Topco

Dej je rozvláčny a bez atmosféry. Hudba sa občas rušivo bije so zvukovou stopou a chýba výraznejší motív. Herci sú nevýrazní a fádni, s výnimkou evidentného hlavného hrdinu v podaní Maštalíra. Slovania zatiaľ nepôsobia, že by mali drahú výpravu. Príbeh striedavo skáče medzi dvoma lokáciami. Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, akoby sa väčšina deja odohrávala niekde na samote u lesa. Súhrn prvých dojmov: čakal som horšie, beztak som dostal málo. Mám pocit, že sa za tú necelú hodinu toho stalo primálo. Keby to aspoň malo atmosféru (strachu, tajomna, doby). Práca Martina Žiarana (môj obľúbený Čistič) je tak jediná vec, ktorá u mňa z otváracej epizódy zarezonovala.

Ak som úvodnej epizóde vyčítal málo deja, slabú atmosféru a rušivú zvukovo-hudobnú stopu, druhá časť všetky tieto nedostatky hneď v úvode útokom eliminuje. Dialógy síce stále režú uši, ale herecky je to lepšie: Maštalír upevnil moc, Loj sa prebudil, Cinkota potvrdzuje, že je dobre obsadený a nastúpil nebožtík Andy Hryc. Akurát ženské postavy sú zatiaľ stále pomerne nevýrazné či navzájom zameniteľné.Kamera je čím ďalej, tým lepšia. Nápadito sníma cez postavy či predmety, strieda podhľady s nadhľadmi a tento raz príde na rad aj subjektívna perspektíva. Často povie o danom momente viac ako prípadné slovo, čo je výborné. Po nemastnom-neslanom štarte sa nám to rozbehlo až nečakane dobre a kde-tu na nás vykukne aj záblesk toľko skloňovaného predobrazu v podobe Hry o tróny či Zaklínača. Rozhodne stojí za to zostať naladený aj budúcu stredu. PS: Zdalo sa mi to, alebo som naozaj v niektorých postavách videl Gandalfa (Sokol) či starého Lukea Skywalkera (starešina)? :)

Súdna vec, ktorá má pre svoj oslavovaný záverečný twist, kultový status. Oproti Billyho najväčším peckám je to predsa len slabší kúsok, ale inak stále vysoký nadštandard. Charles Laughton je ako elitný právnik s podlomeným zdravím – sir Wilfried – skvostný, rolu si vyslovene vychutnává + mu sekunduje chladná bohyňa Marlene Dietrich. Záver funguje aj po 60 rokoch a ak máte napozerané detektívky a filmy noir, dá sa (hoc len naozaj čiastočne) predvídať. Paradoxne, práve vo finále cítiť, že ide o divadelnú adaptáciu. Odvarený nie som, spokojný áno.

Pôvabná špionážna komédia býva označovaná ako „najlepší hitchcockovský film nenakrútený Hitchcockom“. Na dojme, že to naozaj robil Hitch, pridáva viacero elementov: odľahčený špionážny príbeh, skrytý MacGuffin, žena v ohrození, bohaté dejové zvraty, imitácia jeho postupov (nájazdy kamery), Cary Grant ako jeden z jeho dvorných hercov či otváracie titulky ponášajúce sa na prácu Saula Bassa.

Hitchcockovsky komorný thriller odohrávajúci sa v jednom byte (podobne ako Povraz, Okno do dvora, Vražda na objednávku). Musím podotknúť, že ak by to nemalo slepú postavu a úžasný výkon Audrey Hepburn, strácalo by to dych. A celkovo, nebyť Audrey, idem asi s hodnotením nižšie. Takže kasting na výbornú (aj vo vedľajších úlohách) + výborný balans medzi filmovosťou a divadelnosťou (na minimálom priestore maximálne napätie). PS: Hepburn, Mancini a Lang spojili sily aj pri inej, výrazne hitchcockovskej veci – Šaráde (1963).

De Palma a jeho prvé štylistické cvičenie na tému Hitchcock. Chuťovka pre milovníkov Hitcha, zvrhlostí a štylizovaného násilia. Zmes námetov (z Okna do dvora, Psycha a Povrazu) krásne funguje v kompaktnom bizarnom celku. PS: potešila čb retro sekvencia s kruhovým formátom aj záverečný joke.

Kultový britský počin o pracovníkovi filmového štúdia s chorobnou fixáciou na hľadáčik kamery. Hl. hrdina je osamelý „pozorovateľ“ posadnutý svojou ručnou kamerou a zároveň nutkaním zabíjať ženy, zachytiť ich strach a okamih smrti na celuloid. Mnohí filmu dodnes vyčítajú statický dej či nelogické chovanie vedľajších postáv. Za mňa ide o síce pomalú, ale cinefilskú štúdiu posadnutosti a fetišizmu, z ktorej veľmi cítiť Hitchcocka (fascinácia vraždou, voyeurizmus), ktorý bol toho času na vrchole svojich kreatívnych síl.

Toto je taká poctivá pocta Hitchcockovi, akoby by to nakrútil sám Hitch, podľa brakovej noirovej predlohy, akurát sa to odohráva v Ríme a hovorí sa tam po taliansky. Bravo, Mario. Technická stránka je brilantná: nájazdy kamery, hra svetla a tieňov, práca kamery s odrazmi, použitie subjektívnej perspektívy, zvlnený obraz. Asi niet lepšej ukážky prechodu od klasického noiru k hyperštylizovanému giallu

„Odstrániť motív... Hitchcock.“. Alebo: ak máte motív, potrebujete alibi. Komediálna evokácia Cudzincov vo vlaku (1951). Nie je to vôbec prúser, naopak, prvé 2/3 to má sympatické výkony (kde sa dvaja bijú, tretia vyhráva) a príjemnú atmosféru, až neskôr sa dostavia fyzické gagy, ktoré trošku znižujú úroveň. Je to objektívne za 3*, ale ako fanúšik pôvodného Hitcha rád prihodím 1* navyše.

Intenzívny, stalkerský hitchcockovský thriller a Clintov obstojný debut. Posadnutosť jednej osoby druhou poznáme z Vertiga (1958). Scény s nožom a nožnicami (a že ich nie je málo) zasa nemôžu nepripomenúť Psycho (1960). Clint svoju prvotinu technicky vyšperkoval: motory áut a útočné bodnutia sú výborne nazvučené, scény napätia výborne zostrihané a spomeňme aj príbeh rámujúce letecké zábery na krásne prostredie Monterey v Kalifornii. Dej ponúka aj oddychové sekvencie: milostné hrátky v panenskej prírode a džezový festival (ten akurát mohol byť kratší, strácali sme kontakt s postavami).