Madsbender

Madsbender

Michal G. Baranovič

okres Bratislava
Na polceste, za múrmi filmových svetov.

homepage

ICQ: Vím už, proč tě Mallarmé
Jabber: za symbol měl, labuti má,
MSN: snu, jenž v touze nadarmé
Yahoo: proti světu chtěl jít zpříma.

95 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 18 36 53 70
    • 25.6.2017  10:57
    Tommy Wi-Show, The (TV seriál) (2011)

    Jedinečný exkurz do hlavy Tommy Wiseaua, na ktorý vás snáď nepripraví ani pravidelný maratón s "najhorším filmom všetkých čias". Absolútne nehodnotiteľné. Osobne odporúčam epizódu s Dark Souls.

    • 25.6.2017  10:25
    The Room (2003)
    *****

    Pri pokuse nájsť v The Room nejakú logiku, systém a zmysel som sa dopátral k jedinému možnému riešeniu. Fabula rozpráva o Johnnym, zdanlivo všednom zamestnancovi banky, šťastne nažívajúcom so svojou snúbenicou Lisou. Pod rúškou naoko dokonalého amerického sna, ktorý má čoskoro spečatiť jeho pracovné povýšenie a svadba, sa však ukrýva príbeh ťažko psychicky chorého človeka, žijúceho v milostnom vzťahu silne patologického charakteru. Keď sa následne jeho perfektný svet začína rúcať, na povrch vychádza krutá pravda o ľuďoch okolo neho, do jedného egoistov, takmer bez výnimky zneužívajúcich jeho dobrosrdečnosť a naivitu. Pes je zakopaný v tom, že sujet pri prezentovaní príbehu preberá subjektívnu optiku Johnnyho. Výsledkom je tak emocionálne nabitá, strhujúca melodráma a obžaloba sebeckej a bezohľadnej modernej spoločnosti, ktorú však dokážu plne oceniť jedine ľudia trpiaci podobne závažným mentálnym postihnutím či chorobou, ako jej hlavný hrdina.____Pokiaľ by niekto ešte stále predsa pochyboval o neoddiskutovateľnom géniovi Tommy Wiseaua, dovolím si ako nezvratný dôkaz predložiť scénu, v ktorej Johnny náhle zmení tému konverzácie a položí svojmu najlepšiemu priateľovi Markovi tú jedinú podstatnú otázku: "Anyway, how's your sex life?" Zmienená pasáž nie je ničím menším než zrejme najlepšou interpretáciou, zhrnutím a paródiou freudizmu v celej histórii ľudstva. Už z toho dôvodu nemôžem ísť pod magických 100% (a film si s radosťou kedykoľvek zopakujem)

    • 26.3.2017  11:13
    Únos (2017)
    ***

    Pri písaní komentára sa nevyhnem typickému škatuľkovaniu, tak frekventovanému v súčasnej slovenskej kultúre, preto si ho odbijem hneď na začiatku. Únos predstavuje jeden z tej menšej časti "lepších" domácich filmov, ktoré sa v priebehu roka objavia v našej distribúcii a "na slovenské pomery" má badateľne nadštandardnú úroveň. Tieto nálepky ale o ničom nevypovedajú a i keď som za jeho úspech rád, samotný film je viac než čímkoľvek iným iba rozbuškou pálčivej spoločenskej diskusie so skvelým PR, ktorý ťaží z verejného a mediálneho obrazu diela značného spoločenského významu, neoddeliteľného od kauzy, s ktorou sa spája. Nakoľko je to zámerom tvorcov zostáva otáznym, dôležité však je už len si položiť onu otázku, či obstojí i keď nad ním začneme uvažovať i inak ako nad nositeľom určitej ideológie.__________Navzdory tomu, že si po väčšinu času drží jednotnú úroveň, na filme je zjavný rozkol medzi profesionalitou a amaterizmom v takmer každom smere. K technickým otázkam odkážem na názory ľudí z branže (kameramanov, zvukárov...), k tým koncepčnejším a bežným divákom postrehnuteľnejším patrí zmätočnosť rozprávania, uponáhľanosť a skratkovitosť spojená s krátkou minutážou, logické lapsusy či nedovysvetlené motívácie (k tomu v skratke neskôr) či prílišná strojenosť niektorých hereckých prejavov, situácií a dialógov, vyznievajúcich umelo a neprirodzene (viz. JohnnyD).__________Mariana Čengelová-Solčanská má jasno v jednej veci, na ktorej množstvo slovenských filmov padá - vie presne, čo a ako chce povedať. Lenže práve tento prístup je podľa mňa krajne problematický. Film nie je dokumentom, dokudrámou, no ani čistou fikciou, dôkladne nerekonštruuje, neproblematizuje a nekladie si otázky. Predstiera jediný uhol pohľadu, teóriu, fakticky nedoloženú interpretáciu udalostí v podivnom útvare, ktorý nie je ničím z vyššie uvedeného a nedovolí si priamo ukazovať prstom/neprehlasuje sa za pravdu (čo mimo prehlásení režisérky dokladajú i zmenené mená alebo herci presne nezodpovedajúci svojim predobrazom), no predsa pracuje s konkrétnymi časovými údajmi (na čo naráža vo svojom komentári i Anderton) a kritickým poukazom na dobu, nepriamo apelujúc na verejnosť, vytvárajúc tak spolu s médiami všeobecný tlak na zrušenie amnestií a rozriešenie prípadu.__________Únos si takmer vzápätí po premiére získal povesť filmu nezrozumiteľného pre človeka, ktorý o tematike nič nevie, predpokladajúci aspoň minimálne povedomie o udalostiach, postavách a vzťahoch medzi nimi (v mnohých prípadoch údajných). Samo o sebe by nešlo o až tak výrazné negatívum, vzhľadom na cieľové publikum. V určitých sekvenciách však potreba znalosti kauzy prerastá v absenciu elementárnych motivácií a logickej kauzality. To najlepšie dokladá príklad fiktívnej postavy mladej novinárky Marty čoby určitej sprievodkyne diváka veľkou časťou deja. Ako jedna z mála mi vďaka výkonu Rebeky Polákovej paradoxne prišla pomerne uveriteľná, avšak detaily ako náhla zmena postoja vyšetrovateľa a jej následná nadmerne častá priama účasť na vyšetrovaní pre mňa zostávajú záhadou, na ktorej objasnenie záverečný "zvrat" spájajúci sa práve s postavou vyšetrovateľa ani zďaleka nepostačuje. Ide o jeden z rady podobných detailov, ktoré už tak necelistvé rozprávanie ešte viac narúšajú a znemožňujú jednoduchú orientáciu v deji.__________I keď môj komentár vyznieva prevažne negatívne, predsa Únos ako film, nie prostý ideologický text, vonkoncom nezavrhujem. Ide o relatívne zábavný a pozerateľný film, majúci vyššie štandardy (a ambície) než aké zväčša u domácej produkcie nachádzame. Zostáva dúfať, že sa od nich niekto iný dokáže odpichnúť ďalej. 60%

    • 30.4.2016  07:25
    Rihanna - Needed Me (hudební videoklip) (2016)
    ****

    Za Korineho trademarky nemôžem ísť nižšie, ale Rihannin spevácky talent i naďalej zostáva ďaleko za horizontom mojich poslucháčskych schopností.

    • 25.4.2016  23:18

    „Vo svojom najnovšom celovečernom filme (po dlhých piatich rokoch od Strýčka Búnmího) skladá thajský auteur Apichatpong Weerasethakul melancholickú ódu na svoje rodné mesto. V citlivo komponovanej snímke rozohráva osudy bežných ľudí a miest. Cez otvorenosť a úprimnosť preniká hlboko do postáv, ich vzťahov k ostatným a väzieb na okolité prostredie. Leitmotívom celého rozprávania je pamäť, či už osobná alebo kolektívna, ktorá pocity radosti a smútku zlieva do kryštalicky priezračného rozprávania o prízrakoch krajiny.__________Pre Weerasethakula je prostredie rovnocenné ľuďom a stáva sa ďalšou postavou jeho filmu. Nie je to len vďaka množstvu záberov stromov a zelene, ktoré neposúvajú príbeh, ale umocňujú atmosféru, náladu a nastoľujú motív harmonického splynutia človeka s prírodou. Každé miesto má svoju vlastnú pamäť a ozveny minulosti siahajúce do jeho najkrajších čias. Tam, kde sa teraz rozpína les, stáli kedysi paláce plné zlata a pokladov. Nie sú však ešte celkom zabudnuté - aj keď ich voľným okom nemožno vidieť, stopy po nich navždy zostávajú.__________Mágia, duchovno a stret s nadprirodzeným majú svoje korene tak hlboko vo všednej realite Weerasethakulových hrdinov, až sa stávajú jej neoddeliteľnou súčasťou. Svet ľudí a svet duchov nie sú paralelnými, vzájomne jasne oddelenými vesmírmi, ale splývajú v jediný. Hranice medzi skutočnosťou a snami sa rozplývajú, až celkom miznú. Keď sa Jenjire zjaví pár princezien - bohýň zo svätyne pri jazere - sprvu netuší s kým má tú česť, pretože na sebe majú rovnaké oblečenie aké často nosia mladé ženy. __________Nie je treba veľkých zázrakov ani radikálnych zásahov zhora, aby vyššia moc prejavila svoju prítomnosť. Transcendentálne je všade, vo všetkom, a jeho vnútorné prežitie môže byť dôsledkom celkom všednej skúsenosti. Prvky magického realizmu sa do filmu darí dostať vďaka špecifickej práci so svetlom, farbami a nádhernej kamere Diega García, ktorá vdychuje obrazom život a v zdanlivo ničím výnimočnom prostredí, oblohe, rastlinách i tvárach ľudí nachádza auru tajuplnej, nepriehľadnej, mnohoznačnej krásy.__________Láska v Khon Kaen má mnoho podôb, a podobne ako mysteriózne pátranie, ani ona napokon neústi do jednoznačného naplnenia žánrových očakávaní. Láskavosť, porozumenie, vďačnosť, náklonnosť strieda v náznakoch erotické napätie, korenené chápavým humorom. No žiaden zo vznikajúcich vzťahov nenadobudne skutočný milostný charakter. Protikladné emócie, konflikt vychádzajúci z vnútra, vlastných spomienok a tráum, či vonkajších príčin (opätovné upadanie vojakov do hlbokého spánku) tomu zabraňujú.__________Približne do stredu snímky je umiestnená scéna z kina, v ktorej ľudia (vrátane Jenjiry a Itta) ako skamenení nehybne hľadia na plátno, kam sa premieta akási dynamická, nestála žánrová zmes. Diváci v sále sú priťahovaní zvláštnou mocou filmu, nezapadajúcemu do ich sveta. Cudzorodosť scény narúšajúcej meditatívne tempo a harmóniu obrazov má svoju obdobu v prítomnosti vojenskej junty ovládajúcej oblasť. Akoby Apichatpong Weerasethakul takto nenápadne poukazoval na nevyliečiteľnú nestálu situáciu v krajine, rezonujúcu civilným obyvateľstvom, podliehajúcim štátnej moci, ako podliehajú spiaci vojaci mocným duchom.“__________Celý text tu.

    • 28.3.2016  08:39
    Wavelength (1967)
    *****

    K filmu nechcem písať nič; už to predo mnou spravilo mnoho iných a podstatne lepšie. Len dlhodobo neviem pochopiť, prečo toľko ľudí pozerá experimentálne filmy, keď ich nemajú radi alebo im vôbec nerozumejú (najčastejšie oboje dohromady).

    • 29.2.2016  20:25
    Bosý Gen (1983)
    ****

    [Prehliadka japonských filmov 2016] Jeden z filmov, ktoré sa mi hodnotia veľmi ťažko a u ktorých musím pýtať, ako a prečo vlastne hodnotím. V tomto prípade hodnotenie nezaváži. Ak môžu byť mnohé nemé filmy ovplyvnené expresionizmom označované za horory len na základe vizuálnych techník a atmosféry, Hidashi no gen si takéto zaradenie právom zaslúži vzhľadom na to, čo a ako zobrazuje. Kombinácia dokumentaristických postupov (komentované faktické pasáže s presnými údajmi o čase a mieste, navodzujúce miestami procedurálnosťou dojem prenesenia do deja, ktorý sa odohráva tu a teraz, v prítomnej chvíli) s detským hľadiskom v napoly fiktívnom príbehu (založenom na čiastočne autobiografickej komiksovej predlohe a scenári Keidži Nakazawu) je sama o sebe v animovanom filme netypická a pozoruhodná, no najsugestívnejšie sekvencie prichádzajú v scénach dopadu atómovej bomby a jeho následkov. Nič také som v animovanom filme dosiaľ nevidel, a nie som si istý, či ešte niekedy vôbec chcem vidieť. Moment výbuchu a nasledujúceho požiaru zhruba napĺňa moju predstavu obrazu pekla z poviedky Rjúnosukeho Akutagawy Jigokuhen (angl. preklad Hell Screen). To asi hovorí za všetko._____Je paradoxné, že si tak surová snímka, revizionisticky pristupujúca k stále bolestivej kapitole dejín moderného Japonska (otvorene kritizuje nielen nezmyselnosť vojny, ale i zaslepený patriotizmus a loajálnosť ku generálnemu štábu, ktorý odmieta uznať porážku a utajuje informácie o bombardovaní) zachováva omnoho optimistickejšieho ducha a vyznenie, než všeobecne známejšie Takahatovo Hotaru no haka. Ale tak ako Takahatov film v najmenšom nepovažujem za bohapustý útok na emócie, pri niektorých silných hlasoch, ktoré mu to vyčítajú neviem ani v tomto diele prehliadnuť pár vyhrotených momentov. Dočasne to využijem ako chabé ospravedlnenie preto, že nedávam plný počet. 85%

    • 29.2.2016  11:43

    Bernarosova próza je extrémne náročným materiálom, ktorý možno len ťažko uspokojivo previesť do filmovej podoby. Ťaživosť jeho textov o útrapách materiálneho života, cieleného asketizmu a oprostenia od pozemských slastí pri hľadaní viery, Boha a spásy spočíva v hlboko rozvíjaných existenciálno-náboženských tézach. Taký prístup sa pre filmový obraz javí ako nevhodný, no adaptácie Roberta Bressona a Maurica Pialata (Sous le soleil de Satan) sú napriek tomu vysoko cenené a vyzdvihované. Z doterajších stretnutí s režisérom sa domnievam, že Bernarosove témy tvoria ideálnu látku pre typicky „bressonovské“ pojatie - funkčný minimalistický štýl, využívanie dejových elíps, nemenný rytmus, umŕtvenie herca do polohy neživotnej bábky v rukách režiséra (neviditeľného Boha jeho fikčného sveta?), časté a rozsiahle vnútorné monológy, respektíve komentáre. Z predlohy tak vyrastá prostý, asketický, strnulý film, podobný jeho hlavnej postave. Lenže zatiaľ čo v Pickpocket, tvoriacom vydarenú antitézu voči konvenciám žánru „filmu napätia“ mi zmienený štýl vyhovoval, tu mi prekáža. Nedramatickosť snímku zaplavuje textom (preto sa mi na jazyk miesto výrazu adaptácia derie skôr prepis), sériou dialógov a monológov, prestávky medzi nimi sú vypĺňané zábermi, ktoré mohli byť vo svojej jednoduchosti a účelnosti omnoho dôraznejšie. Explicitné nahliadanie do hlavy farára (pripomínajúceho aktualizovanejšiu verziu spoločnosťou nepochopených a odsúdených romantických hrdinov - titánov, ktorí prehrávajú boj s osudom) a prednášanie katolíckych/existencionalistických téz kontrastuje s čistotou tvaru a prevažuje nad ňou. Pokiaľ bolo Bressonovým zámerom doviesť diváka do transcendentálneho stavu, v mojom prípade sa to nepodarilo, a uvedomujem si skôr literárnu zakonzervovanosť diela. Čítanie Bernarosa mi príde prínosnejšie. 60%

    • 23.2.2016  12:47
    Jasná řeč Josefa Chuchmy (TV pořad) (2014)
    ****

    Hodnotenie platí len pre diely s primeraným výberom hostí a vyššou úrovňou, ktoré považujem za podnetné (pravidelne nesledujem).

    • 18.2.2016  06:15

    17.2.2016, Gartenbau Kino, Viedeň, 70mm Roadshow (predohra: 3 min., prestávka: 15 min., celková dĺžka 185 min.). Nielen najlepší (pokojne si miesto toho dosaďte najvyspelejší či najkomplexnejší) Tarantino, ale jeden z najopojnejších a najpodnetnejších filmov za celé roky. V 70mm verzii som sa cítil, akoby som tam skutočne bol s nimi.

    • 16.2.2016  18:23

    „Práve konštrukcia, respektíve spôsob, akým sú konštruované jednotlivé scény i celá snímka sú neustále okázalo vystavované na obdiv a upozorňujú na seba. Mystifikácia a splývanie faktov s fikciou v príbehu akoby poukazovali na to, že film nemôže byť prostou napodobneninou reality a nemá si to klásť za cieľ. Greenawayovi viac než o skutočný a verný životopis ide o interpretovanie umelcovej osobnosti v iných umeleckých formách. Precízne kompozície celkov inšpirované maľbami flámskych majstrov, skrývajúce množstvo detailov, bohaté dekoratívne interiéry a architektúra budov, techniky a herectvo vychádzajúce z epického divadla Bertolda Brechta či symfonický orchester opakovane hrajúci Prokofievov Tanec rytierov z baletu Rómeo a Júlia dokladajú, že veľké plátno a priestory kina sú pre plnohodnotné sledovanie zásadné._____V Ejzenštejnovi v Guanajuate sa k vyššie zmienenému okrem iného pridáva i koketovanie s Ejzenštejnovými priekopníckymi postupmi v oblasti montáže a výstavby filmu. Sám Greenaway sa už neprejavuje len ako umelec, ale i teoretik. Jeho hravý filmový jazyk vedie diváka neustále k premýšľaniu a zasypáva ho podnetmi, obrazmi a informáciami s podobnou intenzitou, ako to v ére nemého filmu robil svojimi radikálnymi experimentami Ejzenštejn. Pestrá paleta najmodernejších technológií a experimentovanie s výrazovými prostriedkami nevedie v chaos, no je súčasťou jasného a členitého systému, v ktorom si možno všimnúť navracajúcich sa či variovaných motívov, typov záberov, práce s kamerou ale i celých scén a sekvencií (nech už ide o milostné scény, či Ejzenštejnov zostup do temného „záhrobného“ sveta katakomb pod Guanajuatom), ktorých motivácia a význam často vyplynie až neskôr. Napriek relatívnej zrozumiteľnosti však pre plné pochopenie vyžaduje extrémnu dávku pozornosti, diváka schopného neustále interpretovať a ideálne i opakovanú návštevu kina.“ Viac v recenzii.

    • 10.2.2016  11:23

    Silne autobiografický debut Kaneta Šindóa mapuje počiatky jeho kariéry a prvé manželstvo s Takako Kudži. Na prelome 30. a 40. rokov robil Šindó pri niekoľkých filmoch asistenta Kendži Mizogučimu (najvýznamnejšou bola spolupráca na Genroku chushingura, kde mal na starosti konštrukciu scén). V tomto období sa usiloval preraziť ako scenárista, ale jeho úsilie bolo dlho neúspešné. Pod dohľadom Kendži Mizogučiho vstúpil v roku 1942 do Koa Film, dcérskej spoločnosti Shochiku Corporation. V roku 1943 sa presunul do štúdia Shochiku, a o niekoľko mesiacov neskôr jeho manželka umrela na tuberkulózu. Aisai monogatari je dramatizáciou týchto udalostí a paralelne s osudom odmietaného scenáristu Numazakiho (fiktívny režisér Sakaguči, ktorý hlavnému hrdinovi vraví, že nevie písať scenáre, predstavuje Kendži Mizogučiho) a jeho oddanej ženy, ktorá sa vzoprie otcovmu rozhodnutiu a odíde s ním, vytvára komentár k situácii japonského filmového priemyslu počas vojny v Pacifiku. Naratívne (epizodické rozprávanie s jedným flashbackom, ktoré zriedka prechádza k postave manželky alebo nadriadeným vo filmovom štúdiu) ani štylisticky nijak výrazne nevybočuje z dobových konvencií. Šindó pristupuje k postavám v zlých pomeroch a komplikovanej situácii s podobnou úctivosťou ako napríklad Jasudžiró Ozu, no na rozdiel od neho sa nevyhýba priamej emocionalite a skĺzava do sentimentálnosti, ktorá bola Šindóovej ranej tvorbe domácou kritikou často vyčítaná. Oproti špecifickému minimalizmu, príznačnému pre režisérove najslávnejšie filmy zo 60. rokov je Aisai monogatari veľmi doslovným a poháňaným potrebou vysporiadať sa s vlastnou minulosťou jej umeleckou reflexiou. Zaujímavosťou je, že sa herečka Nobuko Otowa kvôli úlohe nebohej manželky vzdala štúdiovej kariéry. Jej vzťah s režisérom sa následne rozvinul v profesionálnej i osobnej rovine - stvárnila hlavné role vo väčšine jeho filmov, stala sa jeho milenkou a po rozvedení a smrti jeho druhej manželky sa zaňho v roku 1977 vydala. 65%

    • 24.1.2016  23:03

    Milenci tých druhých zaujmú tým, že od prvej minúty pre nich sex nepredstavuje nijaké tabu. Naopak, je hlavnou témou filmu i väčšiny dialógov a protagonisti k nemu majú možno až príliš zdravý vzťah (a predovšetkým v prípade Jakea s až príliš veľkým množstvom žien). Otvorenosť a nekorektnosť, s akou sú prekračované spoločenské konvencie týkajúce sa správania partnerov a ich prezentovania na verejnosti - vrátane užívania drog - však nekorešpondujú s uhladene rozprávkovým a pohodlne konzervatívnym vyznením.“ Viac v recenzii.

    • 24.1.2016  21:35

    Kritika pre Cinepur.

    • 21.1.2016  23:21

    Nakoľko som mierne povedané naštvaný, pretože som si tak ako J*A*S*M chcel pôvodne pozrieť tento rovnomenný film a miesto neho som si omylom kúpil na DVD toto, tak si dovolím napísať, že je to ohavná, impotentná velesračka, ktorá sa jedinečným spôsobom klasifikuje ako to najhoršie z najhoršieho. Až raz vypukne zombie apokalypsa a vynilové platne nebudú po ruke, ako prvé siahnem po tomto.

    • 11.1.2016  10:23

    „Bez pochýb by šlo Revenant označiť za ojedinelý viscerálny životopisný „survival triler“. Uhrančivé dlhé zábery, v ktorých si strih dáva na čas a vykresľuje pozoruhodné panoramatické obrazy zasneženej krajiny, alebo nás spolu s protagonistom zúžením perspektívy uväzňuje v súboji s mohutným grizlym sú pôsobivé a vťahujú do deja. Spôsobom natočenia, poetikou, obsadením domorodých nehercov do vedľajších rolí a tlakom na reálnu akciu (žiadne zelené plátno) či prirodzené svetlo pripomenie Nový svet Terrenca Malicka alebo niektoré z hraných filmov Wernera Herzoga. Ťažko však rozlíšiť, a to hlavne v prípade prvého zmieneného, kde končí iba podobnosť a začína imitovanie._____Odysea Hugha Glassa naprieč zľadovatenými pláňami sa v zásade dejovo výrazne nelíši od Iñárrituovej predošlej tvorby. Opäť ide o príbeh osudom ťažko fyzicky a psychicky skúšaného človeka, ktorý je dohnaný na pokraj vlastných síl bez nádeje na zlepšenie situácie - len v omnoho extrémnejšej a drsnejšej polohe. Miesto pocty ľudskej vytrvalosti a schopnosti prežiť nemožné sa chvíľami mení v až nechcene čiernohumorne prepálenú exploatáciu utrpenia. Telesnosť filmu spôsobuje, že u mlčanlivého Glassa vnímame v prvom rade jeho fyzickú stránku. V dôsledku nerozvinutosti postavy (naproti pragmaticky vykreslenému súperovi Johnovi Fitzgeraldovi) nemá Revenant na veľkej ploche čo rozprávať. Jednoduchý príbeh zrady a pomsty v historických kulisách nedokáže utiahnuť nadsadenú stopáž. Zhruba dve a pol hodiny ubíjajúcich momentov, kedy Glass znova a znova bojuje o život, alebo pomaly umiera má kompenzovať snaha o spirituálny rozmer.“ Viac v recenzii.

    • 11.1.2016  08:14
    Monster (TV seriál) (2004)
    *****

    Priebežné hodnotenie: 74/74 - 90%

    • 3.1.2016  15:41
    Konec času (2012)
    *****

    Ako inak rozprávať o čase, než zobrazením jeho raz rýchleho, raz pomalého, plynulého toku? Ako inak v súčasnej dobe uchopiť čas, než prostredníctvom postmodernistickej idei, v ktorej včera, dnes a zajtra tvorí nerozlučiteľnú jednotu a zároveň postuluje jeho koncepčnú neuzavretosť ako miesta, „einsteinovsky“ relatívneho voči nášmu pohybu? Peter Mettler sa nezaujíma o konečné odpovede, ani striktné a definitívne súdy a stanoviská. Vychádza z predstavy človeka ako súčasti prírody, ktorá má schopnosť uvažovať sama o sebe a vlastnom mieste vo vesmíre. Kompozične bravúrne dlhé (a celkom zbavené akýchkoľvek nepodstatných prvkov, ako spomína ORIN) zábery z CERNu, obrazy prírodných úkazov či výjavy z budhistických obradov slúžia ako prostriedok dovedenia diváka ku kontemplácii o predostrených témach a otázkach. Vyvrcholením celého dokumentu sú záverečné montážne sekvencie, v ktorých sa všetky motívy prepájajú do celku, nechávajúceho otvorené dvere našim budúcim myšlienkam. Percepčne náročný film, ktorý však tých hĺbavejších z nás vysoko odmení. 100%

    • 31.12.2015  23:21
    Twin Peaks (1992)
    *****

    Piata hviezda je v podstate „len“ za približne najlepšiu a najautentickejšiu barovú scénu všetkých čias (docenenie tejto maličkosti má istotne súvis s tým, že som si pozrel film v rámci silvestrovského programu), ale ber to čert. Navyše mi zapadlo pár ďalších dielikov do skladačky s názvom Mulholland Dr.. 90%

    • 21.12.2015  23:04
    Slacker (1991)
    *****

    Svet Slackera a jeho flákačských existencií nás naoko presviedča o svojej komplexnosti, presahujúcej okraje záberov, doliehajúcej spoza ne cez zvuky, ruchy a fragmenty rozhovorov, nahovárajúce že sledujeme len útržky nezrovnateľne väčšej a bohatšej reality, blížiacej sa tej našej. Svojou častou bizarnosťou, neprirodzenou komplikovanosťou, sebareflexivitou a porušovaním pravidiel štylistiky všedných amerických nezávislých filmov a predovšetkým absolútnou negáciou klasickej naratívnej výstavby, plnej odkazov prevažne historického charakteru, ale naopak sprítomňuje autora v diele (čo doslovne činí v úvodnej sekvencii, kde vystupuje samotný Linklater a divákovi v dlhom monológu podá niekoľko vodítok k interpretovaniu toho, čo v nasledujúcich minútach uvidí) - podobne ako to robí Blowup Michelangela Antonioniho, ktorý v jednom z dialógov cituje. Ambiciózny postmodernistický film o ničom a o všetkom (pozn.: prevažne o Amerike) zároveň, ktorý si zaslúži plnú pozornosť každého cinefila a je ideálnym materiálom pre rozsiahle analyticko-interpretačné štúdie. 90%

    • 20.12.2015  23:23
    Skrytá vada (2014)

    Asi som sa stratil. Ešte uvidíme. Teraz vidím dvojmo, od ničoho k niečomu (Altman; Chandler). Trávička zelená, to je moje potěšení. It's complicated (Hawks; Chandler). Mesto anjelov (Sunset Blvd.). Register mien à la telefónny zoznam. Vlastne netuším, prečo to komentujem. Viem, že nič neviem; avšak cogito ergo sum. Dáva to zmysel? Treba viac zhliadnutí.

    • 20.12.2015  19:54

    Rok 1977 mal pre americký filmový priemysel zvláštny význam. Svoje filmy uviedla väčšina významných auteurov „Nového Hollywoodu“ - americkí diváci mali v kinách možnosť vidieť Scorseseho New York, New York, Spielbergove Close Encounters of the Third Kind, Friedkinov Sorcerer, Allenovu Annie Hall či Altmanove 3 Women. Sam Peckinpah natočil svoj Cross of Iron v európskej produkcii a vo Veľkej Británii debutoval Ridley Scott so snímkou The Duellists. Na domácej pôde debutoval s Eraserhead David Lynch, ktorý sa neskôr stal poprednou osobnosťou ďalšieho obdobia, označovaného ako postmodernizmus (z historickej perspektívy vývoja hollywoodskeho rozprávania sa práve táto zdanlivo nepodstatná skutočnosť javí ako celkom zásadná pre vnímanie Lucasových postupov). Spojené štáty americké sa ešte stále spamätávali z vietnamského konfliktu, ktorý rozdelil spoločnosť a bol jedným z podnetov vzniku generácie „Kvetinových detí“. Do tohto kontextu vstúpil 25.5. 1977, takmer dva roky presne od skončenia Vietnamskej vojny George Lucas s titulom, ktorý pôsobil ako zjavenie - prvou časťou budúceho fenoménu s názvom Star Wars._____Z dnešného pohľadu sa ako to hlavné, čo činí pôvodný film zaujímavým, javí Lucasov eklekticizmus (teda nie domnelá originalita). Kombinovaním pozorne naštudovaných známych mytologických naratívov, hrdinských a rozprávkových rozprávaní, brakových štúdiových sci-fi a dobrodružných produkcií z 50. rokov sa mu podarilo vytvoriť univerzum, ktoré fascinovalo divákov svojou rozmanitosťou a rozmermi. Uprednostnenie rozvíjania fikčného sveta (a naviazania príbehových motívov na konkrétne lokality v rozprávaní) pred postavami, napĺňajúcimi jasne definované žánrové archetypy ako „hrdina“, „mentor“, „princezná“ alebo „zloduch“ s obvyklým, veľmi letmo načrtnutým pozadím a vágnym kontextom udalostí pomohlo zakryť nemalé množstvo nedostatkov. Tie evidentnejšie z nich, za ktoré dnes môžeme označiť naivne jednoduchú fabulu, infantilitu, jednoznačné čiernobiele vyznenie, spoliehanie na dramatickú funkciu hudby pred budovaním vnútorného napätia či vzťahu k postavám skrz prehlbovanie ich charakterov, zlé vedenie hercov, slabú motivovanosť atď., netvorili v dobe vzniku zásadnejší problém. Lucasov tlak na obsadenie hlavných rolí nehercami, ktorí zámerne zosmiešňovali vlastné postavy, chaotické natáčanie, kvôli ktorému len režisér poznal finálnu podobu filmu a ďalšie komplikácie spôsobili, že sa Lucas do poslednej chvíle obával prepadáku. Napriek všetkému sa tak nestalo a zo Star Wars sa z noci na noc stal hit, ktorý prekonal všetky rekordy v tržbách. Následne sa zapísal do histórie hneď v niekoľkých oblastiach vrátane vizuálnych efektov a filmovej hudby. Ich úspech možno do veľkej miery odvodiť práve z priamosti, technickej pôsobivosti, bohatého univerza, variovania žánrových vzorcov a položenia stavebných kameňov space opery. Pastiš diel populárnej kultúry, ktoré George Lucas odmala obľuboval, tak dal v súlade s režijným zámerom vzniknúť prototypu rozprávky pre nové generácie, úspešne prekonávajúcej svoje vzory, ktorá súčasne reflektovala súdobú spoločenskú a politickú situáciu (téma rebélie a boja voči zriadeniu otvorene označovanému, respektíve zobrazovanému ako fašistické), a zároveň umožňovala pred ňou na dve hodiny čistého času projekcie efektívne uniknúť. V mojom prípade to dokáže dodnes. 90%

    • 18.12.2015  23:44
    Kruh (2002)
    *****

    Obvykle umiestňujú horory zdroj strachu do (umelej nápodoby) našej reality, alebo celkom mimo nej. V prípade The Ring je to napoly - strach z neznámeho a nadprirodzeného nachádza svoju hmotnú podobu v čomsi takom všednom, ako je videokazeta (čím sa naviac obracia pozornosť k samotnému médiu, podporovaná neprirodzenou sterilitou, vizuálnymi deformáciami, výraznými filtrami, len ťažko zachytiteľnými ruchmi v hudbe a zvukovej stope pripomínajúcimi zadrhávanie a pretáčanie pásky atď.). Originál som nevidel, americký remake je však dostatočne desivý, a zároveň audiovizuálne skutočne nádherný a rafinovaný. 90% Season Challenge Tour 2015

    • 17.12.2015  19:39

    Nechcel som komentár unáhliť, ale nedá mi nezareagovať na názory niektorých užívateľov a fanúšikov. The Force Awakens je bez najmenších pochýb nielen najlepší, ale vo vzťahu k sérii najpodnetnejší diel (ktorý sa ako jediný takmer úplne zbavuje nedostatkov ako prequelovej, tak i pôvodnej trilógie - námatkou nezriedka slabá motivovanosť, uprednostňovanie fascinácie svetom pred rozvíjaním postáv, okrem výnimiek veľmi jednoznačné až čiernobiele vyznenie a infantilita, patetické dialógy, zle vedení/prehrávajúci herci, až na 1. a 5. epizódu genderová zakonzervovanosť), druhým dychom dokazujúci, že J.J. Abrams je vedou posadnutý geek s veľkým srdcom, ktorý točí najinteligentnejšie blockbustre súčasnosti. Úprimne ľutujem tých, ktorí v tom nevidia viac než prvoplánový fanservice a prostriedok na dojenie diváckych peňaženiek. Komentár upravím, až film uvidím znova a dokončím pripravovaný externý text.

    • 17.12.2015  13:03
    Vůně čaje (2006)
    *

    Aróma prázdnoty.

    • 14.12.2015  13:38
    Armin (2007)
    *****

    Vedome nadhodnocujem, ale v zásade prečo nie. Najmä v porovnaní s domácou slovenskou produkciou, ktorá sa často márne pokúša docieliť podobného sociálneho a intímneho záberu, a vyhrať pritom súťaž v bezúčelnom minimalizme. Armin je jasne štrukturovaná dráma, ktorá sa neutápa v depresii, neprepadá doslovnosti ani nemotivovanej náznakovosti, a dokáže na malej ploche skĺbiť osobné traumy s národnými, viesť významovú osu od špecifického k univerzálne zrozumiteľnému. Emir Hadžihafizbegović je v roli Arminovho otca bez okolkov brilantný. Vierohodnosť a pôsobivosť vzťahu otca a syna odvádza pozornosť i od jednorozmerných vedľajších postáv, ktoré niekedy len napĺňajú rolu kultúrneho symbolu. Ognjen Sviličić mi po druhý raz dokazuje, že vie závažné témy podávať nebanálne, včas prezieravo odľahčiť a štýlom (mizanscéna, hĺbka ostrosti) vyvolať dojem zručnosti a cieľavedomosti. 90%

    • 9.12.2015  15:24
    Hausu (1977)
    ****

    .reliarT .ynánab dár máM :.S.P %58 .movylpv dop larezop otkein ot ič ,am yb olamíjuaZ .yktaipsop rátnemok umen k ťasípan itún ot am ež ,ýnelaiš kat ej mlif neT

    • 8.12.2015  16:36
    Macbeth (TV film) (1982)
    ****

    Zhliadnutá 62-minútová verzia, v ktorej prvý záber má 5 minút a 21 sekúnd, druhý 56 minút a 36 sekúnd. Na Tarrovej televíznej adaptácii Shakespearovho Macbetha možno skvele demonštrovať nutnosť v každej štylistickej voľbe zosúladiť umeleckú a ekonomickú motiváciu. V dvojzáberovej dráme sa kamera neustále drží nepríjemne blízko postáv, pretĺkajúcich sa ponurými priestormi a chodbami stredovekého sídla, kde absencia prepracovanej mizanscény väčších celkov na jednu stranu skrýva nedostatky a komornosť televíznej produkcie, na druhú stranu zintenzívňuje klaustrofobické napätie, príznačné pre sociálne terorizujúce rané snímky režiséra. Taktiež sa tu objavujú preňho typické výpustky a odlišné plynutie času, umocnené tým, že sa všetok dej po prológu odohráva bez strihového zásahu do materiálu. Vďaka hmlistému oparu, ktorý dáva priestoru nezameniteľného genia loci, a výborným hercom, pôsobivo prednášajúcim shakespearovské repliky, ide o pozoruhodnú a formálne zaujímavú adaptáciu klasickej tragédie. 80%

    • 7.12.2015  23:57
    Himizu (2011)
    ***

    Himizu je výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok tak Himizu postráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie). 65% Season Challenge Tour 2015

    • 7.12.2015  14:13
    Vinou lásky (2011)
    *****

    2 a pol hodinový Director's cut považujem za jedno z najdepresívnejších a najťaživejších audiovizuálnych diel, na ktoré som kedy narazil. Komplexná a rozprávačsky podnetná strhujúca špirála mučivého spoločenského bahna zaliata do žánrového rámca pinku eiga, exploatačných filmov, antických alegórií, Kafkovho Zámku a freudovskej pudovej obsesie. Z tejto temnej výpravy až na dno sa späť do reality šplhá len veľmi ťažko. Jeden z vrcholov režisérovej tvorby.

<< předchozí 1 2 3 4 18 36 53 70
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace