Paldiny

Ace Ventura sa tento raz vydá na čierny kontinent, aby znovu nezostal kameň na kameni. Misia "hľadá sa biely netopier" však za tou starou zaostáva. Nie, že by Afrika nemala čo ponúknuť, veď ide o raj zvierat, alebo Jim stratil zmysel pre humor, jeho kadencia výrazov je znovu obdivuhodná. Lenže toľko odkazov, narážok a dobre natočených gagov je pozliepaných tak nesúvislo, prvoplánovo a chaoticky, že príbeh v konečnej podobe stráca vlastnú tvár. Zábava je to stále nadštandardná, trebárs tá s pôrodom nosorožca by ste hľadali konkurenta asi márne. A že pokračovanie neprekoná originál nesmúťte, "bombový tuniak" pobaví čo je základ a možno príde aj Cliffhanger.

Úroveň zápletky "Hľadá sa Vločka " ako z Troch pátračov, ale o to tu nejde. Jim a jeho one-man-show attackuje bránicu tak nekompromisne, že museli meniť farbu aj susedia maturitného ročníka 36´. Scénky ako doručovateľ balíčka, vstupný pohovor do blázninca, koncert Cannibal Corpse sú naprosto vražedné. Jim touto ikonickou postavou dosiahol osobný vrchol komickosti. Nikdy predtým ani potom už nemali jeho eskapády tak silný dopad.

Pokračovanie sa mi s odstupom javí skôr ako nadstavba filmu z roku 2010 než sebestačný celok. Hlavnú zmenu vidím v tom, že intenzitu vystriedala dynamickosť. Už skrátka nezostáva čas na kvapkanie vodovodného kohútika, dvere sa tu otvárajú a zatvárajú ako pred kvartálnou uzávierkou a my lietame z domu do domu, z reality do temnoty. Zaspáva sa tu na povel, mŕtvi pomáhajú, scenáristi vysvetľujú a ja ich hru striedavo akceptujem-neakceptujem. Na moju smolu som si pamätal aj ten fajnový prečisťovák, ktorý mi pri prvej projekcii privodil zástavu. Filmárčina ale stále kvalitná, len už citeľne na objednávku.

Do Titanicu najlepší DiCaprio. Spoveď talentovaného mladíka, ktorý podľahne drogám má po filmovej stránke medzery, ale vďaka presvedčivému Leovi to statočne skrýva. Scény s matkou sú po dramatickej stránke vyžmíchané do poslednej kvapky a celá druhá polovica so všetkými abstinenčnými príznakmi a plazením sa po dne je brilantná. Poteší prítomnosť Marka Wahlberga čoby začínajúcej hviezdičky a neokukanosť filmu ako taká. Predsa len v porovnaní s novšou tvorbou oboch menovaných ide o zabudnutý (možno aj neznámy) kúsok, aký minimálne v DiCapriovej filmografii svoje miesto určite má.

Výborný Cruise a ešte lepší Dustin Hoffman. Rain Man je dokonalým príkladom ako skĺbiť drámu s komédiou a popritom nepotlačiť prednosti oboch žánrov. Príbeh o egoistickom biznismenovi a autistickom bratovi-dedičovi je síce predvídateľný, ale ponúka toľko ľudskosti, emócií a nezabudnuteľných scén, že neviete film nemilovať.

Tak nákazlivé, že by ste sa po dopozeraní upísali aj armáde. Za všetko môže chlapácke duo, nefalšovaná osemdesiatková muzika a príťažlivý „need for speed“ náboj. Tony Scott nikdy nepatril k režisérskej elite, poväčšine využíval nápady iných, s týmto filmom sa dokonale stotožnil a svižnou réžiou pomohol nakopnúť kariéru nejednej budúcej hviezdy. A aj napriek tomu, že ani raz neprekročil tieň staršieho brášku a Maverick zas Toppera ide o nehynúcu klasiku.

Úprimná sebareflexia nemeckého národa. Scény z prítomnosti sú zbytočné, to neplatí o tých z roku 1945. Pád tretej ríše sa neopiera o vysoký rozpočet, čo si vynahradzuje starostlivo budovanou atmosférou a efektným ozvučením, pri výbuchoch sa bude triasť aj obrazovka. Zaujímavé je sledovať zmeny Hitlerovej osobnosti v "pracovných“ a rodinných kruhoch, tiež zmýšľanie tých čo sa pohybovali v jeho prítomnosti. Zároveň je tu prítomných veľa silných scén z akých vyzdvihnem hlásenie sa generálov ("mám byť popravený, môžem vstúpiť?"), neschopnosť prijať skutočnosť prehry (bavenica počas bombardovania), alebo mrazivá "tabletková“ scéna, ktorá nemá obdoby. Nejednoznačný záver je zároveň výbornou bodkou za prierezom posledných dní toho najpodivnejšieho obdobia našej histórie.

Rekapitulácia hororových osemdesiatok po novozélandsky. Radosť počítať kilogramy odkazov, narážok, vnútorností a uťahovaní si z popredných žánrových flákov. Za vrchol považujem zvrátenú scénku s pudingom, celá rada ďalších neotrelých rovnako zo zdravej hlavy nevyšla. Škoda Jacksonovho filmárskeho vytriezvenia, za posledné štvrťstoročie by bolo znovu čo parodovať * * * * * Neviem ako sú na tom kratšie verzie, mal som potešenie iba so 103 minútovou, ale ak neubrali na explicitnosti a strihom skrátili pár hluchých miest, bude to iba k prospechu veci.

Adrian Brody v životnej roli. Zatiaľ čo ma Spielbergov zoznam pre svoju vykalkulovanosť nechal chladným, Pianistu so všadeprítomným chladom žeriem do poslednej klávesy. Zabudnite na uslzené Williamsove tóny, najväčšie emócie vychádzajú z tichých pasáží, alebo pasáží doprevádzaných melancholickým Chopinom. Presne v takejto nálade si predstavujem film s tematikou holokaustu. Presne takýto film chcel Polanski ukázať publiku, aby pochopilo čo za bubákov ho budí zo sna. A síce nočné mory len tak ľahko nezmiznú, konečne na filmovom páse zanechal stopu čo dovolí s reálnym pohľadom nahliadnuť do vnútra najbolestivejších rán (oba významy slova sú správne) našich dedov a pradedov.

Pozoruhodná dráma s trpkokyslím posolstvom "minulosť dobehne každého“. Prechody z čiernobielej minulosti do farebnej prítomnosti dodávajú chronologicky poprehadzovanému deju punc originality. Rovnako ako početné otázky s nejednoznačnou odpoveďou. Obaja Edwardovia podávajú svoj najpresvedčivejší výkon, pričom minimálne Nortonov bol hodný sošky. Už dlho ma nemrazilo iba pri pohľade do očí, ktorý za moment vystrieda pohľad vyrovnaného človeka. Skutočný filmový zážitok aký ku koncu vyvolá nefalšovanú ľútosť jedného krutého osudu.