nascendi

Neil Simon píše dobré divadelné hry a Waltra Matthaua bytostne neznášam, aj keď nedokážem racionálne zdôvodniť prečo. Z filmu som si pamätal iba prvú a tretiu poviedku a keď skončila prvá, mal som veľmi dobrý pocit, v rámci ktorého som dokonca uvažoval o zvýšení pôvodného hodnotenia. Potom však prišla druhá a tretia poviedka, úroveň filmu sa kontinuálne zosúvala dolu a ja som na pôvodný zámer rýchlo zabudol. Takže ostáva pôvodné hodnotenie a ja sa bude dôsledne vyhýbať filmom, v ktorých hral Walter Matthau.

Neviem sa rozhodnúť, či je tento film gýčom alebo dobrým rodinným filmom. Neviem, či tri hviezdičky sú veľa a dve hviezdičky málo. Viem iba, že na úspechu filmu má leví podiel Tomáš Holý. Jeho "dospelácke" hranie bolo v danej dobe ojedinelým zjavom a vysvetľuje to divácku reakciu. I keď dnes som si už povšimol, že Tomáš si svoju popularitu už vtedy uvedomoval a sem tam pritlačil na pílu. Nedostatkom filmu je scenár, do ktorého autor chcel natlačiť príliš veľa motívov, bez ktorých by bol film priamočiarejší.

Hlúpy, nudný a celkom úspešný film s kolotočovou pesničkou. Úspešnosti sa nemožno čudovať, veď medzi slepcami je aj jednooký kráľom. A v sedemdesiatych rokoch bola slepota organizovaná.

Jednoduchý, v mojom ponímaní eufemizmus pre výraz hlúpučký, film, ktorý už dnešnému divákovi nemá čo ponúknuť. Aj v mnohých komentároch je vyjadrené, že keď film videli v minulosti, tak ich zaujal, potešil, ale v súčasnosti už nemajú ani záujem vidieť ho opätovne. Scenáristických a logických chýb je priveľa na to, aby boli vymenované. Ani menej známi herci nedokážu pritiahnuť nenáročné publikum. Ostáva iba konštatovanie, že aj takýto film bol nakrútený.

Na rozdiel od Andertona nemám pochybnosti o tom, že ide o typický sovietsky vojnový film. Sú tam namiešané všetky ingrediencie, predovšetkým vojnová tematika, ideologické ukotvenie, víťazenie tých, ktorí bojujú za vlasť a za Stalina nad okupantmi, tragický nádych celého príbehu a pod. Čo je nové a neobvyklé je podiel žien, ktorých spomienky, osudy a život prinášajú odlišný pohľad na udalosti prežívané v malých bojových jednotkách. Obsadenie úloh fešnými mladými ženami, dokonca jednou krásavicou, muselo byť nutne zúročené pri kúpeli, ktorý ani súdruhovia z dohľadu nezakázali. Film je údajne nakrútený podľa zážitkov režiséra, obávam sa však, že si všetko dobre nepamätal. Alebo si uvedomil, že v dobe nakrúcania je výhodnejšia selektívna pamäť. Tento zdĺhavý film má celkom slušný rozbeh, ktorý neskôr zadrháva a pri bojových scénach dosť zlyháva.

Jednoduchý námet, smutno-smiešna moralitka nakrútená prevažne v jednom pavlačovom dome v ťažkom období po atentáte na Heydricha. Prakticky celý film si pre seba vzal Saša Rašilov. V súčasnosti už nebude veľa divákov, ktorých by film zaujal, prípadne i potešil.

S vypätím všetkých síl je možné pozrieť si optimistickú a vtedajšej ideológii poplatnú verziu Kladiva na čarodejnice, ktorá však bola na úplne odlišnej umeleckej úrovni. Neviem, čo pozitívne si môže z tohto filmu odniesť súčasný mladý divák. Asi nič, pretože sa počas prvých desiatich minút nič zaujímavé neudeje (tak ako aj v nasledujúcich 80 minútach) a po nich príde zákonité vypnutie premietania. Možno to nostalgici budú považovať za necitlivé, ale nakrúcať film, ktorý po 60 rokoch zaujme iba nežijúcimi hercami, vtedy v najlepších rokoch, nie je to najlepšie, čo sa dalo.

Počestné paní pardubické sú spoločne s Cechom panen kutnohorských dva kvázihistorické filmy, ktoré sú plné známych hercov tej doby, zúfalo sa snažiace o vtipnosť, namiesto ktorej vychádza moralizmus a trápnosť. Preto ich oba považujem v dnešnej dobe prakticky za nepozerateľné. Samozrejme, že nejakého nostalgika alebo milovníka prvorepublikovej kinematografie oba filmy potešia, i keď netuším, ktorý z nich viac.

Posledná z Kalašoviek potvrdzuje moje slová, že Petr Schulhoff je režisérom divácky obľúbených komédií a zaujímavých detektívok. Osobitne detektívky s mjr. Kalašom, nakrútené v rokoch 1963 - 1969 boli niečím novým, čo sa v neskoršej normalizácii nemalo možnosť rozvíjať. Detektívky sú zbavené ideologizácie na najvyššiu možnú mieru, veľký dôraz je kladený na autenticitu zločinov, prostredia i vyšetrovania. Rudolf Hrušínský vtlačil svojej postave civilný ráz bez toho, aby oslabil jej kriminalistické schopnosti. Napriek všetkým vymenovaným i ostatným prednostiam si nemyslím, že išlo o mimoriadne diela, skôr o filmy na dobrej ceste.

Predpokladal som, že v treťom pokuse o zinscenovanie O'Caseyho predlohy sa Jiří Krejčík vyhne niektorým miestam, kde som nervózne dvíhal obočie. A nebolo to iba v prípade Abrhámovho hysterického herectva, ale aj niektorých scén v záverečnej štvrtine filmu, ktoré do celkového rámca nie a nie zapadnúť. Inak som nemal výhrady, v prvej polovici ma rozohra medzi Abrhámom a Janžurovou bavila, takže pôvodné hodnotenie bez problémov ponechávam.