nascendi

Film o koňoch, v ktorom hrá Kristin Scott Thomas a hudba Thomasa Newmana nemôžem hodnotiť objektívne. Preto som hľadal, čo sa mi na ňom vlastne nepáčilo. Asi iba to, že niekedy prekračoval hranice únosnosti. Mohlo v ňom byť menej "slzopudných" scén, menej nádhernej montanskej prírody, menej krásnych, na efekt zameraných, záberov, hudba tomu nábehu na gýč nemusela až tak pomáhať a nožničky strihača mali pracovať usilovnejšie. Napriek všetkým uvedeným výhradám považujem film za veľmi vydarený a vzťah hlavných predstaviteľov za uveriteľnejší, než keď Redforda nútili zamilovane sa pozerať po Barbre Streisand.

Výmenu som si s chuťou opakovane pozrel nielen preto, že som k nej nemal napísaný komentár. Filmy nakrútené podľa skutočných udalostí majú svoje zvláštne čaro. Príbeh, ktorý sa viac-menej náhodne dostal Eastwoodovi dostal do rúk, bol dostatočne zaujímavý a nosný, takže bolo iba vecou jeho tvorcov, či z neho vznikne film príťažlivý aj pre divákov. Myslím, že sa to podarilo. Atmosféra, dobové reálie, herecké výkony, ako aj spracovanie príbehu boli z môjho pohľadu takmer bezchybné. Na druhej strane som mal dojem, že film vyvrcholil už pár minút pred koncom a Angelina Jolie mi do hlavnej úlohy celkom nesadla, aj keď sa snažila zo všetkých síl. Takže vynikajúci film, ktorý však na najvyššiu priečku nedosiahol.

Kočár do Vídně bol pre mňa v čase premiéry veľmi príjemným prekvapením. O čo menej v ňom bolo hercov, dialógov i scén, o to viac námetov poskytoval na zamyslenie sa. Aj knižnú predlohu Jana Procházku som si v roku 1967 kúpil (za 8.- Kčs), aby som sa presvedčil, že by ju v tej dobe nikto lepšie nenakrútil ako Karel Kachyňa. Majestátna organová hudba, nekončiaci jednotvárny les (ako pohybujúce sa rákosie v Onibabe) so zlovestným oparom, traja ľudia a dva kone vytvárali ťaživú atmosféru, ktorá pri Kristinom sledovaní pohybu voza prechádzala až do hororového ladenia. Tentoraz som si už všimol aj drobné nedostatky, ktoré o niečo znižujú pôvodný veľkolepý dojem. I tak považujem Kočár do Vídně za jeden z najvýznamnejších československých filmov druhej polovice 20. storočia.

Po dlhej dobe veľmi príjemné prekvapenie. Filmov z väzenského prostredia už bolo nakrútených neúrekom. Časť z nich sa vydarila a Cela 211 patrí k nim. Scenár k nej je napísaný veľmi vierohodne. Herci, v tomto prípade skôr predstavitelia úloh, boli starostlivo vybraní, čo významne prispelo k uveriteľnosti príbehu. Prostredie väznice bolo autentické, pripravené so zmyslom pre detail. Prehnitosť väzenského systému bola zvýraznená primeraným spôsobom, ale nedominovala. Od plného počtu hviezdičiek film delilo iba niekoľko dejových zvratov a scén v druhej polovici filmu, pri ktorých som dvíhal obočie.

Sladký život som videl už v roku 1963 v rámci Filmového festivalu pracujúcich. Bolo to v hradnom amfiteátri, ktorý zaplnili diváci vysoko nad jeho kapacitu. Dôvodom boli chýry, že vo filme "platinová samica" predvedie striptíz, čo v tej dobe bolo nepredstaviteľné. Už vtedy som si všimol, že tento film má množstvo iných kvalít, ktoré zatieňujú pôvodný motív jeho návštevy. Tento dojem silnel pri každom ďalšom zhliadnutí a v dnešnej dobe, keď človek narazí na odhalené prsia tisíckrát častejšie, ako na kvalitný film, ustúpil erotický prvok filmu úplne do pozadia. Túto veľkolepú mozaiku mám z Felliniho filmov najradšej. Fellini bol bystrým, až geniálnym pozorovateľom a pokiaľ sa nevŕtal vo svojom detstve, vo svojich predstavách, fóbiách a obsesiách dokázal nakrúcať vynikajúce filmy. Sladký život je jedným z nich. Napriek dobe vzniku je stále aktuálny. Veď predstavy našich novozbohatlíkov o "sladkom živote" sa príliš nelíšia od predstáv figúrok z tohto filmu.

S Petrom Bogdanovichom sa mi v mysli spájajú nielen jeho filmy Maska a A čo ďalej, doktor?, ale najmä Posledné filmové predstavenie, ktoré má aj veľmi podobnú atmosféru ako Papierový mesiac. Zábavná road movie dvoch podvodníčkov, ktorí veľmi rýchlo zistia, že vo dvojici sa im darí lepšie, nie je nijakým prelomovým filmom. Je to však film, na ktorý sa dobre pozerá, ktorý nikoho neurazí a pri ktorom človek pookreje. A takých filmov nikdy nie je nadbytok.

Vynikajúci televízny film z obdobia Slovenského národného povstania, ktorý pritom nie je o Povstaní. Ladislav Chudík v ňom dokonalo stvárnil hlavu rodu Demeterovcov, ktorá okolité dianie i vzťahy vo vnútri posudzuje iba z hľadiska zachovania a udržania ich rodu. Herecky je mu dôstojnou partnerkou Magda Vášáryová, nestratia sa ani ostatné postavy, snáď s výnimkou Ivana Palúcha. Film, okrem hereckých výkonov a bezchybnej réžie Karola Spišáka, ťaží aj z dobrého scenára a primeranej dĺžky. Jeho negatívami sú postava Jána Demetera, ktorá nie je ani dobre napísaná a ani Jozefom Adamovičom dobre zahraná a scény s nemeckými vojakmi.

Pri prvom zhliadnutí som bol Leonom nadšený. Vôbec som nepochyboval o jeho mieste v mojej Top 100, ani o tom, že to je definitívne. A o pár rokov neskôr je všetko trochu iné. Nezmenil sa môj pohľad na Leona. Jean Reno ho zahral nenapodobiteľným spôsobom a vytvoril okrem kultu aj hovorovú skratku, pretože stačí vysloviť tie štyri písmená a všetkým naokolo je jasné o kom hovoríte. Natalie Portman a Gary Oldman sú ďalšími, bez ktorých by tento film nebol tým, čím je. Pri opakovanej projekcii mi už mierne začala prekážať prvoplánovosť a naivita niektorých scén. Ale aj s nimi je to stále vynikajúci film, ktorý si silné štyri hviezdičky zaslúži a obháji.

Kontakt je príjemným typom filmového sci-fi na tému existencie iných civilizácií a spôsobu kontaktovania sa s nimi. Aj keď som v tejto otázke skeptický a stotožňujem sa s názorom, že prípadný kontakt skončí tým, že ich dáme do skúmavky my alebo oni nás, film ma nadchol už pri premiérovom zhliadnutí. Je predovšetkým dobre napísaný, technicky slušne zrealizovaný a vďaka Jodie Foster aj vierohodne zahraný. Nemá drzosť niektorých autorov, ktorí dej posúvajú o desaťtisíc rokov dopredu, a práve tým je divákovi bližší a uveriteľnejší. Veľmi silné a stopercentne zaslúžené štyri hviezdičky.

Netrúfam si odhadnúť, do akej miery sa Herzov televízny film trafil do Maupassantovej poviedky. Trúfam si však napísať, že ten, kto tento film videl, určite nezabudne na jeho presvietené obrazy, výrazné postavy, neprekonateľné nasnímanie a priliehavú hudbu. Nebude mu prekážať chabý dej, ani ľahko neprirodzené dialógy. A pokiaľ film vidí v súčasnosti, poteší aj pohľad na mladých hercov, ktorí už nie sú medzi nami. Možno sú štyri hviezdičky nadsadené, ale so všetkými nedokonalosťami je to ťažko zabudnuteľný film.