Dado

Niektoré filmy by nemali nikdy dostať pokračovanie. Osobne si Pozemšťana medzi ne zaradiť nedovolím – nemôžem sa totiž zbaviť pocitu, že v rukách vynachádzavého scenáristu by príbeh nestarnúceho kromaňonca ešte mohol priniesť niečo zaujímavé. Pokračovanie s podtitulom Holocene je však na míle vzdialené od predstavy dôstojného nadviazania na pôvodný príbeh. V prvom rade tento počin ignoruje zákonitosti pôvodného filmu, tajomná atmosféra je takisto fuč a jediné, čo dokáže vyvolať úprimnú radosť, je návrat D.L. Smitha v hlavnej úlohe. Ten sa však tentoraz ocitá v spoločnosti vrcholne nesympatických deciek, okolo ktorých sa rozbehne sled nezaujímavých udalostí, ktorých vyvrcholenie je utrpením nielen pre pána Oldmana, ale aj pre sledujúceho diváka. Záverečný cliffhanger následne pôsobí ako posledný klinec do rakvy, po ktorom si osobne želám len to, aby tvorcom ich zámer pokračovať v tomto utrpení nikdy nevyšiel. (25%)

Vždy ma dokáže potešiť, keď narazím na podobnú snímku – jedna miestnosť, niekoľko postáv, zaujímavý námet a dialógy, ktoré fungujú. Jediné, čo mi krátko po skončení filmu vadilo, bola do istej miery silená snaha vyrukovať s nejakým šokujúcim odhalením, ktoré posunie kontroverziu celého rozprávania na ešte vyššiu úroveň. S odstupom času však začína u mňa prevládať pocit, že podobné odhalenie bolo pod vplyvom narastajúceho napätia skrátka nevyhnutné. Je preto možné, že pri opätovnom zhliadnutí pôjdem v prípade Pozemšťana s hodnotením ešte o stupienok vyššie. (85%)

Na rozdiel od mnohých užívateľov nebudem špeciálne vyzdvihovať scénu s gilotínou. Áno, pravdepodobne ide o najnápaditejšiu a najvtipnejšiu pasáž piatych pirátov, no dovolím si tvrdiť, že i bez nej by ma film bavil viac ako predchádzajúce dva prírastky do série. Jack Sparrow v Deppovom podaní už síce je tak trochu obohraná platňa, stále však má v rukáve pár tromfov, pričom sa po jeho boku nestrácajú ani mladé prírastky do pirátskej rodiny a tradične skvelý je i hlavný zloduch, tentokrát v podaní charizmatického Bardema. Možno budem patriť medzi menšinu, no pokiaľ sa niekedy v blízkej budúcnosti dočkáme ďalšieho pokračovania, ktoré bude minimálne tak svižné a zábavné ako Salazarova pomsta, určite sa nebudem hnevať. (75%)

Aj napriek občas bláznivej kamere sa na to dobre pozerá a akčné scény sú intenzívne, ale zvyšok? Čo to malo, preboha, byť? Príbeh nula bodov, dialógy ako od neúspešného uchádzača o štúdium scenáristiky. Obsadenie plné známych mien, ale čo z toho, keď si po záverečných titulkoch nedokážem spomenúť ani na mená nimi stvárnených postáv, nie to ešte, aby som si k nim dokázal vytvoriť nejaký vzťah. Filmové adaptácie počítačových hier už akosi automaticky smrdia prúserom, to je jednoducho daň za to, akú povesť si tento podžáner stihol za uplynulé dve desaťročia vybudovať. Napriek tomu však cítim po zhliadnutí Assassin’s Creed obrovské sklamanie. Toto totiž mohlo a malo dopadnúť diametrálne inak. (35%)

Nápad je zaujímavý, o tom potom, podstatnejšie však je, že výsledok už bohužiaľ taký oslnivý nie je. V prvom rade chýba filmu poriadne vystavané napätie, rozmazané zábery webkamier a prvoplánové snahy o vyľakanie dnes už padnú na úrodnú pôdu len málokedy. Zážitku príliš nepomáhajú ani správanie skupinky tínedžerov, ktorej neustále nezmyselné prekrikovanie môže ľahko dohnať menej trpezlivých divákov k tomu, že film v polovicu znechutene vypnú. Rozhodne by preto nebolo na škodu, keby sa tohto námetu pokúsil chytiť ešte niekto iný. Niekto, kto by dokázal využiť jeho nesporný potenciál lepšie ako tomu bolo v tomto prípade. (40%)

A vraj že filmy pojednávajúce o vážnej chorobe musia byť zákonite citovými vydieračkami. Dobre teda, ani 50/50 sa nevyhýba scénam, pod vplyvom ktorých sa nejednému divákovi zaleskne v oku slza. Na tých však našťastie príbeh filmu nestojí a slúžia predovšetkým ako súčasť obsahu, ktorý k podobne vážnej téme, akou je rakovina, neoddeliteľne patrí. Omnoho výraznejším prvkom je však odľahčený pohľad na vyrovnávanie sa s touto chorobou, okorenený typicky rogenovským humorom, ktorý je však využívaný s mierou a - aspoň vo väčšine momentov - vierohodne vychádza zo situácií. A ak na niečo okrem toho netreba v súvislosti s touto snímkou zabúdať, tak je to predovšetkým skvelý herecký výkon Josepha Gordon-Levitta, pri ktorom aj spomínaný Rogen pôsobí menej otravne než inokedy. (80%)

Na lane rozhodne nie je žiadnym ambicióznym útokom na filmové ocenenia, ktorý by aj celé dni po zhliadnutí obrovskou silou rezonoval v mysli človeka. Ide o pomerne jednoduchý, avšak vizuálne podmanivý a veľmi príjemný filmový zážitok s kúzelnou atmosférou, na ktorej má veľkú zásluhu aj vynikajúci soundtrack (spojenie Zemeckis - Silvestri zakaždým funguje bezchybne). (75%)

Nie je na škodu, keď sa občas totálne zaškatuľkovaný herec objaví aj mimo svojho zaužívaného žánru a dokáže svetu, že má v repertoári omnoho širšiu herecké paletu, akou sa zvyčajne prezentuje. Mr. Church však nestojí iba na skvelom Eddiem Murphym. Je to predovšetkým príbeh o ľudskosti, ktorý aj napriek tajomstvu opradenému okolo hlavného hrdinu pôsobí natoľko vierohodne, že mu publikum dokáže čiastočne odpustiť fakt, že v priebehu celého trvania ide zo strany scenáristky o kalkul, ktorý sa neraz nebojí uchýliť k citovému vydieraniu diváka. (75%)

Keď mám byť úprimný, nedokážem s istotou povedať, či v tomto prípade ide o vrcholové dielo dvoch nepochopených géniov, ktorí si medzi sebou bratsky podelili prácu na scenári i réžii, alebo zvrátenú absurdnosť, na ktorej niet čo chápať. Ak na to jedného dňa prídem, možno pohnem svojím hodnotením na jedno či druhú stranu. (60%)

Čiastočne má na tom svoj podiel možno i môj postoj k 80. rokom, ktoré mám vďaka ich popkultúre a asi aj tomu, že som ich na vlastnej koži nikdy nezažil, dokonale zidealizované, no Fast Times at Ridgemont High v mojich očiach ešte aj dnes funguje skvele. Ba čo viac, pôsobí na mňa tak vtipným a neviazaným dojmom, že väčšina súčasných tínedžerských komédií v porovnaní s ním pripomína mladšieho brata, predvádzajúceho všelijaké neohrabané pokusy, ktorými sa neúspešne snaží podobať na svojho staršieho súrodenca. Navyše, vidieť Whitakera či Penna (najmä jeho) ešte ako herecké uchá v úlohách karikatúr na špecifické skupiny stredoškolských študentov je na nezaplatenie. (80%)