Anderton

Nechápem, kde nastal problém a prečo sa nedostali Ľudia ako my do našich kín. Ono je to totiž vkusne natočené, nehrá to na city tak, ako je vačšinové publikum zvyknuté a spoznávanie rozmaznaného synčeka iných hodnôt ako sú peniaze je tu vlastne sotva badateľné. V klasickom maistreame by z toho bola hlavná téma filmu a častokrát by sa využíval kontrast rozdielnych svetov. Lenže Kurtzman neuráža inteligenciu diváka a vie, ako hrať vkusne na jeho city. To ide iba úprimnosťou a tá, myslím, Ľuďom nechýba. No a že príbeh nie je príliš originálny a je predvídateľný mi vzhľadom na jeho podanie vôbec neprekážalo. Takže som si odpovedal. Je škoda, že stav Hollywoodu sa meria podľa úrovne cca dvadsiatich očakávaných blokbasterov roka a nie aj podľa takýchto a podobných, realitou šmrcnutých filmov, bolo by to objektívnejšie. Elisabeth aj Chris si zaslúžia minimálne pochvalu.

Keď si porovnáte všetky slávne adaptácie jedného z najslávnejších románov všetkých čias (napríklad tie tri najznámejšie, medzi ktoré patrí aj Herzogova), zistíte, že majú výrazne odlišnú atmosféru, rovnako charizmatických predstaviteľov sympatického vitálneho grófa a cca rovnaký dej. Ja pri každej znova a znova zisťujem, že toto nie je látka pre mňa a režisér by mohol do nej zašifrovať aj celú podstatu ľudského utrpenia a emocionálne by ma stále míňal. Aj Herzogov film je silný autorský počin, jeho rukopis je jasne čitateľný v každej scéne a niekoľkokrát nás priková ku kreslu ako Van Helsing upírov kolom do srdca. Možno silná psychologická štúdia o samote a večnom utrpení, ktoré zanecháva na človeku trvalé následky, možno atmosférické cvičenie s tieňmi, prázdnymi mestskými priestormi a hudbou, možno oboje a ešte viac. Isabelle s výraznými očnými tieňmi a gotickým lookom oživila určite nielen mŕtve grófove oči no a tie krysy mi pripadali celkom roztomilé.

Pri 30 rokov starom animovanom filme (a vlastne pri všetkých komédiách naprieč celou históriou kinematografie mi úplne ku šťastiu stačí, keď sa zopár krát nahlas zasmejem. Tu sa to stalo a pri dnešných animákoch, ktoré už vlastne ani nepozerám, sa mi to nestáva. Nielen verbálny, ale najma skvelý vizuálny humor Pattersona a slávnej animačnej dvojky poteší ako deti, tak dospelých a pre mňa je to o niečo lepšia zábava, ako konkurenční Asterix a Obelix. Zhodou okolností som videl včera úplne vážny film o tom, že zlí ľudia sa nikdy nezmenia a teraz pozerám bláznivú komédiu primárne pre deti, ktorá je o tom istom. A bola omnoho zábavnejšia a umelecky hodnotnejšia.

Pokiaľ nemáte problém s tým, že Barbra Streisand si ako režisérka namýšľa, že by ju chcel zbaliť niekto ako Jeff Bridges a dáva tak nádej ďalším mnohým, sotva priemerným ženám v kine a pred tv o ich naplnení sna o krásnom princovi, tak vám na filme inak nič výrazne prekážať nebude. Rovnako, ako mne. Ale Streisandku by som asi vážne nikdy nebalil. Videné už dávnejšie, ale na príjemné filmové zážitky sa nezabúda.

Občianska výchova je podľa mňa prototypom antifestivalového filmu. Ona divákovi totiž všetky svoje myšlienky vtĺka takým razantným spôsobom do hlavy, že niet už nad čím premýšlať, alebo nachádzať vo filme ešte niečo pod povrchom, resp. medzi riadkami. No a art by mal byť práve o nedopovedanosti, o hľadaní metafor a alegórií. Spomínam to kvôli dodatku distribútora o reakcii na film v Cannes, asi sa jednalo o projekciu pre základné školy. Zaujímavejším sa film stáva prechodom do trilerového žánru, lenže bohužiaľ nie napínavosťou, ale odfajkávaním si všetkých možných klišé únosových filmov. Weingartner určite videl množstvo holywoodskej komercie a tak presne vie, kedy čo použiť. Je to síce negatívum filmu, lenže aspoň sa bolo po citovom vydieraní prvej tretiny na čom baviť a čas začal ubiehať rýchlejšie. Otázne je, či by nebolo vhodnejšie ako hlavnú postavu napísať zajatca, ktorého dilemy a radosť z dočasného návratu do idealistickej mladosti mi pripadali zaujímavejšie, ako hádky a milostné pletky naivného trojlístka. To je potom kontroverzný aj záver, kde by som privítal viac optimistickejšie vyznenie, ale je to vec pohľadu a nehádam sa, že niektorí ľudia sa po "zmene" už k vlastnej prirodzenosti nevrátia. Občianska výchova je naivne natočený film, plný žánrových klišé (nesmie chýbať samozrejme ani to, že ak sa do veci zapojí žena, všetko sa pokazí), lenže vďaka solídnemu tempu a remeselnej zručnosti režiséra nenudí a ja by som ho nazval akýmsi pseudoart quilty pleasure.

Ani nie tak Smithovská, ako skôr Pred úsvitovská romantika, ktorá sa nebojí byť vulgárna a občas si zamieňa tento pojem s úprimnosťou. Ja mám totiž pocit, že by som dostal viackrát vylepené za ucho, ako Wilson a rozhovor by sa skončil skôr, ako na Nový rok. Ale podstatné je, že sa na to dobre pozerá a že sa s hlavnou postavou tak veľa dnešných mladých ludí dokáže stotožniť. Úvodná masturbačná scéna by sa asi skončila tiež ináč, ako komentárom "it flattered me", ale kto vie, čo sa odohráva v skutočnosti v ženskej hlave, že....Príjemná typická a typicky americká nezávislovka, ktorá dýcha nízkorozpočtovosťou občas viac, ako jej konkurencia, ale o to tu predsa vôbec nejde, takéto filmy sú v prvom rade pocitovky.

Podobný štýl rozprávania príbehu sme videli mnohokrát....lenže až po Karnivale duší. Predtým si na žiaden nespomínam. Dobové zdroje hovoria, že Harvey vymyslel záver filmu až v priebehu písania scenára, čo sa mi nechce veriť, pretože toto je presne ten prípad, keď máte pocit, že všetko smeruje k vopred stanovenému cieľu. Dlho neveríte, že sledujete kultový horor, avšak na konci sa film poriadne rozbehne v akomsi zvláštnom, pitoreskne duchárskom zmysle slova a amatérskosť niektorých sekvencií a hereckých výkonov budete považovať skôr za klad, ktorý dodáva filmu aj po desaťročiach kúzlo. Rovnako treba oceniť aj jeho nadčasovosť v podobe posolstva a spatný pohľad na charakter hrdinky po znalosti pointy, ked si môžeme domyslieť, ako prázdny bol jej skutočný život.

Z Dôverností možno nebudete vedieť, čo si odniesť a čo má z nich vyplynúť, ale to je myslím paradoxne ich najvačším tromfom, pretože z klasických aj menej klasických životných situácií tiež častokrát nevieme, čo si odniesť, ony sa len dejú. Ak je Váš otec paranoidný, matka sebecká, sused nadržaný a priateľ ešte nedozrel, neviete potom, kde máte hľadať vzor, tak je najjednoduchšie sa sústrediť na vlastnú sexualitu. Dôvernosti sú myslím filmom, ktorý ukazuje, že intímne záležitosti sú pre ľudí dôležitejšie, ako problémy spoločenské, takže rasizmus alebo politické názory idú, pokiaľ sa jedná o vzťahy, nakoniec bokom. Podľa akého kľúča máme posudzovať, či je človek dobrý, alebo zlý? To je otázka, ktorá asi bude najviac rezonovať v divákovi po skončení filmu.

Nad béčkovosťou Masky démona by sa snáď pozastavil aj Roger Corman, nad teatrálnosťou herectva všetkých hercov nejeden divadelný herec. Maska je ale o atmosfére, o čiernobielej kamere a o tom, ako pracovať s lacnými štúdiovými kulisami a vyvolať nimi ilúziu dokonalého hororového zážitku tým teteliacim sa podperinovým spôsobom, keď je vonku búrka. Ak by som to videl prvý krát ako teenager, možno by som to považoval za kult a dal 5 hviezd, dnes mi to už, navyše umocnené zlým anglickým dabingom, pripadalo pomerne obstarožné. Našťastie myšlienky legiend, povier a rozprávok sú nesmrteľné. Kto je horší, či ten, kto je v moci satana, alebo ten, kto s radosťou upaľuje čarodejnice a surovo im pribíja masky na tvár, je na divákovi. V moci diabla sme ako ľudia chtiac nechtiac totiž všetci. Distribútor zase film nevidel: "Totéž místo v současnosti".

No jóó, v El Dorádu, tam to kdysi žilo....pre nás, mladších divákov, je El Dorádo zaujímavé tým, že sme viac zvyknutí ako "spoznávači" starších Waynových westernov na jeho mladšiu verziu a rovnako aj na Mitchumove sebavedomejšie typy z 50tych rokov, ako na ich "kotle" a otrhanejšie šaty. Rovnako máme zafixovaného Caana ako starého mentora, rozdávajúceho rady svojim potomkom a podriadeným, takže v tomto smere je El Dorado dosť paradoxný zážitok. Popravde je obľúbenosť tohoto aj napriek humoru viac menej klasického westernu daná obsadením a chémiou medzi hlavnou štvorkou, nemám pocit, že by som v ňom našiel omnoho viac, ako napríklad v podobnom Rio Bravo. Diváci roku 1966 mali určite radosť, že si mohli pozrieť sto razy videný príbeh, išlo o to, že to mohlo byť s Johnom Wayneom v takejto úlohe naposledy. Len neviem, či je tá dĺžka na škodu alebo filmu prospieva, pretože mi čím ďalej, tým viac mi prirastali títo starí (a jeden mladý) harcovníci k srdcu.