POMO

Človek by čakal, že prvú hodinu bude hlavný hrdina vynaliezať sérum na zneviditeľnenie a dráma príde na rad po jeho vypití v poslednej polhodine. Scenár R.C. Sherriffa nás však do drámy vedcovej snahy zbaviť sa zneviditeľnenia vťahuje v prvých sekundách filmu a je tak nabitý nápadmi a vzrušujúcimi scénkami, že skryje do vačku čokoľvek zo súčasnej žánrovej produkcie. Plus skvelí herci a na svoju dobu neuveriteľne parádne efekty. Fajnšmekerská lahôdka.

Film disponuje príjemným mysterióznym duchom, ktorého strojcom je predovšetkým Boris Karloff s jeho tvárou, mejkapom a hypnoticky pomalou gestikuláciou. I námet, strihnutý výrazným milostným motívom v duchu Stokerovho "Draculu", je viac než fajn. Ale scenár je predsa len trochu jednoduchý a chudobný na zvraty a dramatické momenty. Hoci pri znalosti preplácaných a slaboduchých digitálnych popkorňákov Stephena Sommersa ide doslova o príbehovú očistu...

Tod Browning ako rozprávač exceluje. Presným psychologickým štetcom nám predstavuje handicapované bytosti ako ľudí, ktorí dokážu ľúbiť, túžiť, snívať i žiarliť. A v ich stavaní do konfliktu so zdravými ľuďmi, ktorí sú tu tými pravými “freaks”, rozprávačsky víťazí. Ale to sú iba kúsky zo skladačky, ktorá ako celok predsa len nemá plnohodnotný filmový dopad na diváka, túžiaceho aj po niečom viac, než iba vidieť dovtedy nevidené (napríklad bezrukého, beznohého mrzáka zapaľujúc si cigaretu). Zápletka je pomerne banálna, s ľahkým resumé. A okrem nutného uznania Browningovej odvahy natočiť niečo také v 30. rokoch dvadsiateho storočia, zanecháva iba neobvyklú skúsenosť a námet na krátku diskusiu. Preto nedávam najvyššie hodnotenie.

Rozporuplná klasika. Boris Karloff je skvelý a jednotlivé scény bravúrne nasnímané, ale sú tak nejako mechanicky, nezáživne pozliepané v jeden nemastný neslaný celok, ktorého kardinálnym handicapom je absencia hudby. Tá by totiž okrem emocionálneho náboja filmu určite zvýšila aj kompaktnosť jeho pokrivkávajúcej strihovej skladby. Pokračovanie Bride of Frankenstein je po všetkých stránkach veľkým krokom vpred.

Žiadny film bez dialógov mi nepovedal toľko, čo Krížnik Poťomkin.

Krátkometrážne péčko, nakrútené na 35 mm film ešte pred prvým Nosferatu (1922). Vo vizuále tehdajších grotesiek pôsobí vtipne. K videniu v newyorskom Museum of Sex.

Pre zainteresované publikum najkrajší možný večerníček.