ricci.s

Bielorusko a horor? Prečo nie? Včera som to riskol s Kazachstanom, dopadlo to biedne, tak som skúsil toto. Dokonca som sa o filme niekde dočítal, že sa malo jednať o vôbec prvý bieloruský slasher. Lenže to by si museli istí jedinci najprv ozrejmiť, čo to vlastne slasher je. A som v konečnom dôsledku aj celkom rád, že to slasher nebol. Upírina? Taktiež nie. Jedná sa o lesnú naháňačku s jazernými mutantami. Štyria teenageri vyrazia na výlet k jazerám, v ktorých podľa legiend títo mutanti raz do roka vstávajú z mŕtvych. A keďže obetovanie domorodým obyvateľstvom nevyjde, obetí bude o niečo viac. Nakrútené je to pekne (tieto prírodné horory celkom môžem), takže aj napriek nudnej prvej polovici prižmúrim trochu oko. No len aby to za niečo stálo, musela by tam byť aspoň nejaká krv, a tie príšery by nesmeli vyzerať tak neskutočne komicky. Tak sa nám tu všetky postavy trochu ponaháňali, pobili, poumierali. Dojmy rozpačité, ale čakal som to horšie.

Ženská na vozíku, besný pes, besná fretka, sem tam vedľajšia postava na vyškrtnutie, plus nejaký ten psychologický aspekt (výčitky svedomia, prízraky mŕtvej sestry, vzťahy s otcom a pod.) Žiadne veľké a napínavé súboje medzi (dosť nesympatickou) hrdinkou a psom sa však nekonali. Tá sa totiž väčšinu stopáže len tak motkala po dome a nedialo sa dokopy nič. Španieli majú šťastie, že na tomto type hororov väčšinou nie je veľmi čo pokaziť. Nenadchne ani neurazí.

To je naozaj blázon ten Cristopharo. Po tomto tu ma už naozaj nič neprekvapí, a pridávam si ho do top 10 režisérov. Opäť tu máme v hlavnej úlohe úplného magora a sériového vraha. Lenže tento svoje obete nemučí, kdeže, odrovná ich veľmi rýchlo. No čo s nimi stvára po smrti je už druhá vec. Jednoznačne najlepší horor, aký som kedy videl v tomto žánri. Ale asi to bude preto, lebo nekrofilné horory nevznikajú každý deň a majú len minimum predstaviteľov. Vlastne ma teraz napadne iba zastaralý a v dnešnej dobe komický Nekromantik či niekoľko málo prekvapení od Doru (Provokation). Film nie je až tak brutálny, ale ťažko psychologický a šialene nechutný, takže ho podľa mňa dopozerá iba málokto.

3 hlavné postavy - potetovaný mučeník alias mäsko na rezanie, holohlavý rozrehotaný feťáčik alias mučiteľ, ktorého to najviac baví pri starých talianskych šlágroch, a stará kurva s tonou makeupu, ktorá si všetko nahráva na kameru. V poradí tretí taliansky extrémny film za posledné roky (po Sacrifice a Torment) - samozrejme spôsoby mučenia je zbytočné rozoberať, ale je to opäť míle za hranicami toho, čo je bežný divák schopný v rámci zvráteností zniesť. Dokonca ma prekvapilo, že to celé malo aj pointu. Choré, nádherné torture porno.

Dve sestry sa po smrti matky nasťahujú do domu k svojej nevraživej tete. Tá ich neprivíta s nadšením, keďže vie, že jej dom je obývaný zlým duchom, ktorý by rád opäť žil. Sledovateľná duchárina, ale žiaľ len priemerná, nie veľmi výrazná, ani zaujímavá, ani veľmi desivá. Pozrieť, zabiť čas, vymazať a zabudnúť. Najmä to posledné príde neskutočne rýchlo.

"Z" je imaginárny kamarát 8-ročného Josha, a súčasne aj roztomilý, okatý démonik, ktorý je očividne viac reálny ako by sa mohlo zdať. Takže keď začne vyvádzať nezbednosti a rodinke párkrát pekne "podkúri", bude to práve nervovo labilná mamča, ktorá ho bude chcieť naučiť poslúchať. Teda, aspoň sa o to pokúsi... V rámci démonických či duchárskych kúskov je to solídna záležitosť, dokonca som sa raz zľakol až tak, že som si musel dať fajčpauzu. Konkurencia v žánri je však silná, takže si myslím, že horor najskôr prepláva bez väčšieho povšimnutia.

Rovnaký extrém ako prvá časť. Gore, gore a ešte raz gore. Musím uznať, že už dlho som nevidel taký hojný počet mŕtvol na jednom štvorcovom metri. Hniloba, špina, hnus. A potom to v tradičnom režisérovom duchu pokračuje nekrofíliou, pitvami a telesnými tekutinami od výmyslu sveta. Dokonca sa nám to oprie aj o zombie žáner. Bez dialógov, s depresívnou hudbou a v tradične experimentálnej forme. Iba pre tých, ktorým sa páčila jednotka!!! Samozrejme vrátane mňa, lebo Stevensovu formu umenia musí milovať každý hororový gurmán.

Režisér nakrútil najprv staršiu fajnovú trilógiu Kuntilanak, ktorú sa rozhodol zremakeovať do trochu viac detskej a dobrodružnej podoby, čo mi v prvej časti až tak nesedelo, ale táto časť je neporovnateľne lepšia. Aj keď stále je to viac fantazijno-dobrodružné ako vyložene hororové. Niet sa čomu diviť, keď tu opäť hrajú detskí herci z jednotky, a Kuntilanak sa už vyložene koncentruje na unášanie malých detí. Súrodenci sa vyberú do domu uprostred lesov, kde má žiť biologická matka jednej z nich, no keď zistia, kto tá ženská v skutočnosti je, nebude ľahké jej prekliaty les opustiť. Hororík, v ktorom sme sa presunuli do omnoho atmosférickejšieho prostredia, a dokonca je to aj ohľadom trikov a masiek omnoho pestrejšie, a tým aj drsnejšie a strašidelnejšie. Námetom to trochu inklinuje ku Gretel and Hansel, dokonca ho úrovňou a snahou minimálne o triedu prevyšuje, a to predovšetkým vďaka dostatočnej akčnosti, aj keď sa stále pohybujeme v debilnom ratingu PG-13. Bodaj by vznikla trojka, v ktorej konečne potečie krv... kľudne aj tých otravných faganov, to by bol šok!

Nedivím sa, že film vyškrtli z našich kín, moderný mladý divák je totiž orientovaný na horory trochu iného razenia ako toto. Perkins doteraz nakrútil dva priemerné horory, v ktorých nádherne vybudoval atmosféru, akurát že sa potom nikam nepohol, a tak jeho filmy začali veľmi rýchlo nudiť. A ani v tomto prípade nedošlo k žiadnej veľkej zmene, hoci si myslím, že Gretel & Hansel je z nich najpodarenejší. Film je po atmosférickej stránke brilantný, meditatívny, pohlcujúci až hypnotický, ale súčasne dosť strnulý, prešľapuje na jednom mieste, a v konečnom dôsledku žiaľ neponúkne nič, čo by diváka dostatočne "nabudilo". Ani samotná striga sa vlastne poriadne neprejaví. Plus ešte ten debilný rating PG-13. Niekoho to možno pohltí a bude to považovať za dokonalé hororové umenie, niekoho totálne uspí. Za mňa veľmi porovnateľné povedzme s nórskym Skyggenes dal. Lesík, hudbu a atmosférku som si miestami celkom vychutnával, no napriek tomu som sa najmä v druhej polovici tešil na čím skorší koniec. Forma jednoznačne predčila obsah. Potenciál bol vyšší.

Chvíľu mi teda trvalo, kým som sa preniesol cez ten odstrašujúci názov, ale keďže si myslím, že Charie Steeds je v porovnaní s najväčšími hororovými nemehlami z Británie ako Mj Dixon, Steven M. Smith či Andrew Jones ešte tým najmenším zlom, dal som tomu šancu. Veľa talentu však ani v tomto prípade nepobral. Z lacného gore sme sa preniesli do lacnej ducháriny, v ktorej si má ženská so svojim synom užiť posledné chvíle so skapínajúcim dedom v strašidelnom sídle. Dedo však ukrýval tajomstvo. Nejaké biedne šoky, nočné mory či mutantík zo "skrine" sem tam vyskočia, ale aj tak si myslím, že to gore by bolo lepšie. Nebolo to síce úplne toxické, no o atmosfére či nejakom extra zážitku nemôže byť ani reči.