maddy

Podobne staromilský špionážny thriller ako nedávny Jack Reacher. Rozdiel je akurát v tom, že Reacher bol jednoznačná pocta oldschoolovým krimi thrillerom. Ryan by sa napriek svojmu oldschoolovému poňatiu chcel podobať skôr moderným Bournom. A výsledok je ten, že vznikol pomerne obyčajný, všedne pôsobiaci akčný thriller, ktorý má skutočne problém výrazne zaujať dnešných divákov rozmaznaných vysokorozpočtovými akčnými blockbustermi. Branaghova réžia každopádne odvádza očakávaný štandard. Neponúka síce veľa akčných scén (dohromady asi tak tri a z toho tá v kúpeľni z prvej polovice je veľmi dobrá a záverečná naháňačka s bombou v dodávke je až také príjemné guilty pleasure), ale aj napriek tomu sa mu darí po celý čas udržať slušnú dynamiku a bezproblémové tempo. Dopomáha si úderným hudobným doprovodom, efektným strihom a kamerou, a tak budí dojem akčného snímku aj v scénach, kedy sa v podstate len nenápadne uteká z budovy. Po scenáristickej stránke to je však len čistý priemer bez jediného prekvapivého zvratu, momentu alebo nápadu. Zápletka o hrozivom Rusku dnes pôsobí zastaralo, ako by vypadla zo špionážnych thrillerov 70. rokov a nedopomáha tomu ani fakt, že danú story film berie pomerne seriózne. Miešajú sa tu už rokmi obohrané klišé ako zlí bohatí Rusi, bomby s časovačmi a v úvode na scénu nastupuje aj téma teroristického útoku na dvojičky, ktorá vo filmoch prestala byť zaujímavá asi tak rok potom, čo k tomuto nešťastnému útoku došlo. Navyše v závere začnú pribúdať aj pomerne prestrelené momenty ako žiarovka v ústach alebo bitka počas jazdy v dodávke, pri ktorých mi nebolo jasné, či ich film ešte stále berie smrteľne vážne alebo sa má jednať skôr o uťahovanie si zo žánrových konvencií (nanešťastie asi skôr to prvé). Aspoň, že ten plán zloduchov vyvolať kolaps v USA skrz ekonomický úpadok dolára je značne nevšedný a neopotrebovaný. Obsadenie hlavnej úlohy sa tiež podarilo a sympatický Chris Pine dokazuje, že dokáže bez problémov utiahnuť film aj mimo série Star Trek. Akurát Keira Knightley je v tomto prípade až nečakane otravná. Vo výsledku síce Jackovi Ryanovi nie je možné dať vyššie hodnotenie, ale aj napriek tomu sa nejedná o film, ktorý by vyslovene otravoval alebo výrazne nudil. Tých 100 minút sa dá bez najmenšieho problému prežiť a občas si ich dokonca aj užiť, za celý čas síce neponúkne ani jeden výraznejší moment, ale v rámci takého „priemerného akčného štandardu“, v ktorom sa pohybuje neurazí. Ambície tu však boli určite vyššie. CELKOVO: 3* (6/10)

Robert Rodriguez sa po trápnych eskapádach so Spy Kids, prípadne Machete konečne vrátil k „podvratnému“ žánru, ktorý mu sedí najviac. Síce si kvôli tomu musel založiť vlastnú televíznu stanicu, ale čert to ber. Priznávam, na začiatku som sa veľmi obával, že From Dusk Till Dawn seriál bude absolútne zbytočný počin, ktorý sa len chce zviesť na v súčasnosti populárnom trende rozvádzania filmových námetov do seriálovej podoby. Zatiaľ, čo konkurencia čerpala zo svojej filmovej predlohy len inšpiráciu a seriály sa sústredili na nový dej, či už v podobe prequelového Bates Motel, čierno-humornou atmosférou a prostredím inšpirovaného Farga alebo k filmom len doplnkového Hannibala, Rodriguez na to ide oveľa jednoduchšie a doslovne celý film rozvádza políčko po poličku do seriálovej podoby. Zo 100 minútového filmu sa tak stáva takmer 7 hodinový seriál (pokiaľ sa bavíme o prvej sérii, tá druhá sa už bude musieť zákonite vydať vlastnou cestou). Otázka je, či má teda seriál aj nejakú pridanú hodnotu? Za seba môžem povedať, že má! Veľa síce závisí od toho ako veľmi lipnete na pôvodnom Rodriguezovom filme, ale seriál ukázal, že má potenciál. Pilot síce roztiahol úvodných 5 minút filmu s prepadnutím v obchode do plnohodnotnej 45 minútovej epizódy, ale prekvapivo fungoval. Je inak komponovaný ako filmová verzia, odlišne pracuje aj s napätím a celkovo vytvára bližší vzťah k postávam. Napriek tomu som si na komentár vyhradil dlhší čas, lebo nebolo isté ako sa to celé ďalej vyvinie. Teraz pred samotným záverom prvej série je zrejmé, že Rodriguezov nápad nebol vôbec na škodu. Seriál má veľmi slušnú atmosféru a prekvapivo funguje ako v tej kriminálnej rovine v prvých 5-6 epizódach, tak následne v tej B-éčkovo hororovej v posledných 4-5 epizódach, kde rovnako ako film vzdáva poctu druhotriednym hororom z 80. rokoch. Zmena žánrov pôsobí o niečo prirodzenejšie ako vo filme, nakoľko je na ňu vyhradený dlhší čas a diváka postupne pripravuje na nelichotivú situáciu, v ktorej sa postavy ocitnú (skutočne by som chcel byť na chvíľu filmom nedotknutý divák, aby som zistil ako to vníma aj ten, ktorý netuší, čo bude nasledovať s príchodom do Titty Twister). Len s týmto by však celých 10 epizód pracovať rozhodne nedalo a našťastie si to uvedomil aj samotný Rodriguez a tak dostatočne pútavo odhaľuje osudy dvoch hlavných postáv-gangstrov ako aj rodiny v karavane, ale hlavne zaujímavo rozvíja celú mytológiu okolo upírov (po dlhom čase sa konečne nejedná o manekýnov z Twilight alebo seriálového Vampire Diaries, ale o skutočne krvilačné beštie ako tomu bolo kedysi!). Seriál má štandardný vizuál odfarbený kamerovými filtrami do žlta, aby evokoval mexickú horúčavu, bez problémovo odsýpajúce akčné scény, aj dobre spracované masky. Uznávam, že občas je badať snaha tvorcov až zbytočne silne lipnúť na pôvodnom filme a tak v určitých momentoch pôsobí seriál dosť naťahovane. Zostrih, vynechanie niektorých scén, väčšia snaha o niečo iné, inovatívne, nápadité alebo len nie také otrocké kopírovanie filmu by bolo k rozhodne prospechu veci. Zreteľne chýba aj hláškami vypointovaný Tarantinov scenár a je taktiež zrejmé, že ústredné herecké duo sa ani zďaleka nemôže rovnať duu Clooney a Tarantino, ale akonáhle si na D.J. Controna so Zane Holtzom po pár epizódach zvyknete, tak nebudú prekážať. Osobne mi dokonca prišli herci stvárňujúci rodinu v karavane sympatickejší ako tí pôvodní. Čakal som podstatne väčšiu zbytočnosť, From Dusk Till Dawn baví, nenudí, priznáva svoje B-éčkové korene rovnako ako film, nehrá sa na nič viac a celkovo je to slušná zábavka. Samozrejme, že so súčasnými TOP seriálovými počinmi ako True Detective, Game of Thrones sa nemôže rovnať ani náhodou, ale o to sa ani nesnaží. CELKOVO: Season 1 = 3,5* (7/10)

Je príjemné vidieť, že Joss Whedon si popri povinnostiach spojených s budovaním, resp. teraz už skôr neustálym rozširovaním Marvel Universe, nájde čas na napísanie (In Your Eyes) alebo réžiu (Much Ado About Nothing) aj menších projektov. Bohužiaľ, In Your Eyes by prospelo o niečo detailnejšie prepracovanejšie, takto pôsobí dojmom trocha narýchlo ušitého produktu. Je to síce fajn napísaná, ale nenápadito zrežírovaná romanca. Nápad o dvoch telepaticky prepojených osobách je síce originálny, ale samotný dej je dosť predvídateľný, tuctový, spracovaný bez nápadu a v určitých momentoch aj nepremyslený (odohráva sa to v súčasnom svete, ale postavy namiesto toho, aby predstierali, že počas „telepatickej komunikácie“ aspoň telefonujú – handsfree existuje už niekoľko rokov – tak dopustia, aby ich ľudia brali ako cvokov – v prípade ženy doslovne, v prípade muža to má za následok takmer vyhadzov z práce). Ničím výnimočný záver je v takom prípade už očakávaný. Napriek tomu má film príjemnú feel-good atmosféru, slušné nenútené ľudské dialógy, príjemné tempo a sympatické ústredné duo. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že s výraznejších režisérom sme tu mohli mať celkom originálnu romancu. Takto vznikol len jeden obyčajný, milý, malý film. Ale aj to niekedy postačuje. CELKOVO: 3* (6/10)

Dokument o skupine, ktorá ma nezaujíma a štýle hudby house (chcel som napísať tanečnej, ale to by ma skalní fanúšikovia asi zlynčovali), ktorá mi absolútne nič nehovorí. Vôbec sa nečudujem, pokiaľ sa pri čítaní tohto komentáru bude niekto pýtať „Prečo to vlastne pozeral?“ No, občas si človek skráti čakanie, aj takýmto dokumentom, možno dúfajúc, že ho tá hudba nakoniec tiež osloví. Nestalo sa, ale to neznamená, že Swedish House Mafiu akokoľvek zatracujem. Sto ľudí, sto hudobných chutí ... len v tomto prípade mi je ťažko hodnotiť. Veľkolepé zábery z koncertov potešili (aj keď nikdy úplne nepochopím, čo je pútavé pozerať sa na troch DJov za mixážnym pultom, radšej volím koncert klasického interpréta), chlapcov som trocha spoznal aj z tej druhej strany a pohľad na to ako sa z troch v podstate úplne obyčajných Švédov stali za veľmi krátke obdobie veľké hviezdy, ktoré na takúto popularitu zo začiatku ani neboli pripravení je rozhodne tisíc krát zaujímavejší ako by bol pohľad na umelo vytvorenú kariéru netalentovanej Britney Spears. Pre fanúšikov teda rozhodne pútavé poodhalenie zákulisia, v ktorom sa z časti osvetlí prečo sa rozhodli svoju spoločnú púť ukončiť. Pre všetkých ostatných asi len príliš obyčajný dokument nepojednávajúci o akokoľvek zásadnej udalosti. Udeľovať hodnotenie ako nefanúšik v takomto prípade je takmer až nereálne. Ničím nenadchlo, ale ani absolútne ničím neurazilo. Volím preto neškodnú strednú cestu.

Britský low-budget mix prvoligového Blade Runnera a treťoligového Universal Soldier. Oceňujem ako dokázal režisér Caradog W. James doslovne čarovať s minimálnym rozpočtom a vytvoriť aj za málo peňazí celkom dosť sci-fi muziky. Machine sa síce odohráva takmer po celý čas v sklade a laboratóriu, ale dokáže na scénu priniesť vskutku zaujímavý vizuál. Skvele využíva tých pár CGI efektov (hlavne až desivo svietiaci oči robotov) a skľúčenú atmosféru dotvára aj vhodne zvolená syntetizátorová hudba akoby z 80. rokov. Prekvapivo sa aj na malom priestore darí vybudovať dojem dystopického sveta a nelichotivej pretechnizovanej budúcnosti. Problémom je samotný príbeh, ktorý si na tak malý film berie až príliš veľkú sústo. Ponúkne síce pár skutočne fungujúcich filozofických myšlienok v štýle Robocopa (hlavne veľmi dobrého tohtoročného remaku), ale problémom je, že s nimi v druhej polovici nijako nepracuje a mnoho z nich vyústi do pomerne fádneho konceptu. Druhá polovica tak ničím neprekvapí, načrtnuté motívy nijako hlbšie nerozpracováva a nesústredí sa ani na akciu, prípadný väčší spád. Film tak v závere výrazne negraduje a celé dianie zakončí pomerne fádne, čo je škoda. Nuda to síce nie je, ale na guilty pleasure sci-fi béčko to nie je dostatočne hlúpe, avšak stále veľmi ďaleko od prepracovanejšieho áčka. Vo výsledku síce sympaticky odvedená práca (vzhľadom k rozpočtu), ale zvládnutá len tak z polovice. CELKOVO: 2,5*

No konečne! Už som ani neveril, že po tej nevýraznej found footage nude (The Borderlands), prípadne rovno odpade (Alien Abduction) z nedávneho obdobia sa vynorí niečím zaujímavý kúsok. A predsa! Afflicted má v rámci subžánru found footage celkom neopotrebovaný námet a je to taký hororovejší klon Chronicle krížený s upírskou tématikou. A aj keď síce ničím neprekvapí, tak zrealizovaný je na veľmi slušnej úrovni. Dvojica debutujúcich (krátkometrážne snímky nepočítam) kanadských tvorcov si ho sama napísala, zrežírovala a ešte aj odohrala. To nadšenie z projektu je cítiť v každom zábere a úprimne skladám poklonu, že sa im tento ich nízkorozpočtový projekt podarilo zrealizovať. Hlavný problém, ktorý s Afflicted mám je akurát tak nedostatok strachu - vyslovene strašidelné scény mi prišli asi tak dve, viac sa film sústredí hlavne v druhej polovici na „akčné“ predvádzanie superschopností jedného z kamarátov. Po trikovej stránke prekvapivo viac ako slušné a low-budget nie je badať ani náznakom, avšak mňa osobne to podobne ako J*A*S*M-a výrazne nestrhlo. Navyše celá príbehová línia, o ktorú sa film pokúša je neuveriteľne predvídateľná a v podstate sa nepokúša o absolútne žiadne ozvláštnenie. Napriek tejto drobnej kritike však vo výsledku vôbec nie tak opotrebovaný found footage prírastok ako konkurencia, pozerá sa na to príjemne, vďaka skromnej stopáži aj bezproblémovo odsýpa a nadšený zápal tvorcov sa našťastie prenáša aj smerom k divákovi. Možno nevystraší, ale rozhodne pobaví. Len škoda, že s ním neprišli pred takými šiestimi rokmi, moje nadšenie by bolo pravdepodobne o trocha väčšie. V dnešnej dobe sa podobných found footage projektov vynorí snáď desiatka mesačne. Tento sa našťastie radí aspoň k tým kvalitnejším, ktoré stoja za zmienku. CELKOVO: 3*

Bublina spľaskla, a Volume II je tak ako 2 minúty po orgazmu, keď blažený pocit z predošle strávených minút síce pretrváva, ale ihneď na neho nemá chuť nikto. A paradoxne, sa vyvrcholenie ani nedostavilo. Podstatu som napísal v komentári k prvej Nymfomanke. Všetky pozitíva viac menej bez zmeny platia aj počas tej druhej, takže tento krát vytknem hlavne zápory, ktoré smerujem k Volume II, resp. k samotnému vyvrcholeniu. Druhá Nymph()manka sa v úvode ešte drží povahy prvého filmu, avšak s pribúdajúcimi minútami sa jej hravosť razantne vytráca a zameriava sa na sebadeštruktívnu cestu hlavnej hrdinky. Pridáva sa na erotike a do popredia sa oveľa viac dostáva kontroverzia celého filmu. Hlavne v prvej polovici to je až výslovná sado-mäsochystická sonda do života pár sexuálne zvrhlých postáv. V pamäti utkvie mnoho explicitných scén oproti prvej nymfomanke (negerské penisy, „kláda“ Shia LaBeoufa atď.) a v závere až doslovne znechucuje (odhalenie pedofila a jeho následné orálne uspokojenie). Celkový pokus o šokovanie diváka tak stúpa až riskantne vysoko. Film pôsobí ako taký kontrast medzi Volume I a II. „Dvojka“ sa už zameria na zdeptaný život dospelej nymfomanky a tak konečne vyniknú aj herecké schopnosti Charlotte Gainsbourg. S ničím z predošle vymenovaného vo svojej podstate nemám najmenší problém, keby celé dianie nebolo bez akéhokoľvek obsahu. Trierovi ako scenáristovi evidentne dochádza dych, a kým v úvode sa ešte môže spoľahnúť na kapitolu so sadistickým pánom K (výborný Jamie Bell), ktorá je tesne na hrane medzi tým čo divák ešte znesie (detailný záber na Gainbourgovej vagínu a jej úmyselné bitie) a čo už sa javí ako neprimeraný pokus šokovať, v závere už jednoznačne sklamáva. Posledná, takmer až kriminálna tretina je len nastavovanou kašou, kedy Trier pravdepodobne nevedel ako túto látku adekvátne zakončiť. Síce sám netuším ako to šlo zmysluplne uzavrieť, ale pravdou ostáva, že práve vyvrcholenie je to, na čo sa každý nymfoman teší. Tu sa prekvapivo žiadne nedostavilo. Nie je v tom žiadne prepojenie jednotlivých častí, ani motívov. Rozdelenie len na tri pomerne zdĺhavé kapitoly film nepríjemne spomaľuje a výsledkom je jeden nekonzistentný zážitok, ktorý ako celok nefunguje. Volume II tak mierne kazí dojem a očakávania, ku ktorým predohrou navnadila prvá nymfomanka. Preto je aj to hodnotenie tento krát o bod nižšie. Ale ako som písal v úvode, pozitíva som už vypísal v prvom komentári, tu sa už vyslovene zameriavam len na negatíva. Stále to je obstojný Trier, ale zvyknutý som na výborného Triera, takže v tomto prípade skôr sklamanie.

Ale jo! Tento krát rád prižmúrim jedno oko. Sprvu som chcel „Den-u“ napáliť nekompromisné dve hviezdičky, ale ono to napodiv až také zlé nebolo. Rozhodne jedna z tých lepších „direct-to-video“, resp. skôr „direct-to-web“ noviniek za posledné obdobie. Celý found footageje síce už nadmieru opotrebovaný a podobné snímky začínajú pôsobiť čoraz lacnejšie, avšak Den sa aspoň z časti snaží tento subžáner nápadito osvieť cez zábery skrz video chat, komunikáciu cez skype, e-maily a pod. Jednoduchý námet o študentke, ktorá chce vypracovať štúdiu o webových chatoch dokáže bez problémov utiahnuť celú stopáž a aj keď má film dosť pomalý rozjazd a v prvej polovici sa tam mnoho nedeje, tak to prekvapivo nie je až taká strašná otrava. Hlavná hrdinka si postupne získava sympatie a následne film ponúkne niekoľko skutočne infarktových ľakačiek a slušne napätých momentoch. V záverečnom akte sa navyše uberá nie až tak očakávaným smerom – síce sa nekoná nijaké zvlášť prekvapenie (a pri zamyslení nad celým dejom sa dostáva na svetlo aj hromada nelogickostí), ale rozhodne som čakal oveľa viac „obyčajnejšie“ zakončenie. V závere sa tak rozbehne slušná brutalita a celkovo po skončení zostane pocit slušnej odvedenej prácičky. Vo výsledku tak neškodná nízkorozpočtová thrillerová/hororová jednohubka s jednoduchým námetom, ale účinným spracovaním. Dopomáha aj veľmi striedma stopáž, ktorá sa nesnaží film naťahovať dlhšie ako je potrebné. CELKOVO: 2,5*

Nie som síce hráč DOTA, resp. ani žiadnej MMORPG hry (dokonca ani takého obyčajného Farmville), ale za PC/Playstation hráča sa rozhodne už dlhé roky považujem (avšak nie týchto nekonečných onlineoviek). S joystickom a klávesnicou v ruke som v 90. rokoch vyrástol a vôbec sa nebojím priznať, že ma to drží do dnes. Preto sa mi ako hráčovi páči v dokumente prezentovaná myšlienka, že by hranie hier malo byť považované za šport ako je tomu napríklad v Číne, kde majú profesionálni hráči aj svoju hŕstku (teda v Číne skôr poriadnu hrsť) fanúšikov. Avšak samotný dokument Free to Play skôr ako k tomu skĺza do vykalkulovanie reklamy na spoločnosť Valve a je akousi zidealizovanou obhajobou takého až závislého hrania. Tu zachytené príbehy/osudy jednotlivých hráčov sú totiž na hrane s normálnosťou a všetci prezentovaní účastníci tohto miliónového turnaja mi úprimne prišli zrelí skôr na návštevu psychiatra (a to myslím so všetkou vážnosťou) ako hodní akéhokoľvek obdivovania. Mohla to byť fajn promo reklama na e-sporting, takto to je skôr prezentácia hráčov, ktorí sú skôr mierne narušení jedinci s neusporiadanými životmi ako skutoční profesionáli. Škoda, pre DOTA hráčov bode tento pohľad z druhej strany určite zaujímavý, ale tak nejako netuším kto iný by ho mohol oceniť. V tomto prípade ťažko hodnotiť. Nie som z toho ani nadšený, ale ani ma to vyslovene neotravovalo kvôli triezvej stopáži.

Pretvárať klasické rozprávky (Snow White, Maleficent atď.) do veľkolepých fantasy ság je dnes moderné, preto bolo len otázkou času kedy dôjde rad aj na tú najklasickejšiu „rozprávkovú“ knižku všetkých čias. Biblia napodiv ponúka mnoho pútavých námetov pre súčasný Hollywood a Noemova archa je jedným z najvďačnejších/najznámejších (pokiaľ nepočítam Adama a Evu v rajskej záhrade, ale vo filme dôjde aj na to). Noe je tak veľmi ambicióznym projektom, kde sa však stretáva záujem štúdia natočiť ďalší veľkolepý blockbuster s umeleckou víziou artového režiséra o komornú story. Výsledkom je mierne nevyrovnaný film, ale po poriadku. Noe nie je vyslovene náboženským filmom, z Biblii čerpá len základný príbeh, ktorého sa síce musí striktne držať, ale inak sa mu akákoľvek náboženská agitka prekvapivo vyhla. V prvej polovici celkom efektne kombinuje fantasy s katastrofickým, post-apokalyptickým filmom a počas veľkolepej bitky kamenných obrov/padlých anjelov silne pripomenie aj najlepšie časy z Lord of the Rings: Two Towers, len z trocha haprujúcim vizuálom, kde do očí často udrie pomerne umelá triková stránka (prvotriedne spracovaná je asi len potopa). Prechod k veľkolepému fantasy zvládol Aronofsky podať na jednotku, vyhol sa akejkoľvek trápnosti, nedôveryhodnosti zobrazovaných momentov a celkovú mytológiu sa mu podarilo veľmi slušne zapracovať do pútavého fantasy sveta. Spomínaná bitka v cca 90. minúte a následne pútavo spracovaná potopa, kde aj napriek tomu, že divák vie ako to celé dopadne (samozrejme sa nalodí len Noe s rodinou a zvieratami, i keď ....) badať na maximum fungujúce napätie, sú však dve zásadné udalosti, ktoré zároveň predstavujú akýsi medzník, kde sa film láme zo žánru LotR-ovského fantasy do akéhosi psycho-thrilleru. A tu je hlavný kameň úrazu, nakoľko dané spojenie plnohodnotne nefunguje. Komorná poloha v záverečných 40 minútach by filmu sadla, keby sa až príliš neutápala v predvídateľných melodramatických momentoch, ktoré nakoniec aj tak vygradujú do štandardného, ničím neprekvapivého záveru (kde si síce pozornejší divák domyslí, že celé ľudstvo muselo podľa biblických textov vzniknúť v podstate z incestu, ale táto myšlienka napadne len nás úchylnejších). V úplnom závere tu v podstate čaká nekonfliktné rozriešenie na pomedzí všetkých klišé. Chýbajú tomu emotívne momenty (v podstate tu je len jeden krátky počas scény zatopenia ako ľudia kričia na skale, zmietie ich vlna, ale vyvolený Noe im nepomohol, lebo to je „božia vôľa“), viac rozpracované myšlienky, silnejšia dávka kontroverzie, ktorá sa priam ponúka. Chápem, že nikto zo zúčastnených si nechcel rozoštvať veriacich, ktorí by zase raz ďalší film bojkotovali, ale v tom prípade nerozumiem tej druhej komornej polovici po potope na arche, kde sa z Noeho stáva v podstate vyšinutý záporák. Fungovať to funguje, samostatne sú obe roviny v poriadku, len spoločne tá fantasy verzia a melodramatický psychologický thriller nevykazujú žiadnu spojitosť, respektíve minimálne sa Aronofskému nepodarilo dostatočne zdôvodniť a vykresliť daný prerod žánrov. Niečo podobné ide totiž len veľmi ťažko spojiť dohromady. Film tak paradoxne ako celok dosť hapruje, ale v jednotlivostiach je až prekvapivo súdržný. Má celú radu silných momentov, nebojí sa text zo Starého Zákona vyťažiť na maximum, pridať dostatok vlastných pútavých nápadov, ktoré nepôsobia vôbec vykonštruovane (kamenní obri), dokonca ani na sekundu z celých skutočne rozmerných 138 minút nenudí a celú túto zmes žánrov je pútavé sledovať, nakoľko miestami svojím vývojom prekvapuje. Avšak vo výsledku netvorí až tak súdržný celok ak bolo pôvodne zamýšľané. Nejde totiž ani o vyslovený jednoduchý „letný“ blockbuster - na ten má niekoľko silných myšlienok a silný biblický príbeh v jeho základoch, ale ani o nijako hlboký film - na ten sú tie myšlienky rozpracované len veľmi plytko a a až príliš doslovne. Napodiv film nepôsobí vôbec ani trápne, napriek netradičnému zmiešaniu Biblie s Pánom Prsteňov, už vôbec nie hlúpo alebo nezmyselne. Príliš nemoralizuje a aj celá tá náboženská, environmentálna a vegetariánska agitka (áno, všetko z toho tam je aj napriek tomu ako odstrašujúco to takto dohromady napísané vyznie) je nanajvýš znesiteľná. Len skrátka žiadnu z týchto atribút nespracováva do takej hĺbky, aby bol niečím viac. Všetko podáva zjednodušene, nekonfliktne – vegánske posolstvo je tesne na hrane banálnosti. Vznikla tak pomerne rutinná práca, kde si je Aronofsky napriek jeho predošlým psychologickým filmom (Black Swan, Requiem for Dream) istejší skôr v tej „akčnej“-fantasy prvej polovici. V tej záverečnej, kde sa k slovu dostáva to prečo sa celého projektu ujal, sa mu nedarí dostatočne zdôvodniť zmysel takto vystaveného príbehu. Plne uznávam, že spracovať biblický príbeh nie je vôbec ľahký oriešok a má to mnoho mantinelov, Darren Aronofsky sa s tým vysporiadal dobre, bez problémov zaujal aj zarytého ateistu akým som ja, takže za to má rozhodne veľké plus, ale celkovo to je veľmi rozporuplný zážitok a z mojej strany preto rozporuplné hodnotenie, kde by som občas tú “štvorku“ aj rád udelil, inokedy pri ďalšom uvažovaní nad filmom mi tá “trojka“ príde tak akurát a ani omylom viac. CELKOVO: 3,5* (7/10) = na to, že to je Aronofsky skôr sklamanie, na to že to je biblický blockbuster čo je pre mňa ako ateistu dostatočne zastrašujúce označenie však viac menej príjemné prekvapenie, ktoré úspešne naštve ako veriacich tak aj neveriacich. Veriacich za to, že z Noeho robí v druhej polovici vyšinutého psychopata a až tak verne sa nedrží biblickej predlohy; neveriacich zase preto, že sa až príliš drží tej biblickej predlohy a bojí sa odvážnejších, kontroverznejších zmien. Všetky len naznačí, ale hlbšie nerozpracuje. Russell Crowe sa snaží, rola mu priam dokonale sedí a tiahne na pleciach celý film, Emma Watson hlavne v závere dokazuje, že časy Hermiony sú dávno preč a je z nej skutočná herečka, poteší aj štandardne dobrá Jennifer Connely, jediný kto ma tu iritoval bol „Percy Jackson“, ale k tomu hercovi mám všeobecnú apatiu v každom filme, takže to neberiem ako zápor, len ako moje čisto osobné nesympatie, no vo výsledku mi po rozume chodí len jedno obyčajné, hovorové označenie: fajn film, len v tomto prípade je to „fajn“ málo a potenciál tu bol väčší, jeho nevyužitie je na ňom navyše badať dosť výrazne. PS: je možné, že v tomto prípade bude moje hodnotenie oscilovať zo 4* na 3* každý pol rok, resp. s každým ďalším pozretím.