nascendi

Nepochybujem o tom, že Jan Werich spolu s napr. Josefem Švejkem patria do českého rodinného striebra , o ktorého hodnote sa nepochybuje. Preto je mi ľúto, že nespochybniteľná Werichova interpretácia zaujímavých a múdrych rozprávok bola ilustrovaná bábkami, ktoré sú na hony vzdialené od mojej výtvarnej predstavy. Neviem si ani predstaviť, že by som tento film pustil svojim deťom, keď boli v útlom veku. A vlastne ani teraz, keď sú už sami rodičmi. Chápem, že výtvarníci mienia, že čím sú vzdialenejší od Disneyho, tým sú modernejší. A pritom sú nanajvýš morbídnejší. Nakoniec tie bábky sú iba časťou celkového dojmu z filmu a tak tie ľútostivé tri hviezdičky môžem ponechať.

Premingerov pohľad na obdobie okolo vzniku štátu Izrael ma lákal predovšetkým kvôli môjmu najobľúbenejšiemu hercovi a tiež pre krásnu melódiu, o ktorej som dúfam, že bude znieť filmom. To som si však ešte nevšimol, že filmom, ktorý má 210 minút. Taký film sa prakticky nedá nakrútiť bez toho, aby v ňom nevznikli bubliny nudy. Tie som pociťoval najmä preto, že história, a históriu vzniku Izraela nevynímajúc, ma zaujíma iba okrajovo. Ani Paul Newman sa neblysol nejakým výnimočným hereckým koncertom a tak pri opakovanom sledovaní som bol vďačný za rýchloposun.

Nedokážem sa zbaviť porovnávania a omnoho kvalitnejším filmom Kód Enigmy. Zatiaľ čo Kód Enigmy mal jasne definovaný cieľ a cestu k nemu, tento film mi pripadal ako lov na príliš mnoho zajacov. Chcel byť historickým, romantickým, špionážnym, kriminálnym a ktovie ešte akým. A takto to nefungovalo. Keď k tomu pridám málo výrazných hercov, prekomplikovanosť vzájomných vzťahov postáv, ktoré stvárňujú a iné dôvody na zdvihnutie obočia, potom pôvodné tri hviezdičky sú tak akurát.

Je iba málo remakeov, ktoré sa aspoň vyrovnajú originálu, takže ich nakrúcanie je skôr odôvodnené scenáristickou núdzou, než ambíciami nových tvorcov. Hitchcockov originál si už pamätám iba matne, tento film o niečo lepšie, ale aj tak bolo užitočné pozrieť si ho opakovane. Andrew Davis sa okrem Utečenca príliš nevyznamenal, takže som neočakával žiaden zázrak. Napriek tomu trojica dobrých hercov zahrala diabolskú hru s potrebným gradujúcim napätím, takže som nemal problém prihodiť hviezdičku. Akurát oholený Suchet toho veľa nenavyšetroval a bol tam takmer za štatistu. Celkove spokojnosť, ktorá znesie porovnanie aj so slávnym Utečencom.

Pri opakovanom sledovaní som skončil v 20. minúte. Nechápem, že som kedysi dávno pokladal tento film za jeden z Funésových najvydarenejších. No, časy sa menia. To čo bolo kedysi vtipné, je dnes trápne. Ale neplatí to univerzálne. Nemé grotesky už nevyvolávajú výbuchy smiechu, ako kedysi, ale zhovievavé pousmiatie bez pocitu trápnosti tam ostalo. Ale Funésove, Richardove, Tatiho filmy už nedokážem dopozerať. Spomenul by som si aj na ďalších, ale nemá to význam. Vyjadrím to iba hodnotením.

Tomuto filmu pristanú tri hviezdičky ako uliate. Bol to mix všetkého možného. Dobré scénky, zaujímavé situácie, premyslené dialógy sa striedali s obvyklým westernovým a rýdzo americkým klišé, niekedy aj s nudou. Ale celok ako tak držal pohromade. Z hercov som poznal iba Jacka Palancea a prekvapila ma aj prítomnosť mladučkého Jakea Gyllenhala. Je možné, že za nejaký mesiac na film zabudnem, ale neľutujem tých takmer dvoch hodín strávených jeho sledovaním.

Nemusím meniť pôvodné hodnotenie. Divoká rieka je napínavý film, nakrútený v krásnej prírode a poskytujúci laikom, ako som ja, predstavu o raftingu. Meryl Streep a fenka retrievera svoje party zahrali výborne, ostatní v rámci svojich možností a chvíľami hlúpych dialógov tiež. Výborná hudba Jerryho Goldsmitha sa nedala prepočuť. Celkovo film, ktorý sa dá aj po rokoch pozrieť, i keď málokto bude u neho híkať nadšením.

Pravdepodobne som sa už niekde zmienil o tom, že Kusturicove filmy nemám rád. Znesiem feérie (či ako sa to nazýva) v Jakubiskových filmoch, ale nie celé filmy, ktoré robí Kusturica. Šteindler sa pokúsil previesť autobiografickú knihu Haliny Pawlowskej na filmové plátno. Našiel osobitého herca Franciszka Pieczku, čo mu zachránilo časť reputácie, ale obsadiť tridsiatničky Chýlkovú, Hrzánovú, Brodskú a Remundovú do úloh školáčok bolo neodpustiteľné, pretože ony sa dokonca pokúšali tie školáčky stvárňovať. Film je dosť zaľudnený rôznymi pitoresknými figúrkami, ktoré si odohrajú svoj part a zmiznú. Dejové epizódky tvoria kaleidoskop, ktorý nedrží pohromade. Celkovo som mal z filmu dojem chaosu, teda veľkej hodnoty entropie.

Myslím, že Einstein kedysi povedal, že zničiť klebetu je ťažšie, ako rozbiť atóm. A William Wyler o tom nakrútil skvelý film podľa úspešnej divadelnej hry Lillian Hellman (podľa predlohy ktorej nakrútil výborné Lištičky). A aj keď Audrey Hepburn je mojou najobľúbenejšou herečkou, uznávam, že Shirley McLaine tu podala jeden z najlepších výkonov vo svojej kariére. Háklivosť témy, ktorá mi pripomenula Vintenbergov Hon nakrútený o polstoročia neskôr, vytvorila gradované napätie a nútila postavy meniť k nej podľa aktuálnej situácie svoje postoje. A puritánske, pokrytecké prostredie, ktoré nie je špecialitou amerických malomiest, vytvorilo k dramatickému príbehu ľahko načrtnuté kulisy.

Nedokázal som druhý krát tento film dopozerať do konca, ale dokázal som mu odobrať jednu hviezdičku. Film je zaradený do škatuľky romantických komédií, ja ho zaraďujem medzi terapeutické filmy,, ktoré by sa mali premietať iba na lekársky predpis alebo odporúčanie psychológa. Celý význam filmu vidím v tom, že dáva nádej tým, ktorým príroda alebo život, prípadne spoločnými silami ublížili. V mojom ponímaní je to ako s Forestom Gumpom, ktorý nás presviedča, že nie je potrebné aktívne pracovať na dosiahnutí úspechu, ale stačí mať iba šťastie. Nejdem samozrejme polemizovať s hodnoteniami ostatných užívateľov, pretože sa riadim Dylanovým "I touch noone and no one touches me".