maddy

Teenegerský slasher vo forme muzikálu s prvkami komédie. Neviem ako iným, ale mne toto označenie znie ako dostatočné varovanie, ktoré mnoho napovie o kvalitách výsledného počinu. Každopádne neodsudzuj, čo si ešte nevidel a tak som sa do Stage Fright pustil ... a žiadne prekvapenie sa nekonalo. Neviem o čo konkrétne sa tu kto snažil (a asi mi to ostane navždy záhadou), ale skutočne nerozumiem, čo sa malo docieliť a pre koho mala byť táto kombinácia vlastne určená. Muzikálová časť je infantilná, s nemelodickými piesňami a ešte aj s hlúpymi textami, čo malo byť pravdepodobne zámerom, ale problém je, že celé je to až zúfalo nevtipné, navyše štylizované takmer ako High School Musical pre dvanásťročné deti. Hororová časť, ktorá by asi mala byť už určená pre tých vekovo aspoň o pár rokov starších, je zase amatérska, málo krvavá (za zmienku stojí jedine efektná úvodná vražda) a až prehnane, resp. nefunkčne parodizujúca slasher žáner. Nechápem, čo týmto spojením chcel básnik povedať. Výsledok je totiž jeden guláš, ako keď pes s mačičkou piekli tortu ... CELKOVO: 1* (2/10)

Saving Private Ryan meets 300 .. nie, v tomto prípade samozrejme žartujem! Od oboch filmov ma Stalingrad totiž na míle ďaleko. Pusťte si trailer, teraz si ho pusťte ešte raz a teraz zahoďte všetky prípadné očakávania. Je totiž možné postaviť film len na vizuále? Z časti síce áno, ale chce to silného tvorcu. Stalingrad ho bohužiaľ nemá. To, že film nedbá na presné historické reálie a udalosti som mu schopný bez najmenšieho problému odpustiť. Plne akceptujem jeho videoherný vizuál, ktorý je v tomto prípade vycibrený do najmenšieho detailu. Štylizovaný podobne ako Snyderove 300 alebo Sucker Punch a bez nátlaku priznávam, že pre podobný vizuál mám pomerne slabosť. Spomaľovačky majú niečo do seba a ruská produkcia po technickej stránke v tomto prípade v ničom nezaostáva za tou americkou. Ale v dnešnej dobe už samotný takýto vizuál nie je ničím zaujímavý, nebodaj originálny, pokiaľ mu chýba akákoľvek prídavná hodnota. A to je presne prípad Stalingradu. Možno keby sa zameral viac na akciu, tak mohol fungovať, ale tej tu je skutočne pramálo. Začiatok s nalodením ešte vyvolá prísľub efektného akčného filmu, avšak následne sa dej situuje len do jednej rozpadnutej budovy a ponúkne už len pár chvíľkových efektných momentov (napr. pád lietadla). Načo potom podobný vizuál, keď ho film plnohodnotne nevyužíva?! To by možno nebol až taký problém, keby mal film plnohodnotný príbeh. Ten sa síce väčšinu času sa zameriava na postavy, ale scenár je maximálne jednoduchý, nezaujímavý a celý ten vyše dvojhodinový pokus o vojnový film stojí na nezmyselnom rozprávaní si zábavných historiek vojakov a snahe zbaliť jednu hlúpu Rusku v rúcajúcom sa paneláku obklopenom Nemeckou armádou, ktorá má evidentne aj so všetkou technikou veľký problém so zabitím šiestich Rusov. Heroické reči otravujú a herci zahrajú len to čo sa od nich vyžaduje, ale chýba výrazná hlavná postava, na ktorej by divákovi aspoň trocha záležalo. Celý dej je navyše úplne nezmyselne orámovaný katastrofou v Japonsku, kde Rus zachraňuje Nemcov zo zavalenej budovy a popritom im rozpráva históriu Stalingradu. Zmysel však tento úvod a záver situovaný do súčasnosti nemá absolútne žiaden, len umelo naťahuje film o ďalšie už tak poriadne sa vlečúce minúty. Nehovoriac o tom, že o Stalingrade sa tu nedozvieme zhola nič, keďže film sa sústredí len do jednej budovy, ono sa však nedozvieme nič ani o postavách, pretože na všetkom okrem vizuálu tu nezáleží. A ten je bohužiaľ využitý aj tak len v pár minútach filmu. Škoda, mohol to byť slušný vojnový film, ale jeho tvorca sa vydal cestou, ktorá k zvolenému štýlu vôbec nesedí. Na akčný film pramálo akcie, na vojnovú drámu pramálo príbehu, pútavých dialógov alebo dôveryhodných postáv. Jedine, čo tak môže divák vnímať sú slušné efekty, občasná fajn akcia a dobrá kamera. Ale čo z toho, keď to mu vystačí tak prvých 10 minút a medzitým kým sa prepracuje k ďalšej zaujímavej asi dvoj-minútovej scéne tak 3x zaspí pri zbytočných rečiach nezaujímavých postáv a takmer neexistujúcom deji. CELKOVO: 2* (4/10)

Stalker (singular)? Skôr tisíc stalkerov na jednu epizódu. Hlavná vyšetrovateľka je stalkovaná, vedľajší vyšetrovateľ stalkuje a spolu chytajú stalkera, ktorého stalkuje iný stalker. Ako ja nemám rád tie prehnané vyšetrovateľské seriály, kde je trinásťtisíc úchylov na meter štvorcový a každú epizódu sa chytá ďalší. Ešte navyše keď všetci páchajú ten istý zločin (stalking). Išiel som do toho len kvôli Maggie „Nikite“ Q a Dylanovi McDermottovi v hlavných úlohách, ale tento chabý námet nemajú šancu zachrániť. Nezaujímavé, neoriginálne a v podstate úplne zbytočné. Podobných kriminálok tu už za tie roky bolo neúrekom, ale tie ale aspoň mohli predstaviť každú epizódu nový zločin. Neviem si predstaviť s čím chce pracovať Stalker. Téma naháňania Stalkerov sa opozerá po prvej epizóde a žiaden ucelený dej sa v tom zatiaľ nejaví. Po pilote vzdávam. Stalker je len ďalší z prešľapov Kevina Williamsona, ktorý dobrý scenár naposledy napísal takmer pred 20.rokmi (Scream). PILOT: 2* (4/10)

Konečne niekto ponúkol reálny pohľad na Standfordský experiment, ktorý už asi väčšine divákov bude dôverne známy z predošlých filmov. V sedemdesiatych rokoch skupina psychológov uzatvorila študentov do falošného väzenia na pôde univerzity (fakticky sa jednalo iba o upravené učebne v nevyužívaných častiach školy) a ich úlohy rozdelila na väzňov a dozorcov. Experiment mal mať trvanie dvoch týždňov, ale po šiestich dňoch musel byť ukončený. Najznámejšia nemecká verzia Das Experiment z roku 2001 ponúkla pohľad na celú udalosť v značne „hollywoodskom“ podfarbení. Pôdu univerzity nahradilo skutočné väzenie, postavy nemali svoje predobrazy v skutočných študentoch a celkovo si z daného experimentu film vypožičal iba námet, než by sa jednalo o akokoľvek dôveryhodnú rekonštrukciu udalosti (odhliadnuc od toho, že si to väčšina divákov po zhliadnutí filmu myslí). The Experiment spred piatich rokov s Adrienom Brodym si takmer nikto nevšimol a dá a označiť skôr za remake nemeckého filmu, než by tiež bral ohľadom na skutočný experiment. Až táto nová verzia od Kyla Patricka Alvareza ponúka v rámci možností čo najdôveryhodnejší pohľad na danú udalosť a nezveličuje udalosti podobne ako predošlé filmy. Práve tá presnosť a dôveryhodnosť prostredia (prostredie učební a nie skutočné väzenie), charakterov (študentov) s akou je film natočený mu dodáva veľmi znepokojivú atmosféru. Dráma z prostredia školy sa tak čoskoro mení na znepokojivý thriller, ktorý postupne s pribúdajúcou nervozitou postáv stupňuje napätie a dokáže vyvolať veľmi nepríjemné pocity. Nepríjemné aj preto, že nijako netlačí na pílu, iba udalosť sleduje s až surovou presnosťou a práve v tom je jeho sila. Vo svojej dôveryhodnosti ponúka oveľa mrazivejší pohľad oproti predošlým filmom na to ako dokázal experiment za pár dní vyeskalovať. Síce stráca na momente prekvapenie, vzhľadom na predošlé spracovanie látky, no inak sa jedná o najlepší pohľad na Standfordský experiment, ktorý po tomto už žiaden ďalší film nepotrebuje. Sugestívnejší a dôveryhodnejší pohľad na experiment by sa asi poskytnúť nepodarilo. CELKOVO: 4* (8/10)

Vitajte na palube najabsurdnejšej vesmírnej stanici v širokej ďalekej galaxii osídlenú tými najčudesnejšími pozemskými indivíduami. Poznáte ten pocit, keď vidíte upútavku na nejaký úplne neznámy indie film, prevrátite nad ňou oči a očakávate úplnú hlúposť? A nakoniec sa z tej hlúposti stane jeden z najpríjemnejších zážitkov za poslednú dobu. Presne taký je Space Station 76. Ako sci-fi fanúšik som sa k filmu dostal vyslovene len kvôli jeho názvu a označeniu „sci-fi“ v kolónke žáner. Pravdou však je, že týmto si u mnohých podobných získa skôr negatívne hodnotenia. Space Station 76 totiž vôbec nie je sci-fi v pravom slova zmysle, takže kto očakávam potrhlú komédiu v štýle Galaxy Questu a podobných bude zákonite odchádzať sklamaný, ak nie až vyslovene naštvaný. Zasadenie filmu do budúcnosti na vesmírnu stanicu v štýle 70. rokov, kde ľudia síce žijú v mohutnom vesmírnom komplexe, ale iné technické vychytávky ako roboti, robotické ruky nedosahujú ani len dnešnú úroveň, podtrhuje absurdnosť celého diania. Zároveň tým ukazuje, že sociálne problémy ľudí sa od 70. rokov výrazne nezmenili. Síce sa dnes v roku 2014 vysmievame tomu naivnému „oldschool“ obdobiu, ale sami sme pritom v dnešnej dobe ešte naivnejší. Rozhodne to nie je film pre všetkých a ocení ho len veľmi malý okruh divákov. Povedal by som, že skôr si prídu na svoje práve fanúšikovia Wesa Andersona, keďže film je veľmi podobne plný absurdných situácií na hrane trápnosti, to všetko je však jeho zámerom. Uťahuje si zo žánrových klišé (Dr. Bot!) a v jadre sa sústredí na hlbšie (dá sa povedať až „temnejšie“) stránky ľudskej osobnosti ako je sexuálna frustrácia, homofóbia, prehnané ambície, žiarlivosť alebo samota. Je zámerne podradný, či už „lacným“ vizuálom alebo na prvý pohľad absurdným príbehom, ale všetko to podáva s neskutočnou eleganciou. Chémia medzi postavami funguje a je vidieť, že všetci si natáčanie užívali. Navyše Liv Tyler je aj pred štyridsiatkou roztomilejšia než ktorákoľvek pätnástka! V časoch, keď Hollywood ponúka prestrelené, preafektované, vulgárne komédie typu Neighbours, Other Woman, Sex Tape a iné je Space Station 76 doslovne zjavením. Má hĺbku a dokázal efektne skĺbiť jemný inteligentný humor so zaujímavým, takmer až psychologickým rozborom charakterov. Pre hipsterov ako stvorené. Ostatní budú len nechápavo krútiť hlavou, to garantujem. Mne to však sadlo ako uliate. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Star Trek Qualitatively Beyond the two previous Star Trek movies. Aj keď vo výsledku to nedopadlo tak zle ako som sa obával, keď štafetu po Abramsovi prevzal rutinér Justin Lin, aj napriek tomu je táto zmena patrná na prvý pohľad. Zatiaľ čo Abrams je režisér, ktorý mal so Star Trekom evidentne nejakú víziu, Lin je iba „ten režisér Rýchlo a Zbesilo“. Režisér, ktorý síce vie natočiť famóznu akciu a v podstate aj bez problémov funkčný letný blockbuster, akurát mu nedokáže dodať absolútne nič navyše. Nič čo by ho dokázalo akokoľvek odlíšiť od tej šedi veľkofilmov, ktoré počas leta okupujú víkendy každý týždeň. Zatiaľ čo prvý restartovaný Star Trek bol v roku 2009 príjemným nostalgickým návratom k sérii, dvojka dostatočne zvážnela a na oko potemnela, trojka pôsobí iba ako regulárny výlet posádky Enterprise do ďalších hlbín vesmíru. Skôr ako televízny pilot k novému seriálu než pomyselné zakončenie ďalšej trilógie. Nijako zvlášť totiž nenadväzuje na udalosti z predošlých dvoch filmov (okrem toho, že posádka sa medzi sebou nemusí zoznamovať, keďže sa už dobre pozná) a hlavne sa dejovo vôbec nikam neposúva, ale v závere vracia do bodu nula. Podobne ako v tohtoročnom X-Men: Apocalypse je celý dej iba nepodstatná vata, ktorá vo výsledku nemá na postavy žiaden vplyv. Dôjde síce k zničeniu Enterprise, ale čo z toho, keď v závere sa znova vybuduje nová a postavy sa nachádzajú nepoznačené presne v bode v akom začínali na začiatku filmu. Bez toho, aby sa celá zápletka alebo posádka Enterpise kamkoľvek posunula. De facto tretí krát tak sledujeme to isté. Záporáka, ktorý chce zničiť/podmaniť si celý vesmír. Záporáka, ktorý však po výbornom Cumberbatchovi z dvojky nemá žiadnu charizmu a je to zameniteľný nepriateľ bez uveriteľne odôvodneného motívu. Našťastie tam kde Lin nedokáže do filmu vniesť nič navyše doháňa všetky nedostatky akciou podobne ako v sérii Rýchlo a Zbesilo. Tej akcie je tu síce menej ako v jeho ikonickej sérii, no aj tak je Star Trek Beyond, aj napriek vyššie menovaným záporom, stále uvoľnená letná akčná jazda, ktorá má v rukáve dva veľké akčné esá. Tým prvým je priam famózna úvodná štvrtina, kde dôjde k zničeniu Enterprise. Tu Lin dokazuje, že dokáže byť neskutočne veľkolepý, avšak zároveň maximálne prehľadný, ako aj dostatočne mrazivý a príjemne napínavý. Síce by prospelo keby sa scenár nebál byť trocha odvážnejší a vytvoriť aj reálne nebezpečenstvo pre postavy, kde sa aj skutočne môže niekomu niečo stať, no aj napriek tomu zničenie Enterprise hravo apeluje na akčnú scénu tohto roka a takto nejako má vyzerať veľkolepá popcornová akcia, ktorú sa oplatí vidieť na veľkom plátne. Druhým esom je záver, kde sa zase posádka vydá na odvetu a za hudby Beastie Boys odľahčene ničí nepriateľov. Tu zase Lin dokazuje ako vie byť odľahčený, avšak zároveň celou tou „coolovosťou“ nijako otravný a ako dokáže akciu gradovať a záver plynule spojiť do jednej rovnomerne plynúcej akčnej scény až s vizuálne pôsobivým poletovaním postáv nad mestom. Škoda len, že medzitým to nijako negraduje a fantastický úvod a cool záver vypĺňa ničím zvlášť zaujímavý stred, ktorý sa takmer 70% stopáže zdržiava na jednej skamenej planéte (občas som sa skutočne pýtal kde sa podel ten monstrózny 185 mil. rozpočet). Aj kvôli tomu pôsobí Star Trek Beyond skôr ako televízny pilot, než by sa mohol rovnať predošlým dvom filmom. Ani v prostriedku filmu to nie je vyslovene otravná nuda, hlavne vďaka sympatickej posádke (Chris Pine zase vedie), ktorá je správne zohraná, uvoľnená, občas utrúsi vtipnú hlášku a medzi všetkými členmi to klape tak, aby bolo jasné kto je hlavným hrdinom, no zároveň sa k slovu dostali aj všetci ostatní členovia a nikto z nich nepôsobil vo filme vyslovene zbytočne. Tento raz im do partie navyše scenárista (Pegg) pripísal aj rovnako sympatickú pomaľovanú čierno-bielu mimozemšťanku, ktorá do tejto partie skvelo zapadá. Toto osadenstvo dokáže hravo utiahnuť aj menej zaujímavé scény, ktoré pôsobia ako povinná výplň medzi úvodom a záverom. Akurát z takto tuctového námetu asi nebolo možné vyťažiť viac než síce fajn, ale pomerne tuctový prírastok v sérii. Čo je na tretí (a vzhľadom na tržby možno aj posledný) diel s touto sympatickou posádkou trochu málo po predošlých dvoch filmoch. CELKOVO: 3* (6/10)

Súčasná módna vlna vážnejších a serióznejších blockbusterov pokračuje. To čo pred pár rokmi zatiaľ neprekonateľne začal Nolanov Dark Knight (4,5*) sa postupne etabluje v ďalších spektákloch: Skyfall (5*), Iron Man 3 (4,5*), prichádzajúci Man of Steel a aj súčasný Star Trek Into Darkness. Napriek reklamnej kampani a prísľubu v samotnom názve sa však o vyslovene „temný“ snímok nejedná. Abrams však dokázal skĺbiť tradičné seriálové rozprávanie s megalomanským dobrodružným sci-fi, ale stále efektne požmurkávať na „trekkies“ a geekov bez toho, aby to vyrušovalo sériou nedotknutých divákov, a napriek tomu si stále zachovať aj veľkolepé blockbusterovské ambície. Áno, Star Trek pre tento krát zvážnel, napodiv aj napriek tomu, že je v ňom snáď ešte viac vtípkov ako v reboote (4*) z roku 2009 (zaobstaráva ich Simon Pegg). Docielil to tým, že upustil od určitej hravosti a obrazovej pestrofarebnosti predošlého snímku a výrazne sa zameral na priam tragický príbeh hlavného záporáka a na netradičný vzťah hlavných hrdinov. Na rozdiel od ostatných letných blockbusterov vsadil na naratívne prekombinovaný prístup, u ktorého je potrebné sledovať každý dialóg pozorne. Predkladané informácie divákovi nie sú servírované opakovane, dochádza k ním zložitým spôsobom v rôznych vysvetľovacích pasážach, ktorými sa však príbeh zbytočne nezdržuje a už smeruje k ďalšieho podstatnejšieho odhaleniu, ktoré má vždy v premyslenom príbehu svoj zmysel a zužitkovanie. Z predošlých riadkov je zrejmé, že nový Star Trek je skôr konverzačka ako vysoko-oktánová akcia (samotná Enterprise stojí zaparkovaná kdesi na okraji vesmíru pomaly polovicu stopáže). V určitých momentoch pôsobí až ako „sci-fi detektívna dráma“, čo má za následok dosť roztrieštené tempo. Pokiaľ si odmyslím povinný 15 minútový akčný/dobrodružný úvod, tak následne udalosti a hlavne stred snímku je občas príliš rozvláčny, chvíľami doslovne zaseknutý na jednej vesmírnej lodi. Následná akcia však tieto momenty vynahradí, jednak po špičkovej trikovej stránke (úžasný pád Enterprise na San Francisco) ako aj po tej emočnej. Každá akčná scéna má svoj dopad a predstavuje viac ako len akciu na efekt ako je v iných letných blockbusteroch zvykom (napr. nedávny Fast & Furious 6 (4*). Vrcholným a ukážkovým príkladom môže byť prelet vesmírom v skafandri, keď sa divák zároveň obáva o to, aby postava (Kirk) nenarazila do trosiek, včas otvorila vstupnú bránu a je neustále atakovaní konfliktom a neistým vzťahom druhého „spolu letiaceho“ v podaní Cumberbatch. Nečakaný záverečný súboj, v ktorom zohráva hlavnú rolu Spock toho môže byť ďalším príkladom. Samotných hercov ani nie je veľmi potrebné spomínať, všetky známe postavy sú zahrané s rovnakou ľahkosťou ako minule, výraznú úlohu dostáva Cumberbatch v roli Khana, ktorý svojou charizmou vytvára priam až ikonického záporáka. Into Darkness sa tvári ako „popcorn“, ale nie je žiadúce u neho vypínať mozog, práve naopak, je ukážkou toho ako potešiť divákove blockbusterovské akčné/dobrodružné chúťky (tobôž chúťky sci-fi fanúšika) a zároveň ho neustále nechať premýšľať nad dopadmi jednotlivých činov a zvratov v príbehu. Síce má plno chýb ako prepálenú stopáž, priveľmi nevyvážené tempo, občasnú nerozhodnosť medzi vážnym a hravým prístupom, v určitých momentoch odbité vysvetľovanie jednotlivých zvratov alebo nedôveryhodné príbehové vyústenia (predvidateľný záver s Khanovou krvou), ale je zaujímavým príkladom toho, keď pokračovanie nie je lepšie, ale nie je ani horšie ako predchádzajúci snímok, je len úplne iné ... Osobne som čakal absolútne odlišný prístup k danej látke, to čo som dostal ma prekvapilo, ale bez pocitu rozčarovania. CELKOVO: 4* / PS: sci-fi roka však zatiaľ ostáva v rukách Oblivion, uvidíme, čo na to najbližšia konkurencia!

Keby išlo do komentárov na CSFD vkladať gify, tak sme vložím tento dôverne známy z The Interview, kde James Franco hovorí „same, but different, but still same“. Daná fráza totiž Epizódu VII vystihuje najpresnejšie. Je to presne to pravé vesmírne dobrodružstvo, ktoré nás ako deti ohromilo, vrhlo do veľkolepého sveta, predstavilo ikonické postavy a očarilo strhujúcimi akčnými scénami. Natočené presne v duchu starých Epizód, akurát odeté v modernom kabáte. Už pri úvodných titulkoch mi tak na tvári nabehol blažený úsmev a prakticky nezmizol až do samotného záveru. Noví herci sú zvolení perfektne, Rey v podaní Daisy Ridley je castingová voľba a herecký objav roku. Krehká, nevinná, ale pritom plne sebestačná postava. Jej spolubojovník Finn aka John Boyega zase správne drzý, no so srdcom na správnom mieste, pilot v podaní Oscara Isaaca si získa sympatie po prvej scéne a aj netypicky zvolený Adam Driver v úlohe nového záporáka je príjemne rozpoltenou postavou, ktorá nie je jednoznačne na zlej strany Sily, ale stále váha. Do toho všetkého sa objavujú starí známi, ktorých je priam radosť vidieť znova na plátne v ich najznámejších rolách. Harrison Ford si návrat evidentne užíva ako nič iné, Carrie Fisher je stále tá Princezná Leia ako si ju pamätáme a Mark Hamill ... no na jeho plnohodnotný návrat si ešte chvíľu počkáme. Nechýba dôverne známy Millenium Falcon a množstvo ďalších prvkov z pôvodnej trilógie, z ktorých nabehajú až príjemné zimomriavky, že ich vidíme opäť na plátne. Pritom sa Epizóda VII v nostalgii nikdy neutápa, ale k sérii výhradne pristupuje s úctou a vzdáva jej poctu. Ponúka tak presne to nefalšované sci-fi dobrodružstvo naprieč galaxiami ako sme za tie desaťročia zvyknutí. Je tu prakticky všetko čo Star Wars film má mať, čo v ňom každý očakáva a nič čoby kohokoľvek naštvalo. Navyše je Abrams lepší režisér ako Lucas a tak je preč aj prehnaná infantilnosť, nadužívanie CGI efektov a občas toporné dialógy. Akcia je štandardne dobrá, nečakané zvraty, resp. ten jeden so smrťou jednej z postáv, funguje presne tak ako má a Epizóda VII je natočená s takou istotou, aby rešpektovala pôvodnú trilógiu (IV – VI), ani náznakom neurazila ani jedného fanúšika a ešte k tomu tento svet predstavila aj novým divákom. A tu je ten jeden problém, ktorý ten film má. Ono to je možno až príliš veľká stávka na istotu, kde je síce všetko ako má byť, ale zároveň si tým film ukrátil možnosť priniesť čokoľvek prekvapivé, nové, nečakané alebo akúkoľvek scénu, ktorá by vyslovene nadchla tým, že oproti predošlých šiestim filmom ponúka niečo ojedinelé. Nič také tu nie je. Ide sa „iba“ vo vyšliapaných koľajach predošlých filmov a tak nejaké momenty, ktoré by novú trilógiu čímkoľvek odlíši sa nekonajú. Je to trocha škoda, pretože siedmy film v poradí by si už zaslúžil k absolútnemu nadšeniu aspoň jeden málinko osviežujúci prvok. Epizóda VII je tak variáciou prvého filmu, Epizódy IV: A New Hope, s takmer totožným vývojom deja, podobným konaním postáv, zvratmi, akurát v modernejšom podaní. Rozumiem, že je to dosť paradox, pretože keby nová Epizóda po toľkých rokoch prišla s niečím novým, asi by mnohí hundrali, že už to nie je ten Star Wars na aký sú zvyknutí, keď však prišla s takmer tým istým, tak tí istí fanúšikovia zase mierne hundrú, že je to zase úplne to isté. Podstatné však je, že vo výsledku je to stále veľmi dobrý film, vynikajúce vesmírne dobrodružstvo, príjemná nenútená nostalgická jazda a prvotriedne oživenie série. Zatiaľ ten plný počet nedávam z jediného dôvodu, pretože tu chýba ucelený pohľad na celú novú trilógiu, na vývoj postáv a nepoznáme ani zámer ako sa chce ďalej príbeh rozvíjať. O pár rokov pri spätnom pohľade na kompletnú story ako pri Epizódach IV, V a VI (ktoré väčšina z nás videla po sebe a nie s odstupom rokov) možno to hodnotenie dodatočne upravím. Nateraz spokojnosť s veľkými očakávaniami do budúcna. Sakra, prečo je tá Epizóda VIII tak ďaleko! CELKOVO: 4,5* (9/10)

Síce len 2*, ale tentokrát celkom poctivé a zaslúžené. Režisér mal síce k dispozícii minimálny rozpočet, ale až taký amatér to zase nie je. Problémom skôr je, že z State of Emergency vznikol celovečerný film, namiesto údernejšieho kraťasu, pretože rozpočet evidentne stačil len na 30 minút filmu a zvyšok je len naťahovaná vata. Úvod pritom vôbec nepôsobí zle – znepokojivá atmosféra dýcha na diváka, pri prvom útoku zombie je badať fungujúce napätie, má to slušný spád, dokonca aj masky sa vydarili, lenže .... po 20 minútach evidentne nebolo peňazí na rozpútanie niečoho ďalšieho, a tak sa dej nešťastne uzavrie v jednej budove so štyroma postavami. Ich debaty nevedú nikam, pre dej sú zbytočné, ich správanie začne byť v určitých situáciach značne hlúpe, herectvo príliš ťažkopádne a divák sa nudí, čoraz viac. Záverečná 10 minútovka sa síce znova trocha nakopne, ale nedokáže zatieniť ten pocit zbytočnosti z predchádzajúcich minút. Tentokrát sa snaha naozaj cení, ale nabúduce radšej zohnať väčší rozpočet a rozpútať ten pravý zombie horor a nie len jeho slabý odvar. CELKOVO: 2*

Príjemná good-feeling-ovka. Snáď okrem jednej scény s pokusom o zmazanie e-mailu ani nie veľmi komédia, ale inak nanajvýš sympatická oddychovka, ktorá nemôže snáď nikoho uraziť. Len škoda, že Meyers je taká rutinná režisérka a nedokázala to povýšiť na niečo viac. Síce tu nič nekazí, ale ktokoľvek zručnejší by tomu dokázal dodať aspoň malý presah a vyťažiť z toho generačného kontrastu dvoch postáv omnoho viac. Okrem pár očakávaných scén s tým však Meyers výrazne nepracuje a možno sa až priveľmi drží maximálne jednorozmerných postáv (taký De Niro je po celý čas onen dobrosrdečný deduško bez akejkoľvek povahovej odchýlky počas dvoch hodín stopáže) a klišéovitého vývoju deja so zbytočným finále, ktorý chce príliš chcene dolovať emócie. Preto ani s hodnotením nemôžem nijako vyššie. Chémia medzi De Nirom, ktorý je po tých rolách namosúrených starcoch z posledného obdobia veľkým sympaťákom a Anne Hathaway funguje na výbornú, ale Intern je často až priveľmi prikrášlenou story v nie veľmi realistickom svete (aj keď sa na prvý pohľad tvári „ako z bežného života“), kde nakoniec všetko dobre dopadne a všetci žijú happily ever after. Ale tak občas aj takéto obyčajné filmy na pozdvihnutie nálady treba, hlavne pokiaľ po celý čas ničím neurazia a toho „cukru“ je v nich tak primerane. CELKOVO: 3* (6/10)