Obsahy(1)
V roku 1990 dedinu Koker, kde sa nakrúcal film Kde je dom môjho priateľa a celú oblasť okolo zničilo zemetrasenie, pri ktorom zahynulo viac ako 50 000 ľudí. Režisér Abbás Kiarostamí sa preto vrátil do Kokeru so svojim synom Bahmanom, aby zistil, čo sa stalo s protagonistami jeho prvého filmu. Táto skúsenosť ho inšpirovala k nakrúteniu filmu Život a nič viac o živote, ktorý ide ďalej napriek tomu, že každý niekoho stratil, a spoločnosti, ktorá vďaka solidarite a vzájomnej pomoci dokázala prežiť revolúciu, vojnu i zemetrasenie. (RTVS)
(více)Recenze (23)
90-minútová road movie z mesta cez krajinu až do spustošeného mestečka zemetrasením. Postrehy ľudí, ktorých sa režisér pýta rôzne otázky, pôsobia veľmi autenticky, nesentimentálne, občas až hrozivo. Dozvedáme sa, že sme v realite, v ktorej bol nakrúcaný Dom môjho priateľa, aby sme sa v Pod olivovníkmi dozvedeli, že sme zase v realite, kde sa nakrúcal Život ide ďalej. Skutočne originálny, netradičný koncept, ktorý ale robí predovšetkým iba z prvého filmu skutočne samostatné dielo. Ale čo na tom, my máme možnosť si túto trilógiu pozrieť naraz a nie čakať dva roky, takže o to intenzívnejší zážitok tieto filmy prinášajú. Vyššie hodnotenie súvisí práve s trilógiou ako celkom, samostatne ma Dom očaril viac. ()
In memoriam díl čtvrtý- Pocta Abbasu Kiarostamimu, jehož jsem poznal před pár lety na LFŠ a od té doby čekám na další nové filmy. Už se nikdy nedočkáme a zbývá jen detailně poznat celou jeho práci. Kokerská anabáze pokračuje, posledním záběrem se AK nejvíce přihlásil k vlastnímu stylu. Dlužno podotknout, že tento road trip režiséra a jeho syna není zdaleka tak zábavný jako jiné filmy, zejména tolik srovnávané Pod olivovníky. ()
Prostredná časť akejsi „kokerskej trilógie”, ma postupom času zaviedla na známe miesta v podobách iránskych obcí Koker a Poshteh, ktoré v predchádzajúcej časti zohrali tak mimoriadne geograficky kľúčovú úlohu - s istým zošitom, ktorý chcel spolužiak vrátiť spolužiakovi - no tentoraz bola už situácia ale celkom opačná [katastrofálna!], nakoľko po domčekoch z hlinených tehál - niet takmer ani žiadnej hmatateľnej stopy, keďže sa po vplyve silného zemetrasenia o sile magnitúdy 7,4 - zosypali, ako nejaké domčeky z kariet; skrátka, konkrétna oblasť sa vskutku azda vzápätí premenila i na množstvo bolesti a utrpenia s ruinami a sutinami, pod ktorými ostali ležať mnohí mŕtvi ľudia, čo je naprosto nevídaná katastrofa až pomaly biblických rozmerov na územiach, kde sa stretáva niekoľko veľkých tektonických platní a preto zažíva častú seizmickú aktivitu = v júni, v roku 1990, pripravilo o život viac ako 40 000 ľudí, zranenia utrpelo ďalších 300 000 osôb a o domov prišlo pol milióna obyvateľov... • Iránsky autor - Abbás Kjárostamí - znovu vytvára akýsi »hraný dokument« o tom, čo už predtým voľakedy zažil, keď prechádzal daným, zdecimovaným územím spoločne so synom Bahmanom [určite dokumentoval autentické udalosti, z ktorých potom následne vychádzal, keď pripravoval práve tento titul], kedy v podstate zisťoval, čo sa vlastne stalo s ústredným predstaviteľom z úvodnej časti - s Babekom Ahmedom Poorom a s niektorými ďalšími aktérmi daného titulu - Kde je dom môjho priateľa? • Atmosféra bola tentoraz rovnako vťahujúcou, ako tomu bolo zrejme i pred dvomi, aktuálnymi rokmi, pretože jeho nasledovník/predobraz v podaní Farhada Kheradmanda s Pouyaom Payvarom boli podobne interesantnými, ako aj ich o-r-i-g-i-n-á-l-n-e vzory; s kladeným dôrazom na herecké prejavy, ktoré na mňa napokon zapôsobili civilnejším poňatím. • No i napriek tomu mi čosi podstatného chýbalo, čo mi zabránilo ísť až do maximálneho hodnotenia; povedzme - možno predsa menšie prehrávanie sa ústredných protagonistov? → za to ale štruktúra príbehu, vyrozprávaného prostredníctvom žltého, osobného automobilu, z ktorého som tiež pozoroval príslušné prostredie, ako aj realistické zábery z exteriérov - boli pocitovo neuveriteľne fascinujúcimi, kedy som si zase spomenul na nemeckého autora - Wima Wendersa, ktorého klasické road movies, sú už určite kdesi zapísané vo filmových učebniciach; ó áno, a asi väčšia polovica titulu sa odohrávala optikou tohto dopravného prostriedku, ktorého gumy museli byť totálne zodratými z extrémneho terénu s rôznymi kľukatými cestičkami, a to ďalej ani nehovoriac o tom zlomovom kopčisku... ← Jednoznačne, odporúčam najmä tomu divákovi, ktorý chce poctivo absolvovať celú „kokerskú trilógiu.” ()
Oceňujem Kiarostamiho prácu a metahypnózu krajiny, ktorú implantuje do sveta reálnych postáv. Týmto civilným prístupom so sociologickým presahom referuje o problémoch krajiny či dospievaniu detí následkom rýchlych sledov udalostí. Vadí mi však prílišná utiahnutosť a jednoduché, málo sa vyvíjajúce dialógy. Od iránskeho príbehu, kde prírodné katastrofy či ukázy hrajú hlavnú rolu, čakám iniciatívnejšiu réžiu. To neznamená, že sa mi film nepáčil. ()
Jako kvazidokument o krajině zjizvené nepředstavitelnou přírodní katastrofou ode mě snímek obdrží 2 hvězdičky. Ve všem ostatním Kiarostami v mých očích selhává. Jeho snímek postrádá spoustu toho, co film dělá filmem, včetně těch nejzákladnějších prvků, jako je scénář. Dialogy jsou nepříjemně banální, zvlášť s přihlédnutím k situaci místních lidí a tragédii, které čelí. Komunikace chlapce s ženou, která ztratila dceru o Bohu, je jen malou jiskřičkou, která nic nezapálila. Tvorba režiséra Kiarostamiho je určena nanejvýš specifickému druhu festivalového publika, ke kterému nepatřím. Je to varování, abych se jeho filmům obloukem vyhnul. Celkový dojem: 35 %. ()
Galerie (10)
Photo © Potemkine Films
Reklama