nascendi

Veľké sklamanie. Nie iba preto, že Jamese Cagneyho neznášam a Humpreymu Bogartovi nenapísali lepšiu úlohu. Celý film bol politicky korektnou moralitkou, čo z neho spravilo nudnú záležitosť plnú klišé a jednoduchých príkladov toho, čo je dobré a správne a čo nie. Ďakujem, takto by film-noir nemal vyzerať.

Film som už dnes vlastne ani nesledoval, iba počúval. Pretože po tých opakovaných sledovaniach mi je úplne jasné, že jediná jeho sila je v pesničkách a choreografii. Pesničky sa označujú sixties a dnes ich počúva okrem mňa málokto. Vlastne iba takýmto filmom je možné vďačiť, že sa dostanú aj k uchu poslucháča, ktorý už desaťročný song pohŕdavo onálepkuje názvom starina. Choreografia bola zaujímavá, tanečné výkony profesionálne. Okrem banálneho deja a dejových klišé považujem výkon Jennifer Grey za jednu zo slabín filmu. Na druhej strane jeho príjemná pozerateľnosť mu zaručuje nespochybnené tri hviezdičky.

Prečítal som si zopár komentárov a bol som prekvapený vyjadrenými pocitmi sklamania. Hud, rovnako ako Hombre, považujem za vynikajúci, aj keď pomerne málo známy film. Námetom mi trochu pripomenul Kazanov Na východ od raja. Výnimočne ma v ňom zaujala viac Patricia Neal, než obľúbený a v úlohe záporného hrdinu často nevidený Paul Newman. Stačilo len trochu ubrať z tých deklamovaných múdrostí a pridať na vierohodnosti postavy Lonnieho a bolo by to odo mňa jasných päť hviezdičiek.

Zaujímavý film, pri ktorom som sa nevyhol spomienkam na Čas prebudenia. Náznak toho, čím mohol byť tento film vidím v dialógu Celie a Gabriela: "C: Snad se zase brzy uvidíme...G: Já nevím, jestli si vás budu pamatovat. Ale budu mít radost, až se zase sejdeme. Jako poprvé." Bohužiaľ silných momentov nebolo vo filme toľko, aby si odo mňa zaslúžil vyššie ohodnotenie. Nepresvedčivým výkonom ma prekvapil J.K. Simmons a aj hudobná zložka filmu ma zaujala iba málokedy. Ale na tri hviezdičky stačí aj to, čo som videl.

Ťažko sa mi píše komentár k tomuto filmu. Po rokoch som kvôli nemu navštívil kino. Odporučil mi ho môj najobľúbenejší z užívateľov. Na rozdiel od Karla Maya, od ktorého som neprečítal ani jednu knihu, od Julesa Vernea som prečítal všetko dostupné a kvôli nadšeniu nad Tajomným ostrovom som vlastne išiel študovať chémiu. Na budúci rok uplynie 50 rokov od môjho vstupu do Filmového klubu. Mám prečítané dostatočné množstvo filmovej literatúry, Sadoulovými Dejinami filmu počnúc, takže mená ako bratia Lumiérovci, či Georges Meliés sú mi dostatočne známe. Filmy Martina Scorseseho napriek ich dĺžke mám rád. Je preto až nepochopiteľné, prečo ma Hugo, namiešaný zo samých kvalitných ingrediencií nezaujal. Možno to spôsobil pre mňa neobvykle silno pustený zvuk, možno blízkosť plátna, vďaka ktorej bolo všetko, vrátane nedostatkov, vidno zreteľnejšie. Hlavne mi však chýbala atmosféra. Američanom sa vo všeobecnosti nedarí vytvoriť atmosféru niektorej z európskych krajín a ešte popritom aj posunúť koleso dejín o sto rokov nazad. Podľa mňa sa to nepodarilo ani Scorsesemu, aj keď použil obvyklé rekvizity a postupy. Nepáčilo sa mi množstvo zbytočných odbočiek, ktoré zdržovali posúvanie deja dopredu. A nepáčila sa mi ani oslava filmu a umenia vôbec takouto formou. Že ma iritovala celá postava zasekávajúceho sa Sachu Baron Cohena, už ani nemusím dodávať. Celkovo teda skôr nenaplnené očakávania, než sklamanie. V každom prípade trochu závidím divákom, ktorí sa dokázali nad toto všetko povzniesť a prežili to, čo Scorsese do filmu chcel vložiť.

Už samotný autor predlohy Jean Giono patrí k tým autorom, od ktorých som nedokázal dočítať ani jednu knihu. Nádej, že nákladné sfilmovanie tento dojem významne zmení neumrela posledná, ako obvykle, ale medzi prvými. Nemal som síl dopozerať film až do konca a tak sa vzdávam možnosti ho hodnotiť.

Nemôžem naďalej považovať Hvězdu za nadpriemerný film, za ktorý som ho hodnotil podľa blednúcich spomienok. Nepozdáva sa mi jeho atmosféra, ani celkové vyznenie. Herecké výkony vynikajúcich hercov ho nemohli spasiť. Predtým nakrútený film Štyridsaťštyri o vzbure v Kragujevci tiež nebol bezchybný, ale určite bol uveriteľnejší.

Ani sa príliš nečudujem, že film patrí do trojstovky najobľúbenejších. Tvári sa to ako sci-fi príbeh, neohrození americkí vojaci opakovane štrkocú závermi svojich gumipušiek, otvárajú sa pyramídy i srdce domorodej dievčiny a na konci sa spoja domorodí proletári celého sveta, aby zvrhli vládcov. Úžasnejšie, ako fantázia tvorcov môže byť iba rozpočet, ktorý si netrúfam ani približne odhadnúť. Najhoršie na filme bolo, že úžas, ktorý sa ma pri niektorých scénach zmocňoval, bol úžasom nad nekompetentnosťou tvorcov, ktorí prehajdákali veľké peniaze na vytvorenie tohto paškvilu.

Načretie do zásoby filmov z predvianočnej ponuky a vytiahnutie Hviezdneho prachu znamenalo pre mňa príjemné prekvapenie. Na film sa mi nielen príjemne pozeralo, ale vychutnal som si aj sprievodnú hudbu. Nie som povolaný mudrovať nad pseudoproblémami týkajúcimi sa žánrovej roztrieštenosti, schopností režiséra, hercov, úrovne trikov a pod. Prekvapil ma Robert De Niro a po jeho gayovskom Shakespearovi už prestávam hádať, akej hereckej úlohy by sa nezhostil so cťou. Počas filmu som uvažoval iba nad tým, pre akú vekovú skupinu je film určený. Dospel som k číslu 10+, aby som sa do intervalu zmestil aj ja.

Málokedy vidím maďarský film. Viem, že Miklós Jancsó je známy režisér a tiež, že jediný film, ktorý som od neho videl, ma nenadchol (A mali 17 rokov). Nemám potrebu hrať sa na filmového fajnšmekra a vyzdvihovať nejaké pozitíva tohto filmu. Skôr mi prišli na um slová, že smrť jedného človeka je tragédia, smrť tisícok je iba štatistikou. Presne ten pocit som postupne nadobúdal počas sledovania filmu. Ku koncu ma už absolútne nezaujímalo kto je kto, a kto v tých nezmyselných zabíjačkách vlastne víťazí. Spokojnosť sa dostavila, až so záverečnými titulkami.