danoo

Väščinu divákov evidentne upútal všadeprítomný depresívny rozmer, ale je to skôr o tom ako skvelí herci zachránili druhotriedny film...

Štvrtý film pentalógie o panterovi balansuje medzi klasickou groteskou, bondovskou paródiou a infantilnou fraškou. I keď jednotkou u mňa zostáva dvojka, bavil som sa skvele!

Viac thriller než horor a k tomu s absolútne nezainteresovanou hlavnou postavou!

Baletka a ošetrovateľ, toreadorka a novinár a ticho. Film „rozpráva“ o neschopnosti komunikácie a zároveň sa cez postavu Benigna dosť morbídne vysmieva zo seba samého.

Frankenstein v postmodernej situácii. Oveľa temnejšie, rušivejšie a násilnejšie než rané filmy s podobným námetom (Matador), obsahujúce všetky zaručené almodóvarovské trademarky, ale servírované ako chladený Dom Pérignon.

Film, prostredníctvom ktorého si uvedomíme, akým depresívnym miesto musela byť dobová ČSSR. Natočené v niekoľkých dlhých záberoch, ktoré evokujú pocit reality v štýle Francúzskej novej vlny. Je tam tanečná scéna, milostná scéna, hádka a uzmierenie. Celkom ako divadelná hra, ibaže žiadnej teatrálnosti sa nedočkáme. „Len“ jednoduchosti a úprimnosti.

Skvelá triedna komédia, kde Podskalský odhalil fiasko socialistickej prevýchovy na „nového človeka“.

Slávny, zvláštne frustrujúco smiešny film českej Novej vlny - absolútnym vrcholom je sekvencia s horiacim domom ( »Otočte ho aspoň!« »Vždyť on se tam stejně dívá.« »No nedivte se, vždyť mu hoří barák!« »Dedo, není Vám zima?« »Tak pojede blíž k vohni, né!?«).

Simplemente excelente. Príbeh ženy, ktorá po smrti syna hľadá jeho otca a stretá veľké množstvo neurotických žien, o ktoré sa stará ako matka, je jednoducho úžasný. Výkon Cecilie Roth ako Manuely je (ne)uveriteľne precítený a prežitý, doslova zakúsime všetky jej emocionálne stavy. Penélope Cruz, nešťastná mníška Rosa, si vie udržať optimizmus a sladkosť i uprostred absolútneho zúfalstva. Marisa Paderes odvádza prvotriedny výkon ako starnúca divadelná hviezda Huma, ktorej láska k nemilosrdnej kolegyni Nine (Candela Peña) motivuje všetko konanie. Antonia San Juan nám znova dáva súkromné hodiny sebadôvery a útechy v roli transexuála La Agrado a Manuelyn syn Estéban (Eloy Azorín) vystihuje snílka v každom z nás. Pokiaľ ide o vizuálnu stránku - prepracovaná ako v každom Pedrovom filme - dominujú hlavne otiene červenej a modrej evokujúce tóny smútku, hnevu, vášne a úzkosti. Na konci fimu si v celej komplexnosti uvedomíme význam odkazov na klasické diela ako „All about Eve“, čo je rámcom pre „divadelnú“ zápletku a „A Streetcar Named Desire“ uvádzajúce existenciálne východisko pre väčšinu týchto postáv. Avšak je veľmi veľa ciest ako to uchopiť. Koniec koncov je to plné lásky, nenávisti, straty, materstva a priateľstva...

Čo je špeciálne na Almodóvarových filmoch je, že idú na dreň toho, čo znamená byť človekom. Ľudia sú odhalení ako ľudia. Je tam krutosť, úprimnosť, vášeň, zrada, lži, sex. Z pohľadu týchto tém je námet Dna vášne typicky brakový - prepustený trestanec sa chce pomstiť žene, čo ho v minulosti ponížila tým, že ju poriadne pretiahne, ona sa do neho zaľúbi a on ju nemilosrdne opustí. Tento „plán pomsty“ sa však veľmi rýchlo mení na mnohovrstevnatý vzťahový príbeh, kde má každý detail svoje osobitné miesto. Už len erotické scény, s ktorými sa väčšina tvorcov moc nebabre, sú úžasné: nie sú ani silné, ani slabé, sú krehké. A čo prišiel s tým všetkým Almodóvar urobiť je potešiť nás. A darí sa mu to. Plní celú stopáž zvratmi, dynamikou postáv a metaforami, ktoré držia diváka prilepeného k obrazovke!