nascendi

Nemám veľa príležitostí zložiť hold originalite a umeniu Viktora Kubala. Bol som dlhoročným obdivovateľom jeho kreslených vtipov a seriálov v Roháči a po dlhej dobe som sa opätovne dostal aj k jeho celovečernému filmu o zbojníckej legende, ktorý v ničom nezaostal za autorovým dovtedajším dielom. Skôr naopak, využil možnosti, ktoré animácia poskytuje a využil ich tak veľkoryso a originálne, ako naložil aj s tabuizovanou legendou o Jurajovi Jánošíkovi. A rovnako ako Janko Roháč v Troch chrobákoch, aj Viktor Kubal v Zbojníkovi Jurkovi dokázal, že nielen vtipy, ale i filmy môžu byť úspešné aj bez slov.

Thelmu a Louise nevnímam ako feministický film, ani ako road movie. Iba ako príbeh o dvoch priateľkách, ktoré sa chceli na chvíľku odpútať od pracovného a vzťahového stereotypu a dúfali, že im na to budú stačiť dva dni na chate. Spúšťačom neželaného pokračovania nebolo iba pár bourbonov a zhoda náhod, ale najmä nový pocit slobody a nespútanej voľnosti. A od scény na parkovisku to už bolo ako v Schumacherovom Voľnom páde - nezadržateľný zosuv dole, k bezalternatívnemu finále. Pozitíva sú v hereckých výkonoch, dobre dávkovaných nádherných záberoch prírody a v Zimmerovej hudbe. Scott si mohol odpustiť prehnanú samolikvidáciu policajných áut.

Môj štvrtý film od Hanekeho. Už po prvých troch som ho zaradil do mojej Top 10 a Siedmy kontinent iba potvrdil, že to bola dobrá voľba. Hlboko ma sklamalo iba jeho 71 fragmentov. Práve Siedmy kontinent (alternatívny názov Cesta do Austrálie je tiež nápaditý) mi pripadá ako nejaká skladačka, mozaika, u ktorej každý pridaný kúsok približuje divákovi hrozivú podobu výsledného diela. Obraz spokojnej rodiny, žijúcej v materiálnom dostatku začína deštruovať pre mnohých nepochopiteľná žieravina, ktorej účinkom sa plánovite, systematicky (inak to aktéri snáď ani nevedia) približuje neodvratný koniec. Ešte aj rybičky na koberci, tak ako v správnej tragédii, poskytli chvíľkovú nádej, že to nakoniec neskončí až tak zle. Ale Haneke, to je kat všetkých nádejí. Pre niektorých ľudí by mal byť na recept.

Niekto tu spomenul Nepriateľa pred bránami. Áno, skutočne je problém, keď sa nakrúcajú filmy o Rusoch bez Rusov. Ale ešte väčší problém spočíva v tom, že Rusi takéto filmy nikdy nenakrútia. Preto sa treba zmieriť s neruskými typmi, neruským prízvukom a aj s úpravami správania postáv a deja tak, aby boli zrozumiteľné pre americké publikum. Oslovilo ma zobrazenie všadeprítomného šlendriánstva, ruské pohŕdanie životom jednotlivca a bezalternatívne hrdinstvo. Veľká škoda, že od pokusu o zmenu kapitána, skĺzol film do neprijateľného pátosu a moralistických kecov.

V prvej časti naháňačka, v druhej časti odvykačka. To sú kľúčové, nezabudnuteľné scény. Ale na ďalšie porovnávanie oboch častí nevidím dôvod. Najmä, ak sa dvojka označuje za odvar jednotky. Som rád, že sa podarilo nakrútiť pokračovanie, a to s iným režisérom a porovnateľne dobrým výkonom Gene Hackmana. Môžeme sa dohadovať, či scény s Gene Hackmanom poflakujúcim sa po Marseille s dvoma ocáskami boli nudné. Ale to je asi tak všetko, čo proti tomu môžeme robiť.

Vlčie diery sú takmer mojim rovesníkom a bol by zázrak, ak by to na nich nebolo vidieť. Napriek tomu ich považujem za výborný film, v ktorom dostala príležitosť celá vtedajšia slovenská herecká špička. Paľo Bielik vhodne zakomponoval dokumentárne zábery z Povstania do dramatického príbehu štyroch bratov. Vo filme určite zaujme kamera a poteší tiež absencia neskoršej privatizácie Povstania komunistami. Film nesie známky malého časového odstupu od zobrazovaných udalostí, je akýsi hranatý a niekedy skĺzava do pátosu, ktorý vyniká najmä v hlučnom hudobnom sprievode.

K Dobrodruhom som sa dostal cez Soviu rieku, keď som si pozeral filmografiu Roberta Enrica. Pamätám si, ako bol v recenziách označovaný za mladého, veľmi nádejného režiséra, ktorého meno si máme zapamätať. A dnes je už deväť rokov po smrti. Na Dobrodruhov som úplne zabudol, ale stačil obsah, pár komentárov a fotografií a už ich mám v pamäti ako-tak zrekonštruovaných. A aj keby sa mi ich podarilo ešte raz vidieť, neverím, že by to pohlo so súčasným hodnotením.

Veľa rokov utieklo od doby, keď som užasnutý videl tento krátkometrážny film vo Filmovom klube. Neskôr som si s chuťou prečítal aj zdrojovú poviedku od Ambrosa Biercea a v tomto roku som konečne zohnal jeho slávny Diablov slovník. Z filmu mi v pamäti ostal iba celkový dojem a niekoľko detailov. Na hviezdičky som obvykle skúpy a plný počet dávam iba výnimočne. Ale Sovia rieka bola pre mňa (spolu s Rampou, La Jetée) kedysi takým výnimočným zážitkom, že ospravedlňovala aj vtedajšie výnimočné hodnotenie. Dnes už má realistické štyri hviezdičky.

Príjemný film s nezameniteľnou atmosférou, francúzskym šarmom hlavných predstaviteľov, dobre vypointovaný a s dabingom, ktorý už v súčasnosti počúvame iba zriedkavo. Ale tiež film s hluchými miestami, často naivný a ľahko stráviteľný. V každom prípade sa už nikomu ďalšiemu nepodarí, aby sa ako veľký herec v poslednej vete posledného filmu obzrel za vykonaným dielom, lakonicky prehlásil: "Já už jsem přispěl dost" a bola to pravda nielen vo filme, ale aj v živote. Neľutujem hviezdičku navyše práve za tento výrok.

Stroskotanec je film so zaujímavým a riskatným námetom, výborne zahraný, ale nevyužívajúci ponúkané možnosti. Zaujímavý je myšlienkou, ako ľahko sa môže človek ocitnúť v situácii, v ktorej sú mu dovtedajšie skúsenosti a schopnosti nanič a je nútený sa veľmi rýchlo rekvalifikovať. Riskantné je nakrútiť film, v ktorom dlhé minúty na obmedzenom priestore hrá iba jeden herec a rozpráva sa iba s Wilsonom. Prekvapilo ma, že práve ostrovná časť filmu vôbec nebola nudná a štvorročný strih považujem za predčasný. Pretože to, čo nasledovalo po návrate som už videl mnohokrát na rozdiel od toho, čo mu predchádzalo. Pri opätovnom zhliadnutí som predsa len jednu hviezdičku pridal. Je po Vianociach 2015 a pred Silvestrom 2016 a mám chuť konať aspoň takéto dobré skutky.