maddy

Zatiaľ čo prvé pokračovanie s prvým I Spit On Your Grave, resp. jeho remakom nijako nesúviselo a na rozdiel od prvého filmu už ani nebolo určená kinám sa v ňom mohol Steven R. Monroe vyblázniť v oveľa väčšej miere a priniesť poriadne drsný a zlovestný rape & revenge. Druhé pokračovanie, čiže I Spit On Your Grave 3 už neponúka do tretice to isté, akurát s obmenou prostredia, ale priamo nadväzuje na prvý film, čo by nemusel byť vôbec zlý nápad ... keby tu však nejaký nápad bol. Síce sa vracia titulná postava z prvého filmu, ale celé je to akurát tak o tom, že po udalostiach ktoré sa jej stali navštevuje psychiatra, no a keď jej zabijú kamarátku rozhodne sa pomstiť. Ako základná premisa pre rape & revenge, prípadne exploitation snímok by to aj postačovalo, keby tu však k nejakej skutočnej revenge alebo nejakému exploitatoin došlo. Nevrátil sa totiž režisér Monroe a gore je tu tak úplne minimum, pokiaľ nepočítam zbytočné scény z prvej polovice kedy si naštvaná titulná hrdinka predstavuje ako niekoho zabije, tak v tej druhej zastupuje gore jeden useknutý penis a jedna pálka v zadku (uznávam, že v druhom menovanom prípade dosť nechutné), ale inak sa iba hrdinka bezcieľne potáca odniekiaľ niekam. Nemá to žiadnu atmosféru, napätie, pocit znepokojenia, je to mále drsné, za celú dobu sa tam nič zaujímavé nestane a celkovo úplne zbytočné pokračovanie príbehu, ktorý žiadne pokračovanie nepotreboval. Nie je to síce vyslovene otravné, ale iba nuda a jedno z najzbytočnejších pokračovaní. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Film chladný ako vrchol Everestu. Trailer síce láka na dobrodružný thriller, v skutočnosti sa však jedná o survival drámu natočenú takmer až dokumentárnym štýlom. Oceňujem, že sa Kormákur pokúša k látke pristupovať nanajvýš realisticky bez akéhokoľvek hollywoodskeho pozlátka a s čo najväčším dôrazom na autenticitu, no vzhľadom na to, že sa snaží zobraziť čo najdôveryhodnejšiu rekonštrukciu skutočných udalostí nezvláda ukočírovať to množstvo postáv ktoré sa tu vyskytnú. Na ich dôkladnejšie predstavenie tak nie je čas a divák sa okrem pár základných faktov ako napríklad tento má tehotnú priateľku, tohto čaká doma manželka s dvomi deťmi nedozvie zhola nič. Tým pádom sa s nimi nie je možné akokoľvek zžiť, divák o nich nemá výraznejší záujem a tak chýba nejaké citové zaangažovanie. Väčšina z nich sa tu ocitne len okrajovo (prekvapivo Jake Gyllenhaal), ostatné majú jednu jedinú, jasne definovanú, priveľmi zjednodušenú a nijak nemennú úlohu (vyplakávanie sa Keiry Knightley do telefónu) a tie ďalšie je vzhľadom na ich počet a navlečenie do zimušných búnd problém od seba odlíšiť. Jedno z najlepších tohtoročných obsadení vo filme tak často nemá čo hrať (okrem Josha Brolina a Jasona Clarka). Celé je to síce natočené technicky veľmi zručne a to, že sa natáčalo logicky pred zeleným pozadím než na skutočnom Evereste (výnimkou pár záberov z vtáčej perspektívy na horu) nie je na filme ani v najmenšom poznať, avšak celé je to natočené až priveľmi štandardne a bez nejakej režijnej invencie. Síce oceňujem, že sa Everest nesnaží ani na moment hrať na blockbuster, no nevyskytuje sa tu ani jeden zapamätania hodný moment, dialóg a aj tie z traileru sa odohrajú len tak „aby bolo“ (prepad nad priepasťou). Snaha o čo najväčšiu uveriteľnosť sa cení, ale v tomto prípade za cenu nedostatočnej dramatickosti. Adrenalín sa začne pumpovať až v záverečnej trištvrte hodine filmu s príchodom víchrice, kde intenzita diania razantne stúpa. Zimu, mráz, neutíchajúci vietor divák cíti takmer na vlastnej koži a zúfalosť situácie skutočne dolieha nielen na postavy, ale aj na diváka. V tomto momente Kormákur dokazuje svoju zručnosť a dôraz na realičnosť sa mu vypláca. Je sa však potrebné pripraviť na to, že predošlá hodina a štvrť je nijako intenzívny, pomerne bezpečný vylez na Everest bez výrazných komplikácií s takým množstvom postáv, že žiadna nedostáva výrazný priestor. Technicky prvotriedne, vizuálne úchvatné, ale mám pocit, že najväčšiu prácu tu odvádza kamera, hudba, triky a herci, a že takto to mohol zrežírovať viac menej hocikto. Vo výsledku tak určite nie sklamanie a oceňujem, že sa to nikto nesnaží predať ako ďalší Béčkový Vertical Limit, no určite nie ani výrazná radosť, pretože tu chýba nejaká výrazná režijná invencia a to množstvo postáv a osudov sa Kormákurovi nedarí spojiť do dramaticky funkčného celku. Zachraňuje to tak hlavne prvotriednych, intenzívnych posledných 45 minút, inak sa malo buď výrazne predlžovať, aby línie jednotlivých hrdinov dostali dostatočný priestor a divák tak mal o postavy záujem alebo drasticky strihať, aby ich z príbehu niekoľko odbudlo. V tejto podobe to je tak niekde na pol cesty medzi takmer až dokumentárnou drámou a survival thrillerom. CELKOVO: 3* (6/10)

Terminator: Dementys. Na rovinu priznám, že táto séria pre mňa nie je srdcovkou a za jediný skutočne podarený a nadpriemerný kúsok považujem iba dvojku Judgement Day, takže ťahať Terminátora do nového milénia a neustále živiť túto značku vo mne nevyvoláva žiadne nostalgické pocity. No po dyslektickom Genisys si už musia fanúšikovia predošlých filmov začať vážiť aj ten Salvation (čo apropo nebol zlý film ako sa tak nejako ustálilo medzi fanúšikmi, akurát iba neškodný priemer, ktorý však nedokázal naplniť očakávania po tých prvotriednych traileroch), pretože Genisys nemôže fungovať ani ako nostalgické spomínanie na prvé dva filmy. Jasne, je tu Arnold a variujú sa udalosti z prvých filmov, ale čo z toho, keď so svetom neoboznámený divák sa tu vo všetkých tých postavách, vzťahoch a časových rovinách stratí a fanúšika musí takéto hlúpe čachrovanie s príbehom iba naštvať. Genisys tak nefunguje ako samostatný film, ani ako pokračovanie série, pretože jeho príbehovú líniu narúša tak veľmi, že už nedáva vôbec zmysel. Namiesto drsného, špinavého sci-fi akčňáku je z nového Terminátora pestrofarebné nič. Generické akčné sci-fi so síce množstvom akcie, ale prepálené do takej miery, že si nie som istý, či to brať ešte aspoň trochu vážne alebo sa tomu iba z chuti smiať. O to viac, že za celé dve hodiny si nie je možné spomenúť na jedinú akčnú scénu, ktorá by bola akokoľvek zaujímavá a utkvela v pamäti. A nefungujú ani tie silené hlášky, keďže noví predstavitelia kultových postáv sú nevýrazní, typovo sa tu nehodia (hlavne Emilia Clarke z Game of Thrones je totálny miscast) a v podstate sa od nich nepožaduje viac, než prechádzať od jednej akčnej scény k druhej a nič z toho čo sa tu deje nedáva zmysel ani na tej najelementárnejšej úrovni. V takom prípade vďaka aspoň sa toho Arnolda (a to píšem ako niekto kto ho nemá ktovieako v obľube). Ten jediný Genisys ako tak zachraňuje, je vidieť, že sériu má rád, ale neberie ju prehnane vážne a návrat do role si užíva. Vo výsledku je však Terminator: Genisys iba nezmyselné pokračovanie, ktorá stratilo všetko to čo mali predošlé filmy. Špinavosť, drsnosť, atmosféru, štýl, trefné hlášky, zaujímavé akčné scény, charizmu postáv a aj akúkoľvek snahu udržať tie časové roviny v akej takej logickej nadväznosti. Alanov Taylorovi sa tak prekvapivo darí udržať len to tempo. Tie dve hodinky na počudovanie svižne ubehnú, no všetko v nich je tak dementné, že to v dnešnej dobe na poli letných blockbusterov nemá čo robiť. Ale tak čo chcieť od filmu, ktorý má tisíc krát horšie efekty než pokračovanie série spred 25 rokov (!!), v ktorom postavy cestujú hore dole časom a tá prvá sa smeje tej druhej, či dokáže vidieť budúcnosť a v ktorom helikoptéry dobre že „nedriftujú“ vzduchom (zvyčajne si pri týchto veľkých akčných blockbusteroch nepotrpím na fyziku, viď napríklad séria Rýchlo a Zbesilo, ale čo je veľa to je veľa). Ako paródiu by som to možno akceptoval, no ako vážne mienené pokračovanie série ... CELKOVO: 1,5* (3/10)

Scrap Queens. Ryan Murphy sa definitívne utrhol z reťaze a po úspechu Glee a American Horror Story si myslí, že si môže dovoliť všetko. No, ale nemôže. Na Scream Queens som sa skutočne tešil a čakal, že Murphy príde opäť s niečím originálnym, no v Scream Queens len paroduje tisíckrát videné žánrové klišé, čo robil už pred dvadsiatimi rokmi Wes Craven v Scream, akurát Murphy sa tentoraz nesnaží o horor, ale o paródiu plnú absurdít, ktorá má najbližšie asi k Scary Movie. No keby boli Scream Queens regulárnou paródiou na známe scény z rôznych slasherov tak by snáď aj pôsobili vtipné, takto tá celá absurdita chovania postáv a bizarné scény zachádzajú ďaleko za to, čo je ešte vtipné a čo už je iba trápne. V Scream Queens je v podstate všetko a všetci naokolo neskutočne dementné a to je celé čomu sa má divák smiať. Chápem, že celá ta prestrelená štylizácia a maximálna absurdnosť všetkých situácii je zámerná a chápem aj, že to zámerne zveličuje všetky typické úlohy učiteľov, vrahov, školských krásavíc a krásavcov a verím aj, že v skutočnom živote by sa možno aj také husi našli, ktoré by namiesto privolania polície radšej dali status na facebook (veď predsa žijeme v dobe, keď plno slepíc musí uvádzať každú životnú udalosť na modrú sociálnu sieť, lebo inak akoby sa ani nestala), ale ja mám tak nejako problém sa smiať tomu, že každá a jedna postava tu má IQ hojdacieho koníka a to je celé čo má zaobstarávať „humor“. Preto mi skutočne neprídu vtipné situácie, keď sa študentky nad vaňou v ktorej ich spolužiačka rodí dohadujú, že ju radšej nechajú vykrvácať, lebo si musia ísť zatancovať na hit Waterfalls od TLC. Ešte raz zdôrazňujem, že chápem, že ten afekt ja zámerný, ale Scream Queen bohužiaľ až veľmi často hraničia skôr s trápnosťou, než s vtipnosťou a to je najhlavnejší problém. Nemá to žiadnu atmosféru, nefunguje to ani ako paródia, ani ako vyslovená komédia a už absolútne nie ako horor. Je to iba kŕčovitá a nevydarená snaha o zveličovanie žánrových klišé, ktorá nefunguje. Jediné kvôli čomu sa tak Scream Queen oplatí sledovať je ultimátna „bitch“ úloha Emmy Roberts, ktorá tu vyslovene paroduje samú seba a je ešte väčšia mrcha, než vo všetkých svojich filmoch/seriáloch dohromady, ale aj to platí jedine v prípade, že vás samotná Emma aspoň trochu baví. Ja som si tento jej výstup užíval, no inak si nedokážem predstaviť, že Scream Queen môžu mať v televízii dlhú životnosť a nájsť si nejakú cieľovú skupinu divákov. Vlastne ani nerozumiem kto je tu cieľovka? Fanúšikovia komédií? Asi ťažko. Fanúšikovia hororov? Určite nie. Fanúšikovia paródií? Aj to pochybujem. Fanúšikovia Ryana Murphyho? Tí samotní jednak nedokážu utiahnuť sledovanosť a navyše podľa prvých ohlasov Scream Queens sklamali aj ich. Toto jednoducho nemá šancu u publika výrazne uspieť, aj keď väčšiu „hovadinu“ tento rok v americkej televízii zaručene neuvidíme. No ja si radšej pustím ten priemerný seriálový Scream, než podpriemerné Scream Queens. PILOT (s01/02): 2* (4/10)

Za málo peňazí veľa muziky. Aj napriek tomu, že udeľujem „iba“ tri hviezdičky, tak má Hidden veľmi potešil, nakoľko sa jedná o jeden z najoriginálnejších hororov, ktoré tento rok vyšli. Originálny ani nie tak svojím námetom, pretože filmov odohrávajúcich sa po väčšinu času v jednej lokalite a zaoberajúcich sa zombie nákazov tu už za posledné roky bolo niekoľko, no hlavne svojim prístupom k látke. Keď už som si myslel, že námet so zombies je úplne vyčerpaný a nič originálne sa tu nedá vymyslieť prišiel nenápadný Hidden, ktorý v určitých momentoch dokáže skutočne prekvapiť vývojom deja a nečakaným rozuzlením. Síce sa nejedná o zombie horor ako taký a prvý hodina stopáže sa odohráva uzatvorená v jednom podzemnom bunkri s tromi postavami, tak vďaka veľmi slušnej réžii dokáže byť Hidden príjemne znepokojivý a neskutočne atmosférický, navyše podporený aj slušnými hercami, ktorých sa do takéhoto filmu podarilo nahovoriť (Alexander Skarsgard, Andrea Riseborough). Akurát práve ten zvrat v posledných 15 minútach film mierne podráža, pretože pri spätnom zamyslení chovanie postáv nedáva až taký zmysel, no podrobnejšie vysvetlenie by si žiadalo veľké spoilery, takže sa mu radšej vyhnem a napíšem iba, že celá obrana bunkru titulnou rodinou mala prebiehať úplne inak, keďže už nebol dôvod „to“ skrývať (vzhľadom na nasledujúce dianie) a taktiež „breathers“ (vzhľadom na to kto sú) sa chovali pomerne čudne (neverím, že by nevedeli zvaliť jednu horiacu policu), inak však v podstate spokojnosť. Celému filmu by síce slušal oveľa väčší rozpočet a to ani nie tak kvôli prvej hodine, ktorej minimalistické pojatie a pomalé tempo veľmi svedčalo, ale hlavne kvôli tomu, aby sa v záverečných akčných minútach mohlo rozpútať o niečo strhujúcejšie dianie, pridať k stopáži niekoľko desiatok minút navyše a rozvinúť ďalej originálnu líniu s nakazenými. Avšak vzhľadom na to aké evidentne nízke finančné prostriedky mal režisér k dispozícii to asi ani lepšie dopadnúť nemohlo. A pusťte Dufferovcov konečne k niečomu väčšiemu! CELKOVO: 3* (6/10)

Maze Runner: Cesta tam a zase zpátky. Prvý Maze Runner bol minulý rok príjemným prekvapením na poli young-adult adaptácii, ktorý sa nesnažil prvoplánovo zapáčiť mladému publiku (modeli a modelky v hlavných úlohách, riešenie povinného milostného trojuholníku a pod.), ale namiesto toho vsadil kartu na dobrodružnú sci-fi jazdu labyrintom. A vyšlo to! Dvojka s totožným tímom pred i za kamerou vsádza na to isté, akurát tentoraz sa tu namiesto labyrintu behá v spustošenom postapokalyptickom svete a navyše so zombíkmi. Kto však nevidel prvý film nemá zmysel sa Scorch Trials zaoberať. Film začína presne v momente cliffhangeru z minula a nezdržuje sa predstavovaním postáv, ani pripomínaním vzťahu medzi nimi. Od úvodu sa naskakuje na akčnú jazdu počas ktorej postavy neustále putujú odniekiaľ niekam a počas ich cesty sa stretávajú s novými nepriateľmi a/alebo ľuďmi. Dobrá hodina, až hodina a pol Scorch Trials je tak jedna dlhá akčná scéna, v ktorej postavy utekajú raz z obchoďáku plného zombíkov, druhý krát z vyprahnutej púšte plnej bleskov, z laboratória, zo skladu, z kanálov, rozpadnutého mrakodrapu a pod. A aj keď je to celé predvídateľné, nijako originálne a plné klišé, tak to napodiv funguje. Režisér Wes Ball bol pre sériu skvelou voľbou a aj keď sa inšpiruje všade možno od videohier ako The Last of Us po filmy ako World War Z, Dawn of the Dead (remake), Resident Evil: Extinction, I Legend, tak to je inšpirácia účelná, kde dokazuje, že iba nevykráda, ale akčné remeslo má silne zovreté v rukách. Akcia má totiž v jeho podaní neustály spád, je dostatočne napínavá, adrenalínová (viď napríklad taká na prvý pohľad obyčajná scéna zošmyknutia sa popod dvere je vo Wesovom podaní strhujúcim momentom) a vďaka obmene prostredia, aj situácií nikdy nestihne ani na moment nudiť a tak nakoniec ani nevadí, že je celé dianie postavené na kope smiešnych náhod, kde sa každá situácia vyrieši na poslednú chvíľu znenazdajky zachránením nejakou postavou, objavením novej cesty a pod. To všetko navyše žmýka rating PG-13 na maximum, a aj keď tu samozrejme nie je žiadna krv alebo akákoľvek brutalita, bez ktorej sa film hravo zaobíde, tak množstvo scén vyslovene akoby vypadlo z regulárneho hororu (vrátane jednej skutočne infarktovej ľakačky). Až do príchodu na akúsi psychedelickú párty tu všetko šľape ako hodinky a prvá hodina/hodina a pol Scorch Trials pôsobí akoby uplynula za necelých desať minút. Následne však má dôjsť aj na aký taký dej a udržať mizerný scenár na pútavej úrovni má problém už aj samotný Wes. Následne začnú pribúdať pomerne naivné dialógy, do príbehu vstupuje množstvo nových postáv, až nimi začne byť film prehustený a motívy/vzťahy medzi postavami sa začnú zbytočne komplikovať, až sa nakoniec neoplatí nad celým dianím radšej ani zamýšľať, pretože z toho asi ani nič nedáva veľký zmysel. Problém stredných (alebo v iných prípadoch predposledných) dielov sfilmovaných knižných sérií sa premietol aj sem a tak zatiaľ čo prvý Maze Runner mohol lákať na pútavé mystérium okolo predmetného labyrintu, v záverečnom by sa divák mal dozvedieť zmysel celého diania, tak stredná časť iba rozširuje konflikt do väčších rozmerov a je iba pojítkom medzi predstavením konfliktu a jeho uzavretím, ale ako samotný film v podstate nemá začiatok ako taký, ani žiaden záver, ani výrazný prínos pre dej. Postavy sa tu prejdú niekoľkými napínavými (a zručne natočenými) momentmi, rozhodnúť sa ísť niekam a následne zase späť, ale divák sa takmer nič nedozvie, nič sa výrazne neozrejmí a kto sa pokúsi hľadať v príbehu nejakú vnútornú logiku, tak sa pravdepodobne spáli, pretože ono to celé s najväčšou pravdepodobnosťou veľký zmysel dávať nebude. Wes Ball sa jednoducho musí držať v mantineloch young-adult predlohy, ktorá prišla s jedným nápadom a či v rámci vystavaného sveta dáva zmysel sa už nezaoberá. Kto sa od toho dokáže odpútať, tak v rámci žánru ho tu čaká to lepšie, čo young-adult adaptácie dokážu ponúknuť. Rovnako ako v prípade prvého filmu, aj v prípade Scorch Trials totiž platí, že keby tu postavy neboli teenageri, ale dospeláci, tak celý film funguje bez jedinej zmeny a nijako inak sa nesnaží zapáčiť práve teen-publiku, akurát nepremýšľať ako celý ten svet funguje (a že v tom labyrinte boli v podstate vo väčšom bezpečí, s vypestovanou stravou a obklopený zeleňou, než vonku, takže pochybujem, žeby niekto robil takéto experimenty a radšej tam neutekal do bezpečia! btw a kedy by také zariadenie stihli vôbec vybudovať, keby vypukla podobná zombie nákaza?). No vďaka dravej réžii, strhujúcemu tempu, dobrej hudbe, mnohým skvelým momentom, výborne napínavým scénam a nijako neotravujúcim postavám nuda ani v najmenšom nehrozí. Dobre zvládnuté režijné remeslo tu totiž rapídne prevyšuje remeslo odvedené na príbehu, pretože ten tu takmer nie je, a keď je tak sa nad ním neradno hlbšie zamýšľať. Vo výsledku tak rovnaké ako prvý film, iba bez toho mystéria okolo labyrintu, zato však s fajn postapokalyptickým svetom a zombíkmi. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Deti sú pre mňa samé o sebe hororom. Nechajte ma s viac ako jedným, dlhšie ako päť minút o samote a verte, že psychická ujma bude väčšia ako zo všetkých hororov na svete dohromady. Cooties mi našťastie takú traumu nespôsobil, ale aj tak sa jedná o veľké sklamanie. Debutujúce duo režisérov akoby v tomto prípade nevedelo čo chce vlastne natočiť. Výsledkom je totiž film, ktorý je na hororovú komédiu až príliš umiernený a občas pôsobiaci ako taká komédia pre celú rodinu, vrátane nevhodného moralizovania nad ťažkým povolaním učiteľom, čím samozrejme byť nemôže vzhľadom na tie zombie deti. No nie je ani hororom, resp. hororovou komédiou, pretože na tú sa po celý čas drží priveľmi pri zemi a v porovnaní napríklad s takým Dead Snow 2 pôsobí až naivne. Masky detí sú vyslovené úbohé a predstavujú pár červených fľakov na tvári, gore scénka je slušná iba jedna („eat the cock“ s chlapcom bez čeľuste) a vtip tu zastupujú scénky učiteľov, ktorí sa chovajú skoro ako nesvojprávni chovanci ústavu, než skutočný humor. Teda aspoň ja nenachádzam nič vtipné na tom, že telocvikár nevie povedať anglické „dual rear wheel“ a 16x sa to pokúša zopakovať (skutočne čo je na tom ťažké?). U hororových komédií jednoducho preferujem oveľa nekorektnejší prístup, pretože aký zmysel sa má v takomto žánri držať na uzde? Nikomu mladšiemu to určené byť nemôže a tí ktorí sa na to podľa ratingu môžu pozerať, tak nepotrebujú, aby bol film takto korektný. Celkovo tak veľmi slabé ako horor a veľmi slabé aj ako komédia. A najnechutnejšia scénka mi prišla úvodná titulková scéna s prípravou mäsa pre burgeri a to asi pre film nie je dobrá vizitka. CELKOVO: 2* (4/10)

Spookes: The Less Than Good. Tuctový špionážny akčňák z britských ostrovov. Síce sa tu neustále niečo deje, Kit Harington uteká raz po budovách, raz cez letisko, po Londýne, po Berlíne, ale akcia je iba štandardne natočená a ani raz výrazne nestrhne, chýba tomu správna dávka napätia a adrenalínu a v príbehu síce jeden zvrat strieda druhý, no od polovice už je akurát tak jedno kto je na čej strane, pretože postavy sú divákovi ukradnuté. Vo výsledku ani dobré, ani zlé, iba príliš obyčajné. Síce neškodný, rutinne odvedený, ale nijako zvlášť záživný akčný thriller určený skôr do televízie. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Anime, aj mangu Attack on Titan mám veľmi rád a pri filmových adaptáciách kníh/videohier/komixov mi všeobecne zmeny oproti ich predlohe vôbec nevedia (teda rozhodne nevyvádzam, že tá či oná postava ma iné tričko alebo tá ktorá časť z deja bola vynechaná, nakoniec je to „iba“ film). No vo filmovej verzii Attack On Titan je to všetko najmenším problémom. Problémom je, že to je až priveľmi oklieštené. Film síce na japonské pomery vyzerá dobre, samotní titáni sú stvárnení ešte hrozivejšie než v anime a Japonci sa tradične neboja ani dávky brutality (tú síce často miešajú s rovnako veľkou dávkou naivity), avšak celý film sa scvrkol na obyčajný sled akčných scén takmer bez akéhokoľvek príbehu, ktorý sa navyše v závere mení na prehnaný digitálny bordel. Chápem, že anime malo za tých dvadsaťpäť epizód oveľa viac času na rozpracovanie jednotlivých línii a aj množstvo silných scén muselo ísť zákonite kvôli zachovaniu rozumnej stopáže preč, napríklad drsná a emocionálne silná scéna s usmrtením rodičov z úvodu anime, no z filmovej verzie sa vytratilo to najpodstatnejšie a tým je celé to príbehové mystérium vďaka ktorému mal divák chuť sledovať anime ďalej, neustále objavovať nové informácie a čakať na nové odhalenie. Kto sú tí titáni? Prečo žerú ľudí a nemajú reprodukčné orgány? Kde sa tu vzali? A kto je ten jeden najsilnejší a najvyšší titán a prečo sa objavuje iba raz za čas? A prečo sa niektorí ľudia dokážu prev... to by som už ale spoileroval niektoré zvraty v anime. Nič z toho sa filmu nepodarí predstaviť a zaujať diváka originálne vystaveným univerzom. V úvode sa predstaví situácia typom „toto sú titáni, proti ním bojujeme“ a po piatich minútach sa to už reže hlava nehlava, ale bez nejakej zapamätania hodnej scény. A aj keď sa dianie na chvíľu zastaví, tak sa do malého priestoru snaží vtesnať toľko postáv, že žiadnu si nie je vo filme možné zapamätať ani po mene, nie to ešte vykresliť jej povahové vlastnosti. Škoda, pretože filmovú verziu som si predstavoval už pri sledovaní prvej časti anime, kde som si hovoril, že pokiaľ sa na to niekto podujme, tak to bude kulervouci podívaná. No nakoniec to je také priemerné, naivné akčné sci-fi/fantasy Béčko bez zmyslu, ktoré končí presne v polovici seriálu. Ako fanúšik predlohy zaokrúhľujem smerom nahor, ale myslím, že tí ktorí s anime nie sú oboznámení budú kritickejší, pretože tým takto dementne prezentovaná story nedá nič ... a fanúšikov takýto film prevažne naštve. Každopádne uvidíme, či nejaké zlepšenie prinesie druhý film, no tentoraz už nemám žiadne očakávania. CELKOVO: 2,5* (5/10) ... ale to len z úcty k anime.

Jeden by čakal, že keď do poviedkového hororu svojimi kúskami prispejú také mená ako Steven Spielberg alebo George Miller, tak to už z princípu nemôže dopadnúť zle. A hopla, chyba lávky! Celovečerný film Twilight Zone: The Movie podľa kedysi úspešného seriálu zo šesťdesiatich rokov je dosť podpriemerným poviedkovým hororom. Tie má síce samé o sebe rád, pretože keď u nich diváka nebaví jeden tak si môže počkať na druhý, tretí, štvrtý príspevok ... a jeden ho určite chytí. Bohužiaľ, v prípade Twilight Zone je ťažko nájsť aj ten jeden nadpriemernejší ktorý by upútal, ale po poriadku. Prolog – úvod sa ani neoplatí hodnotiť, pretože v tomto prípade sa jedná o krátky, asi päť minútový príspevok, kde dvaja chlapi idú v aute a v závere na jedného z nich niečo vybafne a je koniec. Bez príbehu, bez pointy a s úplne trápnou ľakačkou v závere. Natočené Johnom Landisom, režisérom Amerického Vlkolaka v Londýne. Ten prispel aj prvou skutočnou poviedkou, ktorá síce nemá úplne zlý námet, ale chýba jeho rozpracovanie. Takto to totiž vyzerá ako prezentačné video do základnej školy na tému rasizmus. Chlapík sa tu prebehne rôznymi historickými obdobiami a pointa je asi taká, že pozor nebuďte zlý k Židom, pretože tí si predsa museli vytrpieť druhú svetovú, nebuďte zlý k Aziatom, pretože tí predsa zažili vojnu vo Vietname a nebuďte zlí ani ku černochom, pretože tých týral Ku-Klux Klan. A to je asi celé čo tento príspevok poskytne. (2*) / O druhý príspevok sa postaral samotný Steven Spielberg, ktorý mal už v tom čase za sebou také kúsky ako Čeľuste alebo E.T. – Mimozemšťan a v prípade Twilight Zone si vybral veľmi slabú chvíľku. Povedal by som, že až najslabšiu chvíľku celej jeho kariéry. Jeho príbeh je totiž o tom ako v domove dôchodcov kúzelný dedko premení dôchodcov na malé deti a tie sa následne vyšantia na záhrade. Skutočne! Kto nevidel asi neuverí. A zabudol som, že v závere ešte čaká úplne hlúpe moralizovanie. Zbytočnosť bez príbehu, bez nápadu, bez ... v podstate všetkého. (1*) / O tretí príspevok sa postaral Joe Dante, režisér Piranha alebo Gremlins a jeho poviedka má aspoň slušný nápad a fajn prevedenie, ktoré hlavne v dnešnej dobe pripomenie poctivú prácu s bábkami monštier, ktoré boli typické práve pre osemdesiate roky. Jeho poviedka má zaujímavú atmosféru a pokojne by mohla byť aj celovečerným filmom, no v tejto podobe ju doslovne zabije zbytočne moralistický záver s tak sladkým happy endom, že k predošlým minútam sa vôbec nehodí. Oveľa radšej by som bol keby to ostalo v medziach hororu po celý čas. (2,5*) / V závere prichádza na rad George Miller, režisér Mad Maxa s, v rámci tejto série najlepšou, ale aj tak nijako úchvatnou poviedkou o jednom monštre v (aj keď tu sa skôr hodí predložka „na“) lietadle. Síce mi prišla trochu zdĺhavá a hlavne málo využitá, ale aspoň má nápad, aký taký dej, slušné prevedenie, jednu fajn ľakačku, celkom úsmevný záver a hlavne som bol zvedavý ako celá dopadne. Síce dopadla tak nijako ako všetky predošlé, ale aspoň sa jednalo o horor. (2,5*) / CELKOVO: 2* (4/10)