nascendi

Krásna audiovizuálna lahôdka evokujúca množstvo námetov na zamyslenie sa nad miestom a úlohou človeka v prírode. Naďalej si myslím, že hodnotenie dokumentov nepatrí do hodnotenia ostatných filmov.

Nie som si istý, či tento dokument niečomu pomôže. Zobrazovaní mafiáni sú dostatočne prefíkaní na to, aby v dokumente na seba prezradili niečo, čoho by sa mohla chytiť polícia a tiež aj čokoľvek, čo by uškodilo ich povesti. Z istého hľadiska ide o prezentáciu zločincov, ktorá bude nezrelé osobnosti skôr priťahovať a inšpirovať, než by ich odradila. Do popredia sa tlačí nejaká charita, ušľachtilé koníčky a o zdrojoch sa hovorí iba tak mimochodom, ako hovoria o svojej práci napr. smetiari. Ale nakoniec kopa uznávanej filmovej produkcie, počínajúc Krstným otcom, využíva rovnaké techniky. Takže nič nové pod slnkom.

Tak ako hudobníci majú svoje radové albumy, tak má Radošinské naivné divadlo svoje radové hry. A jednou z nich je aj Tata. Obsahuje všetko to, čím je Radošinské naivné divadlo známym a vyhľadávaným. Popri Stanislavovi Štepkovi stále vyrastajú noví herci a herečky, ktorí zapĺňajú medzery po tých, ktorí už nie sú. A napriek obmene je to vďaka Stanislavovi Štepkovi stále to isté výborné divadlo s jeho trpkosmiešnym videním sveta, divadlo kde sa zasmejete, ale i zamyslíte, divadlo z ktorého odchádzate bohatší. Tata je mimoriadne kvalitná hra, ktorá podľa mňa patrí do najlepšej päťky hier RND.

Rolling Stones patria ku kapelám, ktoré som mal možnosť zažiť od ich úplných začiatkov. A energia, ktorá z nich doteraz srší spochybňuje moju, pôvodne logickú myšlienku, že zažijem aj koniec ich kariéry, keď odložia svoje nástroje a Mick prestane pridávať kilometre k tým, ktoré už nabehal po javisku. Scorseseho film je profesionálne urobený (ako vždy) a nekonečne dlhý (ako vždy). Mám radšej skladby z prvého obdobia (vrátane málokedy hranej As Tears Go By), takže som pri odlišnom výbere skladieb, ktoré zazneli vo filme, vnímal čas intenzívnejšie.

K seriálu som sa dostal náhodou, nevidel som všetky diely, ale zaujal ma. Prvý raz som sa s touto zaujímavou problematikou stretol v slávnom Wyndhamovom sci-fi románe Deň trifidov. Seriálu sa dá všeličo vyčítať, tunajší komentátori sú v tom pomerne kreatívni, ale ako podklad pre najrôznejšie úvahy a zoznámenie s prekvapujúcimi informáciami, si svoje miesto na TV obrazovke hravo obháji. Nepripájam hodnotenie, pretože dokumenty nehodnotím.

Sadko predstavuje hranicu mojich spomienok na návštevy kina. Mal by som teda k nemu pristupovať s maximálnou nostalgiou. Nepodarilo sa. Ptuško nakrútil ideológmi schválenú rozprávku, ktorá je ako bežné poštové známky Rakúsko-Uhorska. Je stará, ale nie cenná. Jediné, čo ma zaujalo boli realisticky stvárnení mužíci.

No, hodnotiť Papierové hlavy nebudem, pretože hodnotenie dokumentárnych filmov spoločne s hranými nepovažujem za správne. Vyjadriť sa však musím, pretože ide o mimoriadne závažný dokument s vysokou vypovedacou schopnosťou. Nielen pre pamätníkov, ale najmä pre tých, ktorým už zobrazované udalosti nič nehovoria, pretože nepoznanie tejto, nie príliš vzdialenej histórie, môže ľahko viesť k jej repríze. To je asi najdôležitejší odkaz Hanákovho filmu generácii, ktorá otcom vyčíta nečinnosť neuvedomujúc si ich vlastnú aktuálnu pasivitu voči totalitným pokračovateľom.

Zaujímavý dokument o obrovských vzdialenostiach, ktoré vtáci každoročne prekonávajú, aby si zabezpečili potrebné podmienky pre život svoj a svojich potomkov. Obdivuhodná práca kamery vťahuje diváka do kŕdľa migrujúcich vtákov a k tomu znie príjemná, krásne obrazy nerušiaca, hudba. Veľmi dobrý pocit z filmu mohol byť znásobený komentárom približujúcim zvláštnosti života jednotlivých druhov, neškodilo by viac dejových vsuviek (nielen na krabov likvidujúcich zraneného vtáka a babku kŕmiacu žeriavov) a takisto zvýraznenie leitmotívu celého filmu. Pohľad na odstreľované husi nezapadal do kontextu rovnako, ako záverečné zábery na papagájov, ktorí nemigrujú a ani nepatria medzi druhy, ktoré vo filme dominovali. Myslím, že strihači na rozdiel od kameramanov neodviedli dokonalú prácu. Celkový dojem je napriek tomu veľmi dobrý.

Veľmi dobre vystavaný príbeh. Väčšina z nás to pozná, ako sa po búrlivej noci všetky predmety proti nám vzbúria. Chaplinove boje s taxametrom, vypchanými zvieratami, otáčavým stolom, kobercami, hodinami a najmä so sklápacou posteľou nie sú výsledkom práce gagmana, ale dokonalo odpozorované zo života. Je to určite jedna z najlepších Chaplinových grotesiek, pri sledovaní ktorej som mal kedysi problém udržať sa od smiechu na sedadle v kine. A dnes? Dnes som mal problém aspoň raz sa schuti zasmiať, napriek tomu, že groteska sa nezmenila.

Lahôdka, v ktorej sa na malej ploche ponúka naplnenie známeho "kde je vôľa, tam je aj cesta" s výpovednou hodnotou celovečerného filmu. Prospelo jej, že si ju autor aj sám zahral, takže som chvíľami mal pocit, že sledujem dokument. Čiernohumorná bodka je skvelá. Napriek tomu dodržím zásadu nehodnotiť dokumentárne a krátkometrážne filmy spoločne s ostatnými.