FlyBoy

[SFF 2015, Sydney]

[SFF 2015, Sydney]

Perfekcionistická pastiš, umne prelínajúca prvky slasheru a carsploitation, upomínajúca na konkrétne postupy dobových produckií a plasticky ozvláštňujúca a nedivácky porušujúca zákonnitosti žánrového sveta. Genderovo prospešný a "na drzovku" vztičený prostredník, komplexne vystužená a nápaditá reminiscencia Meyerovej klasiky "Faster Pussycat Kill Kill" a zákerne mystifikujúca profilácia postáv. Kaskadérske kúsky a novo zélandský akcent Zoë Bell očarujúce. Kurt Russell si zahral jednu zo svojich najpôsobivejších rolí a utíšil niekoľko skeptických duší ktoré mu už neverili, že toho vychytralého sleazy motherfuckera predsa len dokáže v sebe - stále naplno - herecky prebudiť. "Death Proof" obstojí ako samostatná jednotka-film a takisto ako plnohodnotná súčasť skupinovej terapie "Grindhouse". Má totiž jasne rozpoznateľné a opojné rysy a trademarky, ktoré fungujú predovšekým vďaka neustále usilovným režisérskym/spisovateľským schopnostiam a má takisto zreteľnú chuť byť čistokrvnou poctou; tzn. história sa síce neopakuje (čož je dobre), ale jej duch žije aj naďalej.

Popri "Grindhouse" sa jedná o jeden z ďalších srdečných - from fanboys to fanboys - projektov dvojice Rodriguez/Tarantino. Pár rokov potom, čo sa tieto dve individua po prvý krát stretli na medzinárodnom filmovom festivale v Toronte roku 1992 (na programe boli premiéry autorských prvotín "El Mariachi" a "Reservoir Dogs"), sa v roku 1996 stretávaju znovu, aby dali dohromady tento ohromne vtipný a hravý prienik rukojemníckeho heistu a upírskeho hororu. Podľa všetkého Quentinova najvydarenejšia herecká kreácia, výborne napísana zápletka stavajúca na sharp dialógoch a zbesilých twistoch a typicky neortodoxný, rodriguezovský štýl. Kebyže mám menovať zoznam snímkov formujúcich moju lásku k filmu počas onoho bezstarostného veku mladosti, tak tento by bol rozhodne jeden z nich.

Po pár rokoch som sa k tejto naspeedovanej hystérii opäť vrátil a musím skonštatovať, že je to stále len naspeedovaná hystéria s pár svetlými momentami. Asi to teda bude "postmoderná variácia na film-noir", ale pripadá mi až otravne preexponovaná. Taký, za adrenalín sa schovávajúci afekt. Do najlepších kúskov Tonyho Scotta to má ďaleko; ten totiž vedel, že aj ono naplňovanie žánrových škatuliek alebo experimentovanie s formou skrz zbesilý a pritom stále sofistikovaný štýl musí mať hlavu a pätu. "Running Scared" je vizuálne uhrančivý guláš bez vnútornej organizácie, ktorý ani po druhej projekcii nenesie známky vyšších ambicií. Škoda.

Bond by očividne chcel byť Boyle, ale na to aby sa k nemu aspoň priblížil by sa nemohol brať tak smrteľne vážne a ovládať aspoň základy remesla. Samoúčelné, blbé a veľmi málo zábavné. Fakt otrasný a neznesiteľný patvar a ďalšie utvrdenie v tom, že dômyselne zapracovať (video)klipovú estetiku do svojho diela nedokáže len tak hocikto. Hviezda za Mikkelsena, Schweigera a Bukurešť...

Honosný sequel. O technickej prelomovosti by som však nehovoril. O to sa už predsa dávnejšie postaral Greengrass, ktorému sa - stručne povedané - podarilo prevratne zhmotniť kinetickú energiu "nespoľahlivého" prenosu informácii a pohybu samotného do unikátnej filmovej reči. Evans vsádza na ošetrenú žánrovú istotu zvládnutú po takmer všetkých stránkach, ale kladie dôraz skôr na prehľadnosť a plynulosť vyplývajúcu z plíživých jázd, s naráciou nenarába nijak inovatívne a tým pádom nevybočuje z príslušných noriem...čož ale vôbec nevadí. Jedná sa totiž o výnimočný zážitok, ktorý zbabelo nerecykluje návyky z jednotky a pre zmenu prináša plnokrvný, slušne vyrozprávaný a teda aj dôkladne vygradovaný príbeh; jeden z hlavných dôvodov prečo táto mafiánska sága obstojí v 2,5 hodinovej stopáži. Odrazový mostík pre gulervúce akčné sekvencie, ktoré sa dokonale hrajú s divákom a poskytujú mu prísun tých naozaj prvotriednych atrakcií. Okrem zákonito obľubených úsekov akými sú vzbura vo väzení alebo adrenalínová autonaháňačka, z hľadiska intenzity prežitku a koncepcie pohybu v priestore dominujú scény nočného baru a "bielej" kuchyne, pri ktorých sa človeku rozum pozastavuje a srdce fanboya fandí a súciti spolu s ústredným protagonistom. Škoda toho vlažného konca, záporák Ucovho kalibru si zaslúžil oveľa bolestivejší výprask. Uvidíme s čím príde Evans nabudúce, už teraz som zvedavý.

Nadupaná akčná jazda konštantne porušujúca fyzikálne zákony, testujúca žánrové limity a nastolujúca nový poriadok. Príbeh či toľko opomínaná logika nie sú dôležité; nie pri priamočiarej indonézskej šlahanici, ktorá skôr kladie dôraz na onu - už nespočetne krát vyzdvihovanú - choreografiu a obratné využívanie videoherných prvkov. Séria "Ong-Bak" reprezentuje krásu pohybu a akrobatiky v rytme a súznení bojových techník (prevažne) Muay Thai/Muay Boran, trilógia "Ip Man" čerpá z filozofie Wing Chun a na jej pôdoryse rozohráva epickú symfóniu sústredených bitiek konfrontovaných s daným historickým kontextom, no a "Serbuan Maut" možno považovať za potencionálne nový, nastávajúci fenomén z oblasti Pencak Silat, ktorý základnú metodiku boja posúva do svojho pokročilého štádia, kde sa už úplne rezignuje na akékoľvek obmedzenia a slovo dostávajú pištole, samopaly, mačety, háky, nože a spôsob ich použitia a eliminovania. Hrdina volí stratégiu útoku/obrany podľa toho kde sa zrovna nachádza, čo má práve po ruke a s kým má čo dočinenia; tento pečlivo a pohotovo rozvrhnutý proces tiež patrí medzi ďalšie cenné devízy snímku.

Trefa do čierneho…a to v rámci pikantného humoru, politickej nekorektnosti a toho príznačneho anglického absurdizmu. Ku Cohenovi by som to neprirovnával, ten je napriek svojmu konceptuálnemu podpichovaniu viac cheesy a user-friendly než Morris ktorý nezakrýva vážne mienenú angažovanosť a jeho situačné vtípky sú čo do komplexného uchopenia viac cutting edge. Po expozícii to vyzeralo na odvážny mockument so spoločenským komentárom na margo slobody slova, ale som rád, že sa to nakoniec zvrtlo do perfektne vypointovaného a vrstevnatého satirického pekla, ktoré to montypythonovské velice záživne variuje.

Nepozdáva sa mi označenie indie, ani mainstream, je to niečo medzi a to niečo prekvapivo funguje. Bude to asi tým, že Valieé dobre vie ako narábať s tak ošemetnou látkou akou je boj s AIDS. V prenesenom zmysle slova to znamená schopnosť nezachádzať do zbytočných extrémov a radšej nechať bez nemiestnych predsudkov i prehnaných sympatií voľne plynúť to čo si tak nejak nepriamo vyžaduje byť voľné (fabula) a naopak atmosfericky zosilovať to, čo si každý priaznivec filmu-katarzie praje mať zosílené (syžet). To sa odráža hlavne v používaní jednotlivých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré sa už naďalej nesnažia na seba samoúčelne vzťahovať pozornosť a svojou nestrojenosťou a nedoslovnosťou sa podriaďujú samobytnému fikčnému svetu v ktorom sa ide jak do tuhého, tak sa príhodne odľahčuje. Najzaujímavejšie na "Dallas Buyers Club" potom teda nie sú ani tak bezpochyby brilantné metamorfózy McConaugheyho a Leta, ale skôr ono umné balancovanie medzi príjemnou človečinkou o nádeji a trpkou existenciálnou spoveďou.