Raccoon.city

Počas premietania filmu v Pražských kinách nacionalisti vyzývali kiná, aby zvukový film stiahli, lebo ho natočil rakúsky režisér. Majiteľov kín, ktorí film dávali, dokonca nazývali českými zradcami a konali sa aj početné demonštrácie, kde zaznievali heslá: "Preč z nečeskoslovenskými režisérmi, Friedrich Fehér choď točiť domov."

V Prahe vyvolala premiéra filmu škandál. Pred kinom Avion, kde sa konalo premietanie filmu sa zhromaždilo asi 200 ľudí ako protest, že ide o Nemecký zvukový film. Polícia ľudí rozohnala s domnením, že sa rozídu, ale tí sa znovu zišli pred kinom Lucerna a vykrikovali: "Preč s nemeckými filmami, Sláva slovanskéj Prahe" a následne spievali "Hej Slovane". Niektorí ale skandovali politické mená: nech žije Kramář, nech žije generál Gajda a dokonca Hanba židom. Na nasledujúci deň boli obrovské demonštrácie proti Nemcom a nemčine v Československu s heslami: "Preč s Nemeckým brakom, Nechceme Nemecké plagáty v Prahe." Demonštrujúcich bolo okolo 2 tisíc. Na ďalší deň si demonštranti, ktorých už bolo 10 000, vymohli zrušenie tohto nemeckého filmu v kinách. Pod hrozbou násilia chceli, aby sa už nemecké filmy v Československu nepremietali. Následne vtŕhali do kín, kde sa premietali nemecké filmy a napádali divákov, až museli všetky kiná ukončiť premietanie. Následne prišlo k potýčkam medzi demonštrantami a políciou, čo si vyžiadalo veľa zranení na oboch stranách. Následne bolo v Prahe ničené všetko nemecké od obchodov, kín až cez kaviarne a terasy s reklamami v nemčine. Tieto nepokoje trvali niekoľko dní a preniesli sa aj do iných miest Československa.

V roku 1950 sa stala pevnosť pamiatkovo chránenou budovou.

V rokoch 1998 a 1999 aj Slovenská televízia Markíza priniesla dve vlastné série Pevnosti Boyard, pričom išlo o jeden z prvých licencovaných formátov na slovenských obrazovkách a v tom čase aj jeden z najväčších a najnáročnejších televíznych projektov vôbec. Markíza bola vôbec prvá televízna spoločnosť z východnej a strednej Európy, ktorá vyrábala vlastnú verziu šou so svojimi súťažiacimi. Moderátormi šou boli Stano Pavlík s Andy Timkovou, úlohy otca Fourasa sa zhostil herci Ľubo Gregor (1998), neskôr Marián Zednikovič (1999). Televízia Markíza sa k projektu vrátila v roku 2017. Moderátormi šou boli Martin Nikodým a Diana Hágerová, úlohy otca Fourasa si zahral Michal Ďuriš.

So stavbou pevnosti začali v roku 1801 za vlády Napoleona, ako obranná pevnosť ale nemala zmysel, lebo v tom čase delá nemali veľký dostrel a vzdialenosť medzi ostrovmi Aix a Oléron bola príliš veľká, aby blokovali prejazd. Nasledujúce ťažkosti pri stavaní základov (kamenné bloky museli byť inštalované na piesočnaté morské dno pri odlive, kde by mohli ešte klesnúť ku dnu vlastnou hmotnosťou) spôsobili prerušenie stavby v roku 1809. Výstavba pokračovala v roku 1837, za vlády Ľudovíta Filipa I., po obnovení napätia v Spojenom kráľovstve. Opevnenie bolo dokončené v roku 1857, s dostatočným počtom miest pre 250 vojakov. V čase dokončenia stavby pevnosti sa však dostrel diel výrazne zväčšil, takže pevnosť sa stavala zbytočne. V roku 1913 bola pevnosť opustená, následne neudržiavaná pevnosť pomaly chátrala a rozpadala sa do mora.

Silvestrovská estráda, ktorú uvádzali Jan Rosák a Dagmar Veškrnová, bola v hrubom zostrihu natočená v polovici novembra 1989 a v pondelok 20. novembra mali začať v strižni práce na finálnej podobe. Záznam ale nebol nikdy finálne spracovaný a jeho pracovná verzia bola odvysielaná v lete 1992 pod názvom "Silvester", ktorý sa nevysielal.

Skutočným vysielaním na Silvestra 1989 bolo študentské Silvester fórum o dĺžke vyše 4 hodín, ktoré bolo vysielané dispečingovou formou priamych prenosov z rôznych miest ČSSR.

Režisér František Polák spomína, ako sa dostal Jiří Korn do Kúzelníka: „V poslednom dieli programu Ring voľný bol hosťom Jiřího Korna Oldřich Kaiser, mali tam spolu výbornú scénku na tému, čo sa stane, keď spevák stratí hlas. Ich vystúpenie sa mi páčilo tak, že som si vedel predstaviť, že budú ako dvojica uvádzať vznikajúceho Kúzelníka."

Jiří Lábus spomína, ako oklamali vtedajších cenzorov: „Napríklad moja postava sa volala Autor, ale išlo vlastne o cenzora, čiže o taký ten všadeprítomný boľševický dozor. Lenže to sme v tom čase nesmeli ani vysloviť. Ale diváci to samozrejme pochopili, a tým im bol ten program bližší.“ 

Na jar roku 1989 podpísali Jiří Lábus a Oldřich Kaiser petičný dokument vypracovaný hnutím Charta 77 v Česko-Slovensku s názvom Niekoľko viet. Načo bol už natočený 13.diel s názvom Každý má šanci stopnutý a nebol odvysielaný v televízii v plánovanom termíne v máji, ale až 9. decembra po Nežnej revolúcii.

Prvý diel zábavného programu sledovalo v TV vyše 5 miliónov divákov.

Dramaturg a režisér programu František Polák spomína, ako program vznikal: „Priniesol som základný scenár, stavbu programu. A do nej sme dodávali scénky z dielne napríklad Oldřicha Kaisera a Jiřího Lábusa alebo Ivana Mládka, a pripomína, že dvojica Jiří Wimmer a Karel Černoch vznikla pôvodne iba pre prvý diel."

Kúzelník naozaj nakrátko do programu prišiel až v 17.dieli, ale už do prázdneho divadla a predniesol iba jednu vetu: "Toľko rokov ma čakajú, toľko rokov ma volajú a potom kedy si človek spraví voľno, tak to nikoho nezaujíma." Starého kúzelníka stvárnil preoblečený a namaskovaný Oldřich Kaiser.

Autori scenára sa dlho nevedeli zhodnúť, kto bude hrať ženu Jiřího Lábusa. Až napokon samotný Lábus navrhol Jaroslavu Hanušovú, s ktorou sa poznali od 16-tich rokov.

Asi najznámejšou hudobnou piesňou z celej histórie tohto programu sa stala pieseň "Čau lásko". ktorú imitovali Jaroslava Hanušová a Zdeněk Srstka. Srstkovi ponúkli účinkovať v zábavnom programe, keď priamo hral na Kavčích horách zbrojnoša. Najskôr nechcel tomu veľmi veriť, lebo v tej dobe išlo o najsledovanejší program na obrazovkách ČSTV. Spievalo sa, samozrejme, na playback, ale pohybová a prejavová stránka musela byť autentická, o čom si Srstka myslel, že stačí iba otvárať ústa. Producenti sa reálne vážne obávali, aby sa Zdeněk Srstka do toho až príliš nevžil a ako bývalý zápasník svoju spevácku kolegyňu neuškrtil.

Názov tohto zábavného programu sa zrodil v hlave hudobníka, dramaturga a režiséra Františka Poláka. Keď ešte ako muzikant hral s kapelou na jednej vidieckej zábave. Inšpiroval ho jeden pútač, ktorý slúžil ako pozvánka na dedinskú zábavu, kde bolo napísané: hody, krvavnice, jaternice, umelci z Prahy a končilo to a Možno príde aj kúzelník.

Medzi najčastejších hosťov programu patrili vystúpenie Karla Černocha a Jiřího Wimmera. Wimmer väčšinou predstavoval učiteľa pre nechápavého a nešikovného Černocha. Z celkových 18.dielov (1983 - 2000) vystupovali so svojimi scénkami až v 10 dieloch. Dokonca vyšiel aj samostatný výber scénok na DVD s názvom Legendární scénky 1 - Jiří Wimmer, na ktorom sa objavuje aj jedna podobná scénka z programu Šance. Ide o kompletný zoznam scénok z programu Možno príde aj kúzelník doplnený o jeden skeč z programu Šance.

Ako prvé sa v úvodnom dieli v priamom prenose 19. februára 1983 predstaví baletné trio tancujúcich strážnikov, v jednom z nich až na konci spoznáme Jitku Zelenkovú.

Pieseň "Tak my už ideme do finále" spieva v upravenej verzii Tonda Blaník (Marek Daniel) v seriáli Kancelář Blaník, konkrétne 11.dieli prvej série s názvom OPENCARD.

Prvých 17. dielov vyšlo na 16 DVD v edícii Českej televízie v roku 2010 v identickej verzii okrem 15.dielu, ktorý je oproti pôvodnému dielu z priameho prenosu o štyri minúty kratší. Dôvod bol ten, že kvôli autorským právam chýba scéna, kedy Kaiser s Lábusom dabujú film Sedem statočných.