nascendi

Monty sa lúči sa s luxusným životom, luxusnou priateľkou a desí sa siedmich nasledujúcich rokov vo väzení, kde ho dostal udavač a odporní policajti. A to všetko tesne pred tým, ako chcel začať nový život. Sympatický Monty pôsobí ako ten najkladnejší hrdina, ktorý zachráni ešte aj zúboženého pitbula. No nespravodlivosť obrovská! Vo virvare posledných hodín sa v pozadí stráca fakt, že Monty dopomohol stovkám, možno tisícom ľudí k osudom, proti ktorým je sedem rokov v base zanedbateľnou epizódou. Ešte aj záver vyvolá u nepozorných divákov nádej na americký end. To sú zhruba dôvody, pre ktoré napriek výborným hereckých výkonom a dobrej hudbe nemôžem dať viac, než tri hviezdičky. Aj tie sú pre množstvo zbytočnej vaty vo filme poriadne malé.

Po čase som videl silný film, film o beznádeji. Beznádeji jednoduchého človeka, ktorého na 17 rokov zomlela bezduchá mašinéria, ktorá si v záujme vlastných profitov neváha prispôsobiť fakty a mať problém čo najrýchlejšie z krku. Aj keď bolo filmov na podobnú tému nakrútených hodne, máloktorý ukázal bezmocnosť obete nielen pri manipulovanom vyšetrovaní, ale aj pri väznení, v ktorom ľudská spodina cíti príležitosť a potrebu dokazovať svoju "morálnu" prevahu nad przniteľom a vrahom dievčaťa. Tie štyri hviezdičku sú istotou, pretože zatiaľ trochu váham nad plným počtom, aj keď pravdupovediac neviem pomenovať omyly a nedostatky, ktoré by stáli za odňatie hviezdičky. Možno neskôr.

Videl som zopár apokalyptických filmov, ale tento bol z nich najhorší. Vlastne iba začínal, ako apokalyptický a veľmi rýchlo ho Boyle preladil na horor a to už som uvažoval iba o tom kedy to vypnúť. Nejaké vrieskanie spojené s chŕlením krvi a atakmi zdravých, to už je film pre úplne inú divácku skupinu.

Z môjho pohľadu zaujímavý a užitočný film o krátkom výseku  života Romy Schneider. Hlavná úloha dobre zahraná, o ostatných sa to už s istotou nedalo konštatovať. Aj keď Romy Schneider patrí k mojim obľúbeným herečkám, film Sissy som nevidel a ani mi to nie je ľúto. Napriek tomu, že ide v podstate o dialógový film dobre sa mi naň pozeralo. Bohužiaľ iba 2/3 celkového času, pretože v poslednej tretine už došlo k recyklovaniu predošlého a poklesu môjho záujmu o dianie na obrazovke.

Nebol by som rád, ak by môj komentár presiahol hovorený text vo filme. Nebol by to žiaden problém. V prvých momentoch sledovania filmu som si myslel, že mi videorekordér nahral niečo iné. Potom som sa postupne ponáral do príbehu a stále intenzívnejšie vnímal jeho cudzokrajnú poetiku. A ešte dlho po jeho skončení som sa nad ním zamýšľal. To vôbec nie je málo od prvého kórejského filmu, ktorý som v živote videl. A keď som ho videl druhý krát, pridal som hviezdičku za atmosféru a vtip.

Kathryn Bigelow v poslednej dobe nakrúca vojnové filmy, ktoré zodpovedajú mojim predstavám. Svojim poňatím sa blížia dokumentárnym snímkam, v ktorých vystupujú osoby, ktoré sú nielen profesionálmi každým cólom, ale tiež osobami s vlastnými radosťami i starosťami. Historická vernosť filmu nie je úplná, ale autorskú licenciu režisérka nezneužíva. Páči sa mi, že na rozdiel od záplavy superhrdinov, ktorí sú schopní zachrániť zemeguľu ukazuje, koľko sa toho v reáli nepodarí, ako dlho trvá príprava každej akcie a aká obrovská priepasť je medzi jej filmami a mienkotvornými filmami ohlupujúcimi mladú generáciu.

Už som sa v predchádzajúcich komentároch zmienil o tom, že považujem nakrúcanie filmov podľa komiksových predlôh za nevhodné a svedčiace o tvorivej impotencii scenáristov. Trojstovka to iba potvrdzuje. Netvrdím, že som v nej občas nenašiel momenty, ktoré ma zaujali, tie však boli vzápätí prekryté čudesnými mrzákmi, rovnako čudesným vlkom, superbojovníkom, ktorý sa správal ako odtrhnutý z reťaze, o bojovom nosorožcovi pechoty (BNP) ani nehovoriac. Celkovo mám dojem zmarenej príležitosti a iba tak na okraj poznamenávam, že by malo byť zakázané označovať filmy tohto typu ako historické.

U filmov, ktoré sú nakrútené podľa mimoriadne dramatickej skutočnej udalosti divák predpokladá, že film bude rovnako pôsobiť, ako na neho pôsobili novinové články v čase, keď správa o jej úspešnom úteku obletela svet. Nie vždy sa dočká, ako tomu bolo v tomto prípade. Opäť za najväčší problém považujem proporcie. Z 3096 dní sa dá vybrať množstvo kľúčových momentov, ktoré charakterizovali osemročné väznenie unesenej a psychiku únoscu. Bolo tam síce naznačené, že si Priklopil plánoval z Nataschi vytvoriť obdobu Pygmaliona a u nej zrejmé pôsobenie Stockholmského syndrómu. Ale desivosť a nezmeniteľnosť jej položenia mala byť výraznejšie stvárnená, veď 3096 dní je neskutočne dlhá doba. Film pôsobil takmer zľahčujúco. Ak by skutočnosť bola taká ako vo filme, nemala by Natascha dodnes desivé sny a psychické problémy. Ani angažovanie tridsaťročnej anorektičky do úlohy o polovicu mladšej Nataschi nepovažujem za šťastný ťah. Celkovo som vnímal tento film ani nie tak ako nepodarok, skôr ako nevyužitú príležitosť.

Nemám problém dať tomuto filmu štyri hviezdičky, aj keď som počas jeho sledovania musel párkrát prižmúriť oči a porovnateľne často zaškrípať zvyškom chrupu. Veď čo by som vlastne chcel od tohto žánru? Keď je film svižne plynúci, napínavý a dobre zahraný, tak nemá veľký význam sa zamýšľať nad logickými kotrmelcami, miestami prehnaným sentimentom a chlapáctvom. To k tomu akosi patrí. Mal som z filmu dobrý pocit a preto necítim potrebu tie štyri hviezdičky zdôvodňovať.

Dušan Hanák vo svojom ranom filme potvrdil svoj príklon k dokumentárnemu filmu. Jeho takmer bezpríbehový film je mozaikou choroby človeka v chorej dobe. Zdanlivo nesúvisiace obrazy a zriedkavé dialógy majú výpovednú hodnotu najmä pre divákov, ktorí túto dobu zažili. Pre mňa boli osobitne cenné zábery ľudí, domov, ulíc a života v mojom rodnom meste. Ale ani pri najväčšej snahe a pri mojej obľube neskorších Hanákových filmov nemôžem dať viac ako tri hviezdičky. Nevysvetlenou otázkou ostáva pre mňa obsadenie väčšiny úloh českými hercami, vrátane úloh epizódnych, pričom ich nedabovanie bolo rovnako nepodarené, ako dabovanie.