Topco

80tková variácia na Okno do dvora s „Mahoneym“, vylepšená o iný Hitchcockov element - motív krivo obvineného muža. Roky 80´s je cítiť na kostýmoch, účesoch, hudbe (nechýba synthy pop a „sexi saxík)“. Potešil odkaz na Muža, ktorý vedel príliš mnoho či Wellesovu Dámu zo Šanghaja. Ak máte radi Hitcha či neo-noir, je to výborná zabudnutá vec od tvorcu LA Confidential.

Dlhá expozícia k inak parádnej jazde (scéna v bare s prvou dámskou trojicou by chcela zostrihať). Tarantinova poklona ženám, 70tkám a kultovému Vanishing Pointu (1971). Quentin tento raz aj ako kameraman!

Príbeh s MacGuffinom sa rozbieha až po prvej tretine, ale to nevadí: dovtedy sa zoznamujeme s pôvabnými postavami a prostredím horského hotela, ktorý strieda stiesňujúci a napätie posilňujúci priestor vlaku. Po tom, ako sa zastaví, padá jedna perla za druhou („Nám sa nič nemôže stať, sme Briti“ alebo „Najprv sa schovaj, potom protestuj“). Výborný raný Hitch s námetom, ktorý sme museli vidieť v desiatkach filmov a objavil sa možno aj v stovkách.

Najmystickejší diel pôvodnej trilógie. Scény v dyme a šerosvite, búrky s bleskami a žiariaci MacGuffin – to ma veľmi bavilo. Kým Chrám skazy je najdynamickejší a Posledná krížová výprava najzábavnejšia, Archa mala snáď najlepšiu atmosféru.

Vodič nákladiaku, ktorý počúva vážnu hudbu, číta magazín o Hitchovi a vedie vtipné monológy so svojím dingom, je svedkom podozrivej situácie. Domnienka sa pod vplyvom správ z rádia mení v správnu intuíciu. Spolu s ním je na cestách aj sériový vrah – škrtič žien. Dlho to vyzerá ako austrálska odpoveď na Duel (1971), napokon sa z toho vykľuje zábavná a vedomá, diaľničná parafráza Okna do dvora (1954) a hitchcockovský thriller z austrálskych ciest.

Prívlastok „Easy Rider na štyroch kolesách“ sedí. Kultový kúsok z horúceho asfaltu možno na pohľad nezapadá do klasickej koncepcie road-movie (idem niekam - spoznávam ľudí - poznávam miesta - nachádzam sám seba), de facto ide o naháňačku naprieč štyrmi štátmi, ale nie je to jediná vrstva príbehu. Na pozadí suverénnej jazdy (bručiace motory, pískajúce gumy, mraky prachu v spätnom zrkadle) letmo vidíme aj odraz spoločnosti a cítime atmosféru končiacich sa radostných 60´s (náboženské sekty, hippies, menšiny, drogy). Navyše je tu posolstvo. Vanishing Point je manifest slobody!

Pôvodne tv film s rozpočtom 450.000 $, z ktorého sa napokon stal Spielbergov celovečerný debut. Náš hrdina je so svojím červeným Plymouth Valiant na ceste za svojím nadriadeným. Rutinné šoférovanie sa mení v súboj po tom, čo sa na vozovke objaví nákladiak so záhadným vodičom... Tento kúsok nezapadá do klasickej koncepcie road-movie („idem niekam, spoznávam ľudí, poznávam miesta, nachádzam sám seba“), ide prakticky o survival thriller z horúceho asfaltu. Hravá, mysteriózna a napínavá jazda. Precíznu réžiu vidieť na množstve pôsobivo riešených záberov. Pohyby a uhly kamery, strih, načasovanie – to všetko je v dokonalej symbióze. Pre niektorých fanjšmekrov dokonca najlepší Spielberg!

Coda nie je hereckým koncertom Patricka Stewarta, ani pohladením muzikantskej duše a ani dobrým debutom. Rovnako nie je štúdiou odvrátenej strany úspechu, životným rekapitulovaním na sklonku kariéry a života, ani oslavou priateľstva a hudby, ako sa tvári. Aj napriek tomu, že sa scenár veľmi snaží byť niečím viac, film ako celok neurazí (až teda na tie pseudointelektuálne odkazy na nemeckých hudobných velikánov), ale rozhodne nemá čo ponúknuť. Mohol to byť pritom dobrý film o starnutí... a áno, Katie má láskavý úsmev.

Melancholický road-movie o novodobých kočovníkoch, bezdomovcoch či tulákoch. Zvoľnená narácia s meditatívnymi klavírnymi tónmi Ludovica Einaudiho korešponduje s prežívaním hl. hrdinky – tá objavuje životný elán v novom životnom štýle a zároveň sa snaží vyrovnať so smrťou manžela. Chodí z miesta na miesto, nikde nevydrží príliš dlho, nechce sa na nikoho viazať, príležitostne brigáduje a neraz sa len bezcieľne túla. Na Frances sa dobre pozerá aj vtedy, keď práve dobre nevyzerá. Pre nášho diváka to bude trošku obsahovo vzdialené, ale v USA tento sociálny dištanc ako životný prístup musí rezonovať.

Otcovsko-synovská road-movie od novodobého špecialistu na tento žáner (About Schmidt, Sideways, The Descendants). Cesta je cieľ a cesta je uzmierenie. Ozvláštnením je, že od začiatku nám je jasné, že cieľ a zároveň motivácia hl.hrdinu je úplný nonsens a zameriavame sa tak výhradne na interakcie postáv. Nenútený humor, bez tlaku na emócie, veľmi civilné a uveriteľné výkony aj vo vedľajších úlohách. Nemožno si nespomenúť na Lynchovho Alvina Straighta.