66 sezón

Kultový rodinný košický film o "našom" ČH-čku. Spomínanie „veteránov“ obohacuje Peter Kerekes o vtipné inscenácie vznikajúce v súčasnosti „tu a teraz“. Memento minulosti tu spája s hravosťou prítomnosti. Dejinné udalosti (holokaust, okupácia v 1968), resp. spomienky na ne prepája s kúpaliskovým životom: zmienku o bombardovaní nasleduje skok „bomby“ do vody, spomienka na prvú lásku z kupka je doplnená o dvorenie zo strany protagonistu zo štábu alebo úvahu o posmrtnom živote žiab pod vodou zasa tlmočí vtipná scénka na dne bazéna. PS: Ten strih, čo spájal odhodený klobúk a padajúcu nafukovačku, mi pripomenul Kubrickovu Odyseu. (Videné na projekcii „20 rokov od premiéry“ z 35mm filmu za účasti tvorcov v košickom Kine Úsmev). (02.10.2023)

Jistá výpovědní hodnota se tu dá najít, ale nejsem si jistý, o čem tohle domácí video vlastně mělo být. Proč chodit po plovárně a ptát se opalujících se lidí na boha, karmu či smrt? A když už se na smrt ptají i těhotné ženy, musí to pro ně mít nějaký význam. Občas pokus o stylizaci, ale většinou bezradný amatérismus. (16.07.2004)

Pobavila mě opalující se slečna, která na otázku jestli bude vypadat takto , řekla, že je to ještě daleko. No uplynulo 18 let...Před třemi lety jsem okolo této plovárny za vlny veder šel, ale koupal se v nedalekých menších městských lázních. Na kraji Košic bylo u lesa ještě jedno menší koupališťátko. Dokument je pojatý v takovém Vávrovském šumném naivním crazy stylu. (12.11.2020)

Košičan Petr Kerekes přichází se zdánlivě jednoduchým nápadem - (zjednodušeně řečeno:) na místní plovárnu přivádí (nejen) pamětníky a nechává je hovořit. Z jejich slov pak poutavě skládá světonázorové a historické paralely. Mezi vzpomínajícími je i expertka na maďarskou kinematografii Kateřina Pošová (dáma na střeše). Otec P. Kerekese Juraj, který se ve filmu též objevuje, byl známým slovenským televizním režisérem a zemřel na štědrý večer roku 2004. (17.04.2005)

Rozumiem veľmi dobre tomu, prečo je 66 SEZÓN oceňovaný a uznávaný film. Má totiž skutočne originálnu hravú formu, plnú audiovizuálnych kontrastov a paralel, ktorá v obsahu kombinuje osobné, privátne a intímne so všeobecným a dejinným, je to veselé a úsmevné, ale aj nostalgické a sladkotrpké, a s nadhľadom to cez optiku jednotlivých osudov a jedného špecifického miesta rozpráva veľké príbehy dejín... - teda všetko, čo je v modernej dokumentárnej eseji tak cenené. Ale popritom mám pocit, že je to vlastne len tak ledabolo zbúchané "dielo" chlapíka, ktorý namiesto nedeľného obeda zobral babku na kúpalisko a dedka na strechu, aby im spravil radosť, ale aj aby tam mohol okukovať baby a machrovať na ne, že aký je on filmár.. A teraz tá poetika, tá typicky južanská a blahobytno meštianska, maďarsko-slovenská malátna poetika lenivého letného dňa, ležérneho pôžitkárstva a melanchólie, ktorá trčí z polovice uznávaných slovenských filmov a mne vo veľkej väčšine prípadov, bez ohľadu na to, že som sám jej súčasťou, pripadá pózerská, neúprimná a vykonštruovaná. Že to tak človek cíti, neznamená, že to dokáže aj preniesť do filmu. Pritom je ale 66 SEZÓN dosť dlhých a ak ich divák otrávene nevypne alebo pri ňom nerobí nejaké iné veci, napríklad varí zeleninovú polievku, lúšti krížovku alebo sleduje z okna hádku u susedov na dvore (čo sú presne veci, čo mi k tomu sedia), tá atmosféra ho napokon vtiahne. Zvlášť pre Košičanov to musí mať istú pridanú hodnotu. Ja však mám v sebe dosť vlastnej hravosti i melanchólie a zdá sa mi lepšie nečakať na starobu pri takýchto filmoch, ale skôr vyraziť na to kúpalisko za tými dievčatami, kým nebudeme mať všetci 80... (05.08.2018)