danoo

Takmer bez slov krásne vyrozprávaná bájka.

Ak hľadáte hlúpu romantickú komédiu obrátenú naruby je Súmrak mŕtvych pre vás! I keď pri tom budete musieť prehltnúť klišoidný záver.

Z o r b a s je k l a s i k o u; pripomína mám, že život môže byť zlý a nespravodlivý, ale tiež plný jednoduchých radostí, lásky a zábavy; čo mi ale chýba, je farebnejšie stvárnenie - čím nemyslím len obrazovú stránku - z Kazantzakisovej predlohy sa vytratili všetky legendy, mýty, povery - teda tá rozprávkovosť - a ostal len vitalizmus rámcovaný akýmsi kitchen sink realism. Inou disproporciou sú herci. Obsadenie klúčových postáv je síce vydarené, zvlášť A. Quinn hrá ako posadnutý (životom), na druhej strane unanimistický komparz dediny je nudný a jednotvárny. Ale nevšímajte si ma, každý má asi svojho Gréka Zorbu.

Azda jediný známy prípad, keď je názov lepší ako samotný film.

Film je spontánny, improvizovaný (čo je bohužiaľ, na niektorých miestach aj patrične cítiť) španielsky príspevok k . e x p l o i t a t i o n . 70-tych rokov. Podobne ako Texaský masaker motorovou pílou (1974) znepokojí a navodí nepríjemné pocity, a predsa motivácie aktérov sú nevysvetlené, overtúra je príliš „vleklá“ - a mohol by som ďalej pokračovať vo výpočte negatív, ktoré sa dajú jednoducho subsumovať pod konštatovanie: veľmi zle napísané, veľmi dobre natočené.

Martino nedosahuje majsterstvo Daria Argenta a hlbšia psychologizácia jeho inak nesympatických postáv napriek odvolávaniu sa na Freuda rovnako absentuje; i cez to všetko je jeho giallo príťažlivé ponukou bláznivej zápletky a ešte bláznivejšieho rozuzlenia - a to všetko podávané s mierne sadomasochistickou oblohou!

Predovšetkým, celú sériu chápem ako prepojenie medzi Halloweenom a Nočnou morou z Elm Street, pričom ak P-I bola bližšie k Halloweenu, tak P-II je viac cravenoská. Taktiež som v dvojke našiel i niečo zo Raimiho série Evil Dead - tým nemyslím len spomínaný slávny odkaz na štítku v krematóriu - a tak môžem P-II zaradiť k tej množine filmov, pri ktorých ľutujem, že som ich nevidel dvanásťročný.

Aby ste si to dokázali užiť, musíte byť minimálne blázon do hororov. Na druhej strane, akákoľvek sentimentalita nie je na mieste; a ide tu skôr o chaos (surealistický) ako prelud (Phantasm v preklade). Paradoxne práve tento atribút zatraktívňuje dej istou dávkou nepredvídateľnosti. Teda objektívne sa jedná o produkt svojej doby so všetkými neduhmi, A L E stále platí jeho vydieračské promotion: »IF THIS ONE DOESN´T SCARE YOU, THEN YOU ´RE ALREADY DEAD!« A mňa Angus Scrimm ako riaditeľ pohrebného ústavu zdvíhajúci rakvy akoby boli z papiera vystrašil!

P h e n o m e n a . je . f e n o m e n á l n a . za predpokladu, ak ju prijímate ako rozprávku, v ktorej je možné naozaj všetko a nehľadáte za každú cenu abstraktnú logiku. S tým problém nemám. Na absurditu som pripravený vždy, špeciálne ak je supernaturálna... Mínusy vidím v tom, že argentovské, dlhé štýlové scény a vedľajšie motívy sú zväčša samoúčelné, a tak zatláčajú detektívny moment príbehu až na koniec. Heavy metal 80-tych pôsobí v hororoch ehm dosť rušivo, čo je asi môj komlex :-); béčkovosť vedľajších hereckých výkonov je však objektívna realita. Napriek tomu stále veľmi zábavný a temný kúsok.

»A fashion house in Italy becomes a slaughterhouse...« Úsvit gialla bol nekompromisne mizogýnny a vizuálne sýty a s nadhľadom vyše štyroch desaťročí možno povedať, že v týchto intenciách inšpiroval okrem Argenta, Fulciho aj Briana De Palmu a Carpentera. Pre fanúšikov žánru svätá povinnosť!