Ten Druhy

Tomuto hovorím solídny nemecký exploitation s prvkami kanibalizmu, spojený s objavovaním podzemného Berlína. Spočiatku sa v ňom niečo splieta o nemeckej histórii, o Hitlerovi a Odinovi, ale hrozba je podstatne reálnejšia. Pochádza z čias NDR - násilníkom je komunistický psychopat, veterán z vojny v Afganistane (hoci mi nie je známe, či sa "dederóni" zúčastnili tohto konfliktu). Len škoda, že sa francúzska aj kórejská turistka vytratili tak skoro z obrazu a réžia dosť lapidárne až v závere ponúkla záber na ich dokaličené mŕtvoly.

Rozhodne nejde o exploitation súčasného typu, v ktorom sa vo veľkom prelieva krv. Skôr by som Lunapark smrti charakterizoval ako "mlátičku" s prvkami vykorisťovania. Sily agresorov aj napadnutých sú pomerne vyrovnané: Loren a jeho sestra Abby sú deti plukovníka, vychované k telesnej zdatnosti, odvahe a vytrvalosti. Prvá polovica filmu je viac-menej zoznamovacia. Postupne sa vykresľujú charaktery postáv, objavujú sa prvé náznaky konfliktov, ktoré majú povahu školského šikanovania. Druhá polovica je podstatne akčnejšia: prenasledovanie, bitky, strelné zbrane. Hlavný záporák - albín Dutra je odpudzujúci frajer, s mylnou predstavou o vlastnej dôležiteľnosti. Už len pri pohľade na neho sa otvára divákom v kapse vreckový nožík. Jeho strašná smrť v závere pôsobí ako zadosťučinenie. James Spader zvladol túto ulohu presvedčivo. Záverečné klišé hororových filmov, ktoré má poukazovať na to, že zlo ešte žije a nepodarilo sa ho zničiť úplne a definitívne však nefunguje ako by malo. Možno tak v obraznej rovine. Malý školáčik, ktorému patria záverečné sekvencie filmu, je posledným preživším z bandy oveľa starších grázlov. Nepredstavuje hrozbu pre Lorena a Abby, ale skôr pre spoločnosť.

Vzhľadom na to koľko tento film trvá a ako málo sa toho v ňom udeje, vôbec nenudí. Má precízne vybudovanú atmosféru aj zápletku (aj keď taký nápad tu už bol). Spočiatku sa La Cara oculta javí ako duchárska historka, z ktorej napokon zostane iba duchársky princíp: v centre pozornosti je zrkadlo a svet za zrkladlom - fakt, že oni nás vidia, ale my ich nevidíme... V skutočnosti je to veľmi krehký príbeh, vystavaný ako domček z kariet. Radšej sa nedotýkať, lepšie vopred nič nevedieť...

Francúzi sú dnes ako reprezentanti talianskej školy v 80. rokoch - ich horory sa často odohrávajú v anglickojazyčnom prostredí. Livide má od začiatku akýsi poetický nádych, znie v ňom vážna hudba (sláčikové nástoje), čo iste súvisí s témou - je to horor o baleríne. Kompozícia je spočiatku postavená na klišé: zopár tventídžerov sa vyberie do tajomného domu so záhadnou obyvateľkou. Po dobrej skúsenosti s À l'intérieur som očakával drsný exploitation, že Bustillo bude hrať s odkrytými kartami a tromfy vytiahne skôr. V Livide je však dlho predlho ťažisko na (vydarenej) atmosfére. O čo ide, sa možno dá uhádnuť z ostrých nechtov baleríny, ale všetko je v skutočnosti omnoho komplikovanejšie. Film narába s tajomstvom, preto nečítajte žiadne spoilery a synopsy, ale nechajte sa prekvapiť. Samozrejme, vôbec nejde o to, čo som čakal, ale dostal. Poviem to po francúzsky: niečo "très bizarre", vizuálne hody, žánrovú zmes a napokon aj trochu krvi. Rozhodne však nebolo potrebné odvracať zrak. Vyzerá to tak, akoby Bustillo a Maury išli do "áčka". No čas ukáže, či je to správna cesta.

Neviem, či film poslúžil ako varovanie pre rodičov a potenciálne obete, ako sa píše na jeho začiatku. V tom, že si otec a matka robili starosti o svoju dcéru v jednej dejovej línií filmu, ktorá brzdila druhú líniu vykorisťovania, by som osvetovú prácu nehľadal. V Chaose sú len dve, ale impozatné scény grafického násilia pre nás, ktorí máme silnejšie žalúdky. Prvá je naozaj drsná aj dobre spracovaná Chvíľu som mal dokonca pocit, že sa pozerám na língchí: 凌遲. Prišla asi v polovici filmu a odvtedy som sa žiaľ ničoho lepšieho nedočkal. Na záver som očakával nejaké zadosťučinenie, ale hoci priebeh filmu nasvedčoval rape and revenge, producenti so mnou vybabrali. No akceptoval som to!

Found footage horory sa snažia natočiť skutočný dokument, a pritom sú často celé vymyslené, paradoxne stierajú hranice medzi realitou a fikciou, strašia v nich mŕtve duše, mutanti, iracionálne a nadprirodzené bytosti. V Tuneli je z toho úplné hovno, vlastne skoro nič, iba tma, obrysy a esencia čistej hrôzy, ale i sympatické postavy, ktoré prežívajú strach a citové pohnutie. Na chvíľu som im rád uveril. Sledovať tieto horory, to je lotéria, lebo nikdy neviem, ktorý na mňa zaberie. Povedať z akého dôvodu sa mi práve Tunel páčil je ťažké ako odpovedať, prečo je nejaký žreb výherný.

Vcelku kvalitný osemdesiatkový horor na tému čarodejníctva a čiernej mágie, v ktorom zápornú úlohu dobre stvárnila vtedy ešte nie príliš známa poľská herečka Joanna Pacula. Vo filme je dostatok akcie a zručne natočených gore scén (zapôsobí najmä úvodná scéna havárie). Je to v podstate typický demonický horor, ktorý má "povinný" predpríbeh (odohráva sa v Afrike), sčasti vysvetľujúci pôvod zla a naznačujúci nebezpečenstvo, aj postavu kňaza, ktorý je v tomto filme skôr štatistom. Scenár je asi najväčšou slabinou, lebo obsahuje zopár nedomyslených vecí. Napríklad tínedžerka Amy (M. Salenger) sa v úvode na omši v kostole demonštratívne vzdáva Satana, čo v príbehu prakticky nehrá žiadnu rolu, vzápätí ju totiž teta Brenda (M. Kuzyk) zasväcuje do tajov sexu a rozpráva historku, ako si jej priateľ navliekol fosforový prezervatív, ktorý v noci svietil. Všetko zlé je však na niečo dobré, preto aj diery v scenári spôsobili , že nakoniec zostalo veľa nedopovedaného, a to je pre filmy pracujúce s tajomstvom najväčšou devízou. Príbeh už smeroval do stratena, ale v koncovke ma opäť uzemnil mrazivou atmosférou, ktorá prerástla do prudkej záverečnej akcie.

Skôr psychologická sonda na tému rodinného násilia ako kanibalský horor. Reťazami spútaná a v pivnici uväznená kanibalka sa postupom času v príbehu ukáže ako menej dôležitá. Je to len akási časovaná bomba v prostredí narušených vzťahov rodiny právnika Chrisa. Sean Bridgers ma v tejto úlohe despotického patriarchu - otca/tyrana milo prekvapil, v zmysle vytvárania filmovej zápletky a postoja k ženám sa naozaj beštiálne prejavil. Film The Woman, ktorý mi chvíľkovými sexuálnymi bizarnosťami pripomenul Dead Girl (2008), určite neponúkol iba efektívnu zábavu polnočných filmov na jedno použitie, hoci zadosťučinenie dostal na záver aj hororový divák v podobe kanibalských gore jatiek z reťazí odviazanej divokej ženy...

Nacho Cerdá vytiahol na diváka asi všetky zbrane duchárského hororu, toľko žánrového klišé som v jednom filme ešte nevidel, a predsa to funguje a má rotáciu. Genealogické materiály, matričné zápisy, staré rodné listy a vybletnuté čiernobiele fotografie sú v tomto žánri veľmi účinné a dotvárajú atmosféru. Dej má dynamický spád, niekoľko dramatických zvratov a okamihov prekvapenia, ktoré nedovoľujú nudiť sa. Tajomstvo, s ktorým film pracuje zostáva dlho neodhalené.

Temný vidiecky triler sa rozbehne naozaj zostra: brutálnou scénou zavraždenia maskovaným vrahom, ktorého identita je síce zrejmá od začiatku, ale Villaronga ju predsa zahmieva démona Pitorliua, ktorý sa ponad nasledujúcimi udalosťami znáša ako prízrak pochmúrnej atmosféry povojnového Španielska. V mozaike osudov rodín porazenej strany v občianskej vojne nie je núdza ani o ďalšie drsné scény: kastrácia homosexuála, odpratávanie mŕtvych z garoty atď. Sú o to drsnejšie, lebo ich vnímame detskými očami, Ale nie sú natoľko exponované a početné ako napríklad v predchádzajúcom Villarongovom filme Tras el Cristal (1987). Tentoraz sa režisér zameriava viacej na psychológiu dospievania a vytriezvenia z ideálov. Spáchaný zločin je nekompromisne analyzovaný asi 12 ročným hrdinom, ktorý odmieta ospravedlnenia a výhovorky matky a postupne demýtizuje svoj vzor, zmení pohľad na otca. Pa negre ponúka zaujímavý príbeh a prekvapivé rozuzlenie. Som rád, že som narazil na tento film - dostal som viac než som čakal.