Studená ryba

To bol tak zvláštny, surový, emotívny, zvrátený, divný, originálny a šialený film, až bol dobrý. Rákosníci vedia natočiť film, ktorý je nepredvídateľný a pritom jednoduchý. Buduje atmosféru od začiatku do konca a bol som z toho filmu taký zmätený, že ma donútil rozmýšľať nad ním... to sa často nestáva. Z hodnotenia tohto filmu mám mindrák, ale nech to bolo akékoľvek, tak zlé to rozhodne nebolo. (21.11.2013)

Tak to mi zase jednou vytřeli parádně Japonci zrak. A začalo to tak nenápadně....byl jednou jeden skromný, pracovitý ,poctivý chovatel akvarijních rybiček, kterému v obchodě pomáhala jeho krásná, mladá žena, která bohužel sňatkem s ním vyvdala i jeho poněkud nezdárnou mladistvou dcerku. A tato uličnice jednoho dne ukradne pár věcí v sámošce, z čehož majitele málem klepne a volá rodiče. Od většího průšvihu ji zachrání veselý starší pán, který se za ni zaručí, shodou okolností je to bohatý majitel - kdo by to řekl-velkého obchodu Amazon, který kupuje exotické ryby po celém světě. Překvapenému taťkovi nabídne místo společníka ve své firmě a holčinu ihned zaméstná , kde bude pod dozorem a polepší se, kdo by protestoval, když ho domů sveze v červeném Ferrari. A to není všechno, tenhle uk,ecaný skorodědula má krásnou, mladou ženu......a dál se pěkně koukejte sami:-) Poslední půlhodina filmu je neskutečná a donutí vás přemýšlet o spoustě věcí, které dokáží radikálně převrátit život všem zúčastněným vzhůru nohama, doslova i obrazně. Možná jsem mírně úchylná, ale dávám pět hvězd. (28.10.2012)

"Je to nápad strýčka Yukia. Nápady jsou všechno." Dám vám hádanku: koľko psychopatov treba na to, aby stiahli normálneho, tichého a uzavretého človeka, ktorý si príliš neverí, na svoju úroveň? Opäť Sonove obľúbené témy, jemná hranica medzi žánrami, dramaticky sa vyhrocujúci príbeh. Rodina x biznis, maloobchod x veľkoobchod, záludné a nelegálne praktiky, vydieranie, gangsterské spôsoby a neskôr jednanie už absolútne bez servítok a bez rukavičiek. Parafráza na mafiánske praktiky a nebezpečné miesta každého typu podnikania, explicitné surové násilie a bohatá vizuálna stránka spolu s hereckými výkonmi (až na toho maníka s parochňou) na jednotku, lenže oproti veľkej časti predchádzajúcich Sonových filmov príliš jednoduché, ploché, monotematické so symbolizmom na ústupe a množstvom presahov stratených v nenávratne. Stopáž nepríjemne rozplizlá (nie že by som sa nudil, skôr som pri tom "nevedel obsedieť") a chvíľami som pochyboval aj o tých 4*. Z tých zaujímavejších filmov asi najslabší, celkovo v druhej kvalitatívnej kategórii v rámci režisérovej kinematografie. Videl som viacero o dosť horších, ale aj lepších. Prepáč, Šion. 75% P.S.: Ale ten titulkový trademark a.d. Love Exposure je skvelý, rovnako ako Haradova hudba - ktorú som už chválil aj pri filmoch Hazard a Be Sure To Share (k Love Exposure sa vyjadrovať netreba, tam je dokonalé všetko). (20.06.2014)

Na rovinu: Môj obľúbený japonský režisér Shion Sono ma tento krát sklamal. Takmer každý jeho film zachádza priam až do absurdnosti, na ktorej poukazuje, resp. kritizuje určitý prvok súčasnej japonskej spoločnosti. Na mňa zapôsobili hlavne Suicide Club (5*), jeho voľné pokračovanie Norikos Dinner Table (4*), s malými výhradami aj Exte (4*). V jednom z jeho najnovších počinov Cold Fish však „prestrelil“. Ani nie tak v zmysle brutálnosti, ktorá tu je zobrazená naozaj explicitne (tú v podstate vyhľadávam a v Ázii som už zvyknutý naozaj na hocičo), skôr spomínanú absurdnosť dohnal až do takých extrémov, že kritika spoločnosti (tu pojednávajúca o postavení/podriadenosti/nadriadenosti zamestnancov v japonskej spol.), o ktorú sa očividne (a miestami nasilu) snaží, vyhla akémukoľvek účinku. Príbehová kostra o dvoch vlastníkoch rybích obchodov, z ktorých jeden zaúča „vraždiacemu“ remeslu toho druhého je priveľmi nezmyselná, postrádajúca akúkoľvek rozumnú pointu a tento krát stavia na chabých základoch, ktoré spoliehajú len na to, že divák bude dianím na pláne/obrazovke šokovaný. Dva a pol hodinová dĺžka nie je tento krát až tak na škodu, avšak jej potenciál je značne nevyužitý, pretože režisér zabíja akúkoľvek vážnejšiu scénu nežiaducim humorom, ktorý pôsobí skôr ako fraška, než ako vážna kritika spoločnosti. Nastáva protiklad a zmätok, či niektoré scény nebrať vôbec vážne alebo sa nad nimi hlbšie pozastaviť. Prezentované dejové zvraty (hlavne ku konci) sú veľmi slabo logicky podložené a zdôvodňované na to, aby vyvolali hlbšie zamyslenie. Skôr sú primané ako fakt, a ďalej sa len čaká akú šialenú vec vyvedie postava v ďalšej pol hodinke a dej plynie ďalej. Viaceré príbehové odbočky sú časom postavené na vedľajšiu koľaj (manželka „učňa“, policajné vyšetrovanie). Záver tak vyznie naprázdno bez akýchkoľvek emócii a pár minút po skončení filmu sa nad jeho obsahom už ja osobne nezamyslím, čo je oproti takému Suicide Club, ktorého pointa a zmysel mi rezonovali v hlave ešte dlho po zakončení, naozaj veľké mínus. Aby som len nekritizoval, tak režisérova klasická zvrátená atmosféra je prítomná počas celého filmu – porovnal by som hlavne s atmosférou Norikos Dinner Table a Strange Circus. Nevadí mi ani brutalita, tú taktiež oceňujem, aj keď na to, že Japonci kamerou „neuhýbajú“ som zvyknutý. Nakoľko mám rád aj čierny humor, tak niekoľko hlášok ma naozaj pobavilo (senzitívnejší diváci naozaj ruky preč!). To je však len slabá záplata na takmer až „artové“ chvíle, ktoré mi Shion Sono poskytol v predchádzajúcich filmoch. CELKOVO: 2,5* = zbytočne prestrelená absurdita strieda ešte zbytočnejšiu a nežiaducu absurditu, pri ktorej je síce jasné, čo chcel režisér povedať a kritizovať, ale podáva to značne rozporuplným štýlom. (01.08.2011)

Sono je čím dál víc populárnější a poslední dobou točí filmy jako na běžícím pásu, tak jsem se rozhodl, že se mu také podívám na zoubek. A přišlo docela velké zklamání. Prvně je film neskutečně natahovaný a rozmělněný. Sono si myslí, že když tam půl hodiny před koncem dá zběsile odtikávající časomíru, tak film vygraduje. Divák se však nedočká očekávané bomby, ale jen dvou lidí válejících se několik minut v krvi. A to nemluvím o neskutečně dlouhých scénách, kdy sekají mrtvé těla na malé kousíčky. Režisér se v tom očividně vyžívá, ale bohužel v tom není žádná rafinovanost jako u Kima nebo Parka - jenom čistá řezničina a to doslova :). A to nemluvím o tom, že asi 130 minut vám do uší řve nejukecanější a nejhlasitější vrah v dějinách kinematografie. Logické lapsy, slabá hudba a poloruční kamera...nebo proměna hlavní postavy skrze ztrátu brýlí! Pche, jak zjevné a povrchní! Na I saw the devil nebo Chasera se to prostě vůbec nechytá. (04.09.2011)