nascendi

Nemal som voči tomuto filmu žiadne predsudky, i keď som si uvedomoval, že pri filme, ktorý je mojim rovesníkom budem viackrát údivom dvíhať obočie. Ale bolo to oveľa horšie. Bol som pripravený na priemerný film, veď od Orsona Wellesa som nič horšie neočakával. Ale aj na práci profesionála je vidno, keď dielo tvorí iba z nejakej povinnosti bez citovej väzby k nemu. Čakal som jednoduchý príbeh, dočkal som sa naivného príbehu na povojnovú objednávku. Známi herci mohli výsledok o niečo zlepšiť, ale skôr opak bol pravdou. Ak by tento film vo Wellesovej filmografii chýbal, bolo by to pre neho aj pre divákov lepšie.

Pomerne rýchlo sa zmierujem s tým, že v súčasnosti nakrúcaným filmom nerozumiem, nechápem, čo chceli ich tvorcovia nimi vyjadriť a nemýlim sa pravdepodobne iba v jednom - teda, že viem pre koho sú vytvárané. Som vzdialený tomu, aby som sa vymedzoval voči nadšeným divákom tohto filmu, prípadne dával na odiv svoj odmietavý postoj k nemu. Boli doby, keď som bol s filmovými divákmi v jednej línii, ale doba pokročila a ja som ostal uviaznutý v druhej polovici 20. storočia. Vôbec mi to neprekáža a dúfam, že nikomu tiež neprekáža moje hodnotenie tohto uvrieskaného filmu s ambíciou prekvapovať a šokovať za každú cenu.

Už som videl, ako Michael Haneke nakrútil dva totožné filmy (Funny Games a Funny Games USA) iba preto, že Američania neradi čítajú titulky a majú dosť peňazí. Predpokladal som, že nikto už podobný lapsus nezopakuje. A Hans Petter Moland z neznámych a mne nepochopiteľných príčin neodolal a spravil po piatich rokoch to isté. A mne neostáva nič iné, ako dať filmu bez ohľadu na jeho kvalitu dve hviezdičky, aby som tým potvrdil svoj názor, že tento film nemal byť nakrútený.

Nemám žiadne ilúzie o kvalitách filmov nakrúcaných v 21. storočí a k seriálom som si dosiaľ nenašiel pozitívny vzťah, takže sa nemožno čudovať, že v hodnotení Vyšetrovania som opäť "proti všem!". Ono je to vlastne ešte horšie, ako by naznačovali dve hviezdičky, ktoré som dal z láskavosti. V deň mojich 71. narodením nastúpila nič netušiaca Kim Wallová do súkromnej ponorky so svojim deviantným vrahom, ktorý na rozdiel od nej mal už všetko premyslené a pripravené. Počas šiestich epizód sa ma zmocňovalo tiché zúfalstvo pri sledovaní zbytočností, ktoré spomaľovali aj bez toho spomalený dej. Mal som pocit, že so zobrazovaním chôdze, jazdy, nič neobjasňujúcich telefonátov, čakania, pohľadov a podobných snáh o dosiahnutie potrebne minutáže sa skončilo už pred pol storočím. A to všetko podfarbené čudnou hudbou. Tiež som nechápal vyšetrovateľov vopred zmierených s tým, že ich páchateľ pravidelne zásobuje vymyslenými historkami, vďaka ktorým potápači dva mesiace hľadajú na dne mora dôkazné predmety. V takých podmienkach je zázrak, že vôbec odsúdili aj také kreatúry, akou je napr. Breivik. Nepochopil som ani novátorský prístup, pri ktorom vôbec neukážu páchateľa a obeť iba na snímke v posledných sekundách seriálu. Som presvedčený, že ma dlhšiu dobu nikto nenahovorí, aby som si pozrel nejaký (škandinávsky) seriál.

Film ma vyliečil z pôvodnej naivnej predstavy, že na filme o orgazme a neškodných sexuálnych deviáciách sa nedá nič pokaziť. A jeho zaradenie aj medzi komédie som bral ako čerešničku na torte. Neuplynula ani polhodina a nadobudol som presvedčenie, že populárno-vedecký alebo akýkoľvek iný dokumentárny film by ma bavil viac. Prerušil som sledovanie a v komentároch som sa dozvedel o fantastickom konci, ktorý zvráti dovtedajší dojem. Nezvrátil. V Amores perros a mnohých ďalších filmoch sa s tým vyrovnali lepšie. Takže štandardné dve hviezdičky, ktorými režisérovi oznamujem, že mohol peniaze producentov minúť rozumnejším spôsobom. Inak ten režisér sa volá Lawson. A lawson je jedno z farbív, o ktorom som vedel tak málo, že som si skúšku z organickej chémie musel zopakovať. Takže na juglon, lawson, lapachol a ftiokol nikdy nezabudnem.

Jediný dôvod, prečo som tento nepodarok pozeral  je jeho súčasná hodnota 83 % a 647. miesto. Bolo mojou povinnosťou mu nadeliť najviac dve hviezdičky a odôvodniť ich v súlade s Vančurom hudbou a Myléne bez podprsenky.

Občas čítam na ČSFD nechápavé vyjadrenia "Asi som pozeral iný film." A presne ten pocit mám teraz ja. Určite to nebol film pre mňa, ako cieľovú skupinu. Spočiatku som aj chápal zámer tvorcov a toleroval som prihlúple herectvo s prehnanými gestami. Ale čím ďalej, tým to bolo horšie a ja už nedisponujem nekonečnou toleranciou na to, aby som dopozeral niečo, čo u mňa nemá žiadnu šancu uspieť.

V poslednom období som videl niekoľko nepodarených životopisných filmov, vďaka ktorým mám chuť sa ďalším vyhýbať. Spravidla ich páchajú menej známi tvorcovia, ktorý sa tancom na hroboch slávnych snažia zachytiť odlesk slávy ich obetí, ktoré sa už nemôžu brániť. Je to aj prípad tohto chaotického filmu, u ktorého mám pocit, že nikto zo štábu nevedel, ako by mal výsledný produkt vyzerať. Keď sú postavy príbehu mŕtve autorská licencia je bezhraničná a ambície tvorcu smerujú iba k šokovaniu diváka. Tak ako pri romantických filmov nehodnotím okolitú prírodu, ani u životopisných filmov nepreceňujem podobu herca so stvárňovanou postavou. Ale ak scenár pripomína pozliepané výstrižky z bulvárnych časopisov, tak to ma zaujíma a preto si myslím, že aj moje dve hviezdičky sú v podstate láskavosťou.

Už samotný úmysel pozrieť si všetky filmy, ktoré užívatelia ČSFD zaradili do tisícky najlepších je scestný. A pomýliť si najlepšie a najobľúbenejšie filmy to ešte zhoršuje. A keď k tomu pripočítam moje extrémne nároky na romantické filmy, tak je nešťastie hotové. Pretože Prázdniny považujem za čistokrvný gýč, ktorý ma pripravil o dve hodiny života. Gýč je totiž podľa jednej definície všetko to, čo sa tvári ako niečo, čím určite nie je.  A to je presné. Takže je zbytočné žasnúť nad idiotským skotačením zúčastnených hercov, nad sexom v podprsenke a ďalšími pozoruhodnosťami.

Počas uplynulých štyroch dní som videl štyri filmy a žiadnemu z nich, vrátane tohto, som nemohol dať viac, ako dve hviezdičky. Nabokovovu predlohu som nečítal , pretože som k tomu nenašiel pádny dôvod. Videl som však Fincherov pokus o jej sfilmovanie. Fincher je natoľko zručný režisér, že výraznejšiemu úspechu bránila vtedajšia prudérna spoločnosť. Naivne som predpokladal, že Lyneov o 35 rokov neskorší pokus bude úspešnejší. No nebol, lebo tentokrát úspechu nebránila prudérnosť, ale nemohúcnosť režiséra, ktorý okrem iného nedokázal ani ukočírovať prehrávanie oboch hercov v hlavných úlohách. A tak z celého filmu ostala kvalitná iba Morriconeho hudba, ale kvôli nej predsa nebolo potrebné nakrúcať film.