Ten Druhy

Isto už máte viacerí podobnú skúsenosť. Zobudili ste sa a nemohli ste sa ani pohnúť. Mozog vám pracoval, ale telo bolo ešte nehybné. Uviaznuť medzi spánkom a bdením, nie je naozaj nič príjemné! Tento stav sprevádzajú rovnaké pocity bezmocnosti a ochrnutia, aj zvukové vnemy a halucinácie. Niekedy sa vyskytujú jednotlivo, inokedy nanešťastie všetky spolu. Temný muž sa približuje z rohu izby a starena s čiernymi očami si sadá na hruď človeka a bráni mu dýchať alebo ťahá z neho dušu. O fenoméne zvanom spánková paralýza v tomto dokumente vypovedajú tí, čo ju zažili na vlastnej koži, ale aj odborníci.

Vrchnosť drží ľud v nevedomosti, rafinovane podporuje jeho alkoholizmus, zdiera ho a zarába na ňom. Niekto však prekukne tieto úžernícke praktiky, presvedčí ostatných, ktorí vezmú osud do vlastných rúk a postavia sa na odpor. Je to konflikt najmä sociálny, a aj národný (nórsko-saamsky). Kautokeino-opprøret obsahuje silný a drsný príbeh z 19. storočia s presahom do súčasnosti. Je to príbeh o cti a zadosťučinení, ktorý zobrazuje boj malého národa proti nespravodlivému systému aj so svojimi vlastnými démonmi. Zostáva po ňom krv na snehu: mŕtve soby a zmarené ľudské životy.

Je to také dobrodružstvo myslenia, nevypočítateľné, nepredvídateľné, ktoré ponúka logické vysvetlenia aj absurdné hádanky. Rozpamätávanie postáv na minulosť je napínavé, navyše sa po lesoch trmácajú nemŕtvi. Nebál som sa, ale ani nenudil.

Girl Next Door spracováva rovnaký námet ako American Crime, čo prirodzene zvádza k porovnávaniu. Wilsonov film pritvrdzuje, ale aj tak zaostáva. Nie je natoľko smutný a emotívny, ani postavy nie sú natoľko typovo, či dokonca vekovo (Meg) podobné skutočným aktérom zločinu. To považujem za základ autenticity a presvedčivosti, nie za kritérium hodnotenia... Bolo to tak trochu samoúčelné, bez etického odkazu.

Po niekoľkých minútach som to chcel vzdať, ale herecké obsadenie, najmä S. Sarandon v roli výstrednej babky, ma prinútilo vydržať. Nielenže sa tu prelínajú rôzne žánre, ale má to aj zvláštny intermediálny rozmer.Aj preto pevné puto nesadne každému... Film má možnosť využiť vlastní vyjadrovacie prostriedky pri adaptácii knihy, tento zostáva príliš literárny, ale neublíži mu to. príbehom nás sprevádza postmortálny rozprávač, vlastne rozprávačka - mŕtve, asi 14 ročné dievča. To, že vie, kto je jej vrah a nedokáže odkryť jeho identity vytvára napätie. Súčasne rastie zlosť k sériovému vrahovi, žijúcemu v blízkosti pozostalých. Rastie aj túžba po objavení tela zavraždenej. Sú však aj dôležitejšie veci, ktoré môžeme chápať ako odkaz filmu.

Áno, presne takto by mala vyzerať nenáročná zábava na voľný čas. Je to dynamické, napínavé, pútavé a priamočiare. Kdesi v pozadí za únoscom sa znášal šialenec z Mlčania jahniat ako jeho predobraz. V závere sa pracovníčka tiesňovej linky tak trochu nešťastne angažuje. Mohla radšej ostať na telefóne, takáto nadpráca sa často ani v živote nevypláca.

Zmena prostredia, z horskej samoty na mesto, tomuto filmu prospela. Keď sa ale hlavná hrdinka presunula do Buhlarska priradil som si tento film k filmom typu Hostel, v ktorých sú násilníci občania vychodoeur. alebo rozvojových krajín, hoci je o triedu lepší. Ešte aj súdna prekladateĺka bola zapojená do vykorisťovania! Tento film mal zostať situovaný v USA, buranských sedlákov je tam určite dosť. Zmena krajiny u mňa nezabodovala, ináč nemám pripomienky.

Objektívne, toto nie je najlepší film Clinta Eastwooda, ale osobne ma dostal, lepšie povedané, zaujal svojou témou aj spôsobom jej spracovania, Posmrtný život, klinická smrť a nevyspytateľné cesty osudu sa v tomto filme prostredníctvom troch, spočiatku nezávislých, príbehov do seba zapletajú a zakliňujú v pomalom tempe rozprávania, ktoré si diváka postupne čoraz silnejšie namotáva. Úvodná scéna cunami je veľmi autentická, Matt Demon tu nadväzuje kontakt so zosnulými spôsobom, pri ktorom naskakuje husia koža a Cécile de France ako autorka knihy Hereafter má veľmi zvláštnu, povedal by som, že príťažlivú tvár, ktorá akoby nebola z tohto sveta...

V španielčine sa tento film v skutočnosti volá Mamá (nie mama), čo v preklade znamená "mamička" a podčiarkuje jeho miestami melodramatický charakter. Replikami o duchoch ("Čo je to duch?") pripomína známy horor Guillerma del Tora Princ bez kráľovstva (2001). Pokiaľ ide o príbeh, je dobré a prínosné, že nie je príliš vysvetľujúci a polopatistický, najmä v návratoch do minulosti využíva skratku. Podstatne jednoduchším a predvídateľným, ale takmer vždy účinným spôsobom, vytvára hrôzu. Záver, ktorý sa nesie v duchu patetickej myšlienky: "najsilnejšia sila vo vesmíre je materská láska" ma síce nedojal, nechytil za srdce, ale zato ani neurazil. Musím však vyzdvihnúť imidž tej mamičky, ktorá sa vymyká z radu stereotypne vyzerajúcich španielskych alebo ázijských duchov súčasnosti.

Démon z truhlice šeptal po poľsky: "zjem tvoje srdce", a ako sa neskôr ukázalo mal dočinenia s mystikou východoeurópskych židov. Bola to presne moja káva. Samozrejme, film čerpal z rôznych zdrojov, využíval vzorce démonických hororov, ale bol aj dostatočne atmosferický a ponúkol niekoľko desivých okamihov. Svoje úlohy dobre zvládali najmä detskí herci, príbeh mal vývoj aj spád, takže určite je o čo stáť. Počas sledovania som sa obával iba jedného klišé, že na konci niekto skrinku s démonom nájde, no našťastie až tak ďaleko to nezašlo.