavné neduhy festivalovej produkcie. V hlavnej úlohe najlepšie socka, ktorá vzbudzuje súcit, pokiaľ sa nejaký zamestnanec chová podľa pravidiel, tak ho ako diváci hneď odsúdime. Pritom v realite by sme sa zachovali rovnako a takéto socky odsudzujeme. Problém je v tom, že takto inteligentní a milí takmer bezďáci skoro vôbec neexistujú, režiséri vytvárajú postavy asi podľa ľudí zo svojho okolia, myslím podľa povahy, ale vtelesňujú ich do úplne iných postáv z iných sociálnych vrstiev. Kupodivu mi to tu nijako zásadne nevadí, asi preto, že nie som takouto tvorbou extra zvlášť zavalený. Navyše americký nezávislý film všetci milujeme, Michelle Williams nezakryje svoj šarm ani v tomto outfite a sú tu aj tie nevinné psie oči....

Všetko je zdanlivo na svojom mieste, atraktívna zápletka, luxusný barák, ten "správnej polda" a nejaké tie kufre peňazí s tajomstvom. Takže sa tešíte na solídnu zábavu. Ako keď prídete na moderný štadión na zápas svojho klubu. Lenže tréner naordinuje akúsi novú, špeciálnu taktiku, ktorá nie je vyložene zlá, lenže tvári sa akosi umelecky a funguje iba miestami. Zopár krát síce družstvo pekne skóruje, lenže bohužiaľ to nestačí. Výsledkom je tak viac menej prehra. Ja by som nesúhlasil s tým, že Rukojemník je neoriginálny tuctový priemer, on je skôr nezvládnutý veľmi zvláštny triler, ktorý chcel zabojovať s konkurenciou svojou formou a svojim spôsobom aj štýlom rozprávania. Aspoň vidno, že tento typ komercie vyžaduje klasické rozprávačské štruktúry, kde vždy vieme, čo sa deje a preto sme v napätí. To sa tu často vytráca.

Sú dva dôvody, prečo nehodnotím Before sunset vyššie. Prvý film sa stal emocionálnym kultom mojho teen veku, pokračovanie taký potenciál nemá, pretože som bohužiaľ tiež stratil mnoho ideálov a snov, ako Jesse a Celine a som väčší realista. Vlastne to by mal byť klad. No a za druhé mi Celine viac pripomínala Juliinu postavu z Dvoch dňoch v Paríži, čo je myslím scenáristická chyba a zároveń zámer autorov. Mne sa ale príliš nepozdával, pretože v tejto polohe mi Celine až tak nesedí. Premýšlať je nad čím, čo znie ako idylka, môže byť v skutočnosti trápením a naopak. Trochu filmovo naivne mi pripadá osudovosť stretnutí tohoto páru, oni sú totiž skutočne pre seba stvorení, čo je vo filme spochybnené ako fráza. No ako hovorím, je nad čím premýšlať. Možno ešte časom prihodím jednu hviezdu. Možno ešte pred súmrakom. Alebo po polnoci.

Hotel Rwanda nastoluje viacero otázok a pre mňa je najzaujímavejšia tá, či je horšie to, že pre miestny kmeň predstavujú obyvatelia toho susedného švábov, alebo to, že pre nás, bielu elitu, predstavuje obyvateľstvo Afriky iba zanedbateĺnú špinu. Zaslúžime si napluť do tváre. Ale viac si zaslúžime vidieť oveľa viac filmov na podobné témy v distribúcii, o genocíde v Rwande sme mali možnosť vidieť iba jeden. Čo je tiež hanba. Po tomto filme si priaznivci intervencií do podobných extrémistických krajín budú hovoriť, že v tom treba pokračovať a že nečinnosť v tomto prípade bola chybou, odporcovia miešania sa do cudzích záležitostí budú zase hovoriť, že aj tak sa staráme iba do krajín s nerastným bohatstvom a o životy civilistov nám nikdy nešlo. Potom je hrdinstvo jedného človeka o to vzácnejšie. Vzácnejšie ako politikárčenie všetkých zbabelých mocností sveta. Po filmárskej stránke nemá zmysel film hodnotiť, toto je čisto o posolstve a akákoľvek režisérska exhibícia by bola iba na škodu veci. Je otázne, či nás režisér ušetril detailov vrážd preto, lebo je ťažké ich natočiť, kvôli prístupnosti, alebo to považoval za umelecky zbytočné.

Je to partia poriadnych volov, ale sú to správni chlapi. Túto eskortu im bol čert dlžný, ale asi nikdy na ňu nezabudnú. Ja som sa bál nejakej novohollywoodskej preumelkovanej nudy, ale Ashby ma dokázal na hodinu a trištvrte vtiahnuť tak, že by film mohol byť kľudne aj dlhší. A spoločne s ním aj Nicholson, ktorý to myslí vždy dobre, ale občas sa mu to vymkne kontrole. Po ruke má potom vždy ako argument nejaký zaujímavý psychologický žvást. Posledná eskorta je na prvý pohľad komédia, na druhý kritika establishmentu a na tretí príbeh jedného zbytočne zmareného ľudského osudu. Poprípade v ľubovoľnom poradí podľa nálady a povahy diváka. Pre mňa teda presne v opačnom poradí.

Regis Wargnier je taký francúzsky David Lean. Že bol jeho hlavným režisérskym vzorom, na to by som vsadil DVD Doktora Živaga. Veľká láska, milostný trojuholník, umne vykreslená atmosféra krajiny, v ktorej sa dej odohráva, melodramatická hudba, obetavý pohľadný manžel, proste podobný prípad ako Indočína. Štandartne akademicky natočený historický film, ktorý vzhľadom na svoju triezvu dĺžku ale nemá kedy začať nudiť a pre našinca má špeciálne body navyše. Len škoda, že ten francúzsky svet, o ktorom sa tu len hovorí, je vykresľovaný ako z inej planéty, ako svet bez problémov a ten, v ktorom sa manželia ocitli, ako svet bez nádeje na normálny život. Vyniká tým ale konflikt, takže z filmového hľadiska je to v poriadku. Pre mňa je forma filmu jasným ťahom na bránku akademicky zmýšľajúcich divákov. Oleg Menšikov bude v Rusku asi veľký sexuálny symbol. 70%.

Americký nezávislý film 90tych rokov sa niesol v duchu o mladých a pre mladých. Aspoň ja mám z toho množstva, ktoré nám ponúkla v priebehu rokov čt2, taký pocit. Američania takých filmov natočili snáď stovky, my sme tu mali iba Samotárov. Raz Vás takýto filmík zasiahne viac, inokedy menej, málokedy ale sklame. Bohužiaľ ak sa húli, tak tu to mal najviac zmáknuté Kevin Smith a čo sa týka vzťahov, tak s tými si zas najlepšie poradil popri ňom ešte Crowe. Chýba výraznejšia dramatická zápletka, hrdinovia sa schádzajú a rozchádzajú, hádajú a udobrujú a aby to nabralo spád, tak dôjde aj na tragédiu. Je to príjemné, Brody bol za mladi fešák a sympaťák, rieši sa tu nenásilne rasizmus a nekončí to tak, ako si po pol hodine budete myslieť. Mne to k letnej spokojnosti pred večernou telkou stačilo.