nascendi

Až sa nepokojne mrvím pri konštatovaní, že Clinta Eastwooda mám radšej v úlohe režiséra, než v úlohe herca. I keď aj do režisérskej práce sem-tam prenikne niečo z jeho stvárňovaných chlapáckych postáv. Dokonca aj v prípadoch filmov nakrútených podľa skutočnej udalosti, akými boli v poslednej dobe Sully a Richard Jewell. Je to prípustnéí v rámci autorskej licencie, ale nebyť toho pritlačenia na jednu strunu a prehliadnutia niečoho iného, nemaql by som problém siahnuť po najvyššom hodnotení. Richard Jewell je dobre pozerateľný film, ktorý nie je pre diváka úplne jednoduchým zážitkom. Hlavný hrdina je dobromyseľný, nesympatický tučko, ktorý sa nechtiac dostane pod sústredený tlak štátnej moci a médií. A tomu sa ťažko odoláva. Američania sa veľmi radi prezentujú ako krajina, kde vládne demokracia a zákon a preto je potrebné, aby vznikali filmy podľa skutočných udalostí, akým je Richard Jewell, lebo im trochu narúšajú ich utkvelú predstavu.

Film mal v čase môjho sledovania 80 %, čo je podmienka pre to, aby som mu venoval pozornosť. To je súčasne jediný klad, ktorý o ňom môžem napísať. Inak to bol film bez prekvapenia a bez toho, aby vyvolal môj záujem o osudy dvoch sestričiek. Trochu mi to pripadalo ako nejaká starina v trochu modernejšom háve. Ale vydržal som do konca a tri hviezdičky si zaslúži.

V podstate sa druhá časť husitskej trilógie príliš nelíši od úvodnej. Má rovnaký účel, zvolené prostriedky i výsledný produkt. Napriek tomu som jej ponechal tri hviezdičky, pretože záverečná bitka bola dobre zrežírovaná a dala aspoň čiastočne zabudnúť na heslá, proklamácie a agitky, ktorými prekypovali prvé dve tretiny filmu.

Pár rokov po tom ako sa naplnila Stalinova predstava o nárazníkovom pásme okolo ZSSR bolo v súlade s Orwellom potrebné prepísať dejiny podľa prianí a potrieb rodnej strany. Zohnala sa slušná kôpka peňazí, známi herci sa neodvážili odmietnuť úlohu v takomto diele. maskéri a kostyméri ich upravili tak, aby pracujúci ľud poznal, kto je dobrý a kto zlý, napísali sa aké-také dialógy, hrala k tomu hudba a vznikol produkt, ktorý chcel byť povinným dejepisom, ale bol tým, čo sa na vojne nazývalo politické školenie mužstva.

Film bol nakrútený v roku môjho narodenia, videl som ho asi o dvadsať rokov neskôr vo filmovom klube a keď som ho sledoval dnes, už mi nemá čo povedať. Nie je predčasne, iba prirodzene zostarnutý. Pripadá mi ako zmes talianskeho neorealizmu a melodrámy, ale podstatné je, že už mi nemá čo povedať. Hodnotenie ponechávam, pretože to nie je zlý film. Iba bude mať núdzu o divákov.

Aj keď je tento koncert prvým, ktorý bol vysielaný cez satelit do celého sveta, koncert v roku 1968 sa mi páčil viac. Havajský koncert predstavuje začiatok Elvisovho úpadku, ktorý navonok signalizoval jeho gýčovitý outfit, neprirodzené grimasy a trápne figúry na konci skladieb. Pripomínal viac vianočný stromček, než kráľa rokenrollu. Našťastie bola nespochybniteľným plusom koncertu jeho gradácia, takže druhá polovica bola plná dobre zaspievaných superhitov. Celkovo bol koncert pre mňa, ako Elvisovho fanúšika, miernym sklamaním, ale nepopieram, že pre divákov, ktorí ho poznajú menej mohol byť veľkým zážitkom.

Pamätám si, ako ma zaujala Zem nikoho a tajne som dúfal, že sa dočkám niečoho podobne kvalitného. A dočkal som sa. Veľmi dobre sa cítim pri sledovaní filmov, v ktorých je všetko prirodzené, autentické a nie také ako sme kedysi označovali všetko umelé a nabubrelé ("Ako vo filme.") Pokladám za zbytočné vymenúvať jednotlivé klady filmu, pretože v ňom zapadalo na svoje miesto. Pozadie blížiacej sa občianskej vojny potvrdzuje, že viaceré konflikty vznikli pri nesprávnom alebo samovoľnom rozpade ríší alebo súštátí. A neodpustím si porovnanie s filmami Emira Kusturicu, ktoré mi na rozdiel od dvoch Tanovičových filmov, ktoré som videl, pripadajú ukričané a znervózňujúce.

Na začiatok zožeňte hodne peňazí, aby bolo na množstvo známych a dobrých hercov a na výpravu, ktorá zabezpečí autentickosť dobových predmetov a prostredia. Potom pridajte zmes kriminálky, vojnového filmu a operácie Valkýra. Primiešajte milostný motív, zopár nepravdepodobných zvratov a nevšímajte si neárijský výzor Omara Sharifa. Všetko to dôkladne miešajte dve hodiny a dvadsať minút. A potom sa zamýšľajte nad tým, prečo to nevyšlo. Litvakov film je ako omáčka, v ktorej sa jednotlivé ingrediencie nespojili do homogénneho celku. Viacerí herci splnili očakávania, ale Peter O'Toole to s kŕčovitosťou a panákovitosťou svojej postavy dosť prehnal. Takže záverom môžem byť spokojný s tým, že tento nákladný film ostal právom zabudnutý,.

Včera som si náhodne pozrel druhú časť filmu, zaujala ma, a tak som si dnes plánovane pozrel prvú časť. Aj keď filmy tohto typu nejako zvlášť neobľubujem, tento bodol do osieho hniezda. Ľudia z dedinského prostredia dobre vedia, o koľko je ťažšie zabiť domáce zviera na prípravu jedla, ak mu predtým dali meno. Vojaci rovnako dobre vedia, o koľko ľahšie je stlačiť gombík a zabiť niekoho v diaľke, než použiť zbraň zoči voči. A úplne najlepšia je úloha právnikov a politikov. Tí by všetko chceli riešiť, ako v Němcovej rozprávke O chytré horákyni, ktorú som si v detstve často púšťal z bakelitovej platne. Teda ani vo dne, ani v noci, ani pešo, ani na voze, ani nahá, ani oblečená. A hlavne zbaviť sa akejkoľvek zodpovednosti. Jediný z nich, ktorý zaujal racionálny postoj bol minister zahraničných vecí USA. Vojenské operácie musia vykonávať vojaci podľa vojenských pravidiel bez zasahovania politikov. Politický dohľad nad armádou sa má vykonávať iba na parlamentnej a vládnej úrovni, nie na operačnej a taktickej. Oko v oblakoch považujem za mimoriadny film, ktorý spočiatku ani tak nevyzeral.

Pozrel som si pozorne zaujímavý dokument a tak, ako už mnohokrát som sa uistil, že dokonalosť pri páchaní zla je násobne väčšia, ako dokonalosť pri trestaní zla a dokonca aj väčšia, ako pri odhaľovaní tých, ktorí ten stav spôsobujú. Už samotný fakt, že s ľuďmi zaobchádzal rovnako, ako sa manipuluje s laboratórnymi krysami mal byť odmenený tým, že by z neho laboratórnu krysu spravilo nejaké vyslané komando. Oko za oko je dobrý princíp bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli Gándhí a Havel.