nascendi

Opakovanie nie je vždy matkou múdrosti. To, čo v Dogville bolo nové, zaujímavé a imponujúce, nemôže byť rovnaké druhýkrát, aj keby to Trier robil cez kopírák. Ten nápad z Dogvillu s redukovanými kulisami mal zmysel v tom, že vyzdvihol príbeh, dialógy a herecké výkony. Ale keď zopakujem kulisy, pridám slabší, nie príliš originálny príbeh, s vlečúcimi sa dialógmi a nevýraznými hereckými výkonmi, nemôžem sa výsledku čudovať. Ale ako uspávací prostriedok dobré.

Film o vojne bez vojny nie je jednoduchou záležitosťou. Vojakom vymývajú mozgy, premieňajú ich na dokonalé stroje na zabíjanie nepriateľa, prepravia ich na druhý koniec sveta a naraz ... nič. Len nuda a čakanie, ktoré spôsobuje, že očakávaným spôsobom neuvoľnená energia sa začína vybíjať inak, spravidla scestne. A keď namiesto riadnej vojnovej vravy je ponúknutá iba zvláštna scenéria s horiacimi ropnými vrtmi, človek má pocit, že ho o niečo obrali.

Filmy Woodyho Allena nemám rád. Ich nadprodukcia, v ktorých je hlavnou postavou so všetkými svojimi mindrákmi, vyvoláva u mňa obranný reflex už pri titulkoch. Oprávnene som sa tešil na film, ktorý nie je pre Allena typický a hlavne v ňom nehrá. A opakované zhliadnutie ma utvrdilo v tom, že ide o vydarený film, v ktorom treba Woodymu pár drobností prehliadnuť a o dobrý dojem je postarané. Ide o hru, z ktorej už po prvých pár ťahoch dobrý hráč zistí, ako bude pokračovať a ako pravdepodobne skončí. Za bežných okolností by som siahol po troch hviezdičkách, ale obrúčkové deus ex machina je za ďalšiu.

Nie som fanúšikom hokeja a doteraz som ani nepočul o hráčovi s menom Maurice Richard. Dalo sa teda predpokladať, že film o ňom nemá najmenšiu šancu ma zaujať. A opak bol pravdou. Nie snáď preto, že by som objavil čaro hokeja. To v žiadnom prípade. Naďalej považujem za eufemizmus, keď sa o hokeji hovorí ako o kontaktnom športe. Je to, alebo presnejšie v tej dobe to bol šport, ktorý neveľmi rozlišoval medzi tvrdými a zákernými zákrokmi. Mimo štadióna by za niektoré zákroky išli vinníci pred súd, ale v jeho vnútri si neposedeli ani na lavici hanby. Tak by hokej, ani iný šport nemal vyzerať. A ak si to diváci vyžadujú, nech idú pozerať na súboje v klietke oktagonu. Film sa dotkol aj nie najlepšieho spolunažívania francúzsky a anglicky hovoriacich Kanaďanov. Na to, že film bol športovou drámou som výnimočne spokojný s autenticitou, hereckými výkonmi i atmosférou, ktorú dokázal navodiť.

Videl som už niekoľko filmov s minimom hercov a odohrávajúcich sa viac-menej v jednej miestnosti. V takých podmienkach niečo zachráni nápaditá kamera, niečo dobrí herci, ale rozhoduje dobrý námet a najmä scenár so zaujímavými dialógmi, ktoré nemôžu byť premúdrené, ani príliš obyčajné. Myslím, že v Metóde sa to podarilo. Grönholmova metóda odhalí nielen schopnosti kandidátov, ale obnaží aj mnohé zákutia ich psychiky najmä pri dosahovaní cieľa, ktorým je v tomto prípade víťazstvo vo výberovom konaní. Len mi nebolo jasné, prečo sa volí taký zložitý systém výberu, keď na Slovensku stačí mať vplyvného známeho alebo dobrú legitku vo vrecku.

Spielbergov Mníchov považujem za zaujímavý a podnetný film. Zaujímavý pokusom o rekonštrukciu jednej významnej epizódy boja odohrávajúceho sa na "neviditeľnom fronte" a podnetný nastolením otázok, na ktoré neexistuje jednoznačná odpoveď. Podstata príbehu vychádza z faktografie a otázku, či sa odohral tak alebo onak neriešim, pretože odpoveď na ňu nepozná Spielberg, ani pochybujúci komentátori, a už vôbec nie ja. Prirodzene, že som si všimol nielen niektorých menej pravdepodobných zlyhaní (nefungujúca bomba zostrojená "výrobcom hračiek", ľahký úspech Holanďanky, jediný zdroj informácií a pod.), ale aj pravdepodobné dôsledné odstrihnutie komanda od oficiálnych miest v Izraeli. Zaujímavý je tiež problém údajnej nefunkčnosti zásady "oko za oko", ktorú hlásal Gándhi a v komentári ňou operuje i mat.ilda. Som opačného názoru, pretože nepotrestané zlo považujem za povzbudenie pre jeho pôvodcov a odplatu za jediný akt, ktorému rozumejú. Mníchov nie je prelomovým a ani najlepším dielom Stevena Spielberga. Ale medzi mojimi štvorhviezdičkovými filmami sa určite nestratí.

Veľmi som váhal s hodnotením tohto filmu. Nakoniec som zanechal pohodlné trojhviezdičkové hodnotenie a dal slabé štyri. Vypäté dejinné obdobie, akým je vojna a všetko s ňou spojené vedie aj k extrémnym rozhodnutiam, ktoré môžu mať neočakávané a v čase sa meniac dôsledky na ich aktérov. Tento film si príliš nezakladá na artovosti a neobvyklých postupoch. Pozvoľna, poctivo rozvíja dramatické osudy malého Eera v prostredí a medzi ľuďmi, s ktorými žije. Topi Majaniemi svoju postavu zvládol výborne. V celom filme mi vlastne prekážal iba jeho zle čitateľný adoptívny otec a nekončiaca hudba. Aj tento film je dôkazom, že nie je potrebný veľký balík peňazí na to, aby sa nakrútil zaujímavý film, na ktorý sa dá ešte dlho po záverečných titulkoch spomínať.

Filmy Tima Burtona odo mňa viac ako tri hviezdičky nezískajú. Uznávam, že je nevšedne talentovaným, kreatívnym, originálnym umelcom, ale na druhej strane ho považujem za psychiatrického pacienta. Nemusím uznávať jeho vnímanie umenia, ani jeho zvláštnu poetiku, ale musím uznať, že to, čo robí a čomu ja nerozumiem, robí dobre. Nie je jediným, u ktorého sa prudko rozchádzam s mienkou profesionálnych kritikov a vôbec ma to netrápi. Túto dekadentnú, občasným čiernym humorom prešpikovanú a hudbou oživenú (alebo umŕtvenú?) rozprávku považujem za skvelo nakrútenú, akurát ja nie som pre ňu vhodným divákom.

Je mi ľúto, že sa rozchádzam s mienkou väčšiny hodnotiteľov, ale nemal by som čisté svedomie, ak by som tomuto filmu dal viac ako dve hviezdičky. Okrem sympatickej ústrednej dvojice a zahliadnutia dlho nevidenej Nadji Tiller som na tejto rainmanovsky ladenej road movie nenašiel nič, čo by ma upútalo, ba dokonca rozosmialo, keď malo ísť aj o komédiu. Verím, že Til Schweiger ešte nakrúti filmy, ku ktorým budem môcť byť štedrejší.

Pri tomto filme som mal neodbytný pocit, že sme mimobežky. Chápem, že žánrovo i pocitovo môže mať tento film slušný počet obdivovateľov, ale ja k nim nepatrím. Film dosť polarizuje užívateľov ČSFD. Mne v prvej časti dosť prekážala mozaikovitosť deja, ktorú ešte znásobovala európska menšia schopnosť rozpoznávať ázijské tváre. Zvyšok už bol aj pre mňa zrozumiteľnejší aj keď nedokážem napísať niečo, čo mi film priniesol a čo nejakú dobu pretrvá. Príjemne ma prekvapila hudba, i keď nastupovala hlučne, ako reklamy v našej televízii. Myslím, že nebudem vyhľadávať ďalšie film tohto parkovacieho režiséra najmä po tom, ako som si prečítal, že Pani pomsta je asi jeho najlepším a najzrozumiteľnejším dielom.