MontyBrogan

Aká je to spravodlivosť, že niečo tak krásne ako hudba iba existuje, ale niekto tak malicherný ako huslista Stig má výsadu žiť? A ešte je mu málo, tak si tú hudbu privlastňuje, aby sa zviditeľnil, zatiaľ čo ostatní ju rešpektujú. Jeho žena pri tom čaká doma a vytvára mu rodinu. A tak to aj život zariadi, že Martha sa stane spomienkou, hudbou jeho srdca. Katarzný koniec je teda aj odpoveďou na moju úvodnú otázku.

Dobrý nápad s tým dieťaťom. A celkovo zase raz originálne snové sekvencie. Ale vadil mi Joe Seely alias Mark. Školský umelec, ktorý nevyzerá ako intelektuál, no skôr ako Vanilla Ice. Ukážkový príklad, prečo sa hovorí, že 80te roky nemali vkus. Výzor by sám o sebe samozrejme nevadil, keby jeho predstaviteľ vedel aspoň trochu hrať.

Dobrý soundtrack, dobrá Larson, dokonca aj Wahlberg sa snažil hrať, no to, čo mal James Caan (R.I.P.) v pôvodnom filme ako neresť či adrenalínový šport, bolo pre hrdinu z novšej verzie hľadaním zmyslu života v nudnej existencii bohatého, rozmaznaného spratka. Čo by som ešte stále a priori neodsudzoval, keby to však nemalo za následok, že protagonistovi na rozdiel od jeho predchodcu nedokážem fandiť.

Po dlhej dobe sme šli s chalanmi do Horského parku, tak sa zastavím v potravinách pre prípravky podporujúce pečeňový masochizmus, keď tu objavujem IPU s názvom Beer Force One. Mám pocit, že sa mi objavila v košíku za pomoci mentálneho vplyvu bez fyzického kontaktu. No keďže som okrem obete marketingu, stále aj cinefil, v momente si v duchu sľubujem rewatch. Tak teda k nemu. Aj napriek zastaraným špeciálnym efektom a scenári písanom na americkej vlajke, o niečo lepší film, ako všetky tie nepriznané remaky s Liamom Neesonom. Zaujali ma technické aj taktické vychytávky na spôsob špionážnych filmov. Ale nemôžem si pomôcť, pár hodín po pozretí sa vytratili zo spomienok pozitíva a ostáva pohľad na spokojnú černošskú sekretárku, klesajúcu v padáku medzi obláčikmi spolu s ďalšími oslobodenými rukojemníkmi. A to bola, podotýkam, scéna dlho pred happyendom. Každopádne, R.I.P. Philip Baker Hall, ktorý sa tu objavil v malej úlohe, aby vykladal americkú ústavu v otázke zastupiteľstva prezidenta.

Aká tu bola pridaná hodnota oproti prvej časti, Žena v klietke, alebo americkému seriálu Odložený prípad? Aha, už viem, okrem dánskeho Marka Wahlberga aka Nikolaj Lie Kaas, v Zabijákoch účinkovala aj dánska Winona Ryder menom Sarah-Sofie Boussnina. Nič viac.

Preferoval som tajuplné interiéry pred akože napínavým smskovaním. Škoda, že toho druhého bolo pocitovo viac. Ale zase sa kvôli žánrovým prvkom musím zastať tempa filmu, Assayas to vie aj nudnejšie. Inak dobrý nápad neukázať zosnulého brata hlavnej hrdinky ani len na fotke. Vďaka tomu si ho mohol divák plnohodnotne predstavovať, ako postavy pri čítaní knihy.

Protagonistka má výčitky svedomia, lebo, keď ju cez vojnu znásilňovali, nezachránila svoju sestru, ktorá dopadla ešte horšie. Antagonistove výčitky svedomia sú naopak jediná poľahčujúca okolnosť, lebo to má na svedomí. A má vôbec výčitky? Musí mať! Nech to povie nahlas! Nech sa prizná! Klasický príbeh o tom, aký je svet malý, keď dáva šancu na pomstu aj po novom usporiadaní sveta, podaný z celkom originálneho psychologického uhla pohľadu. Len príliš krátky na rozvinutie tohto potenciálu. Radšej si tvorcovia vyhradili čas na menej prepracovanú thrillerovú pasáž.

Vďačná téma, ktorá nenudí, ani keď desiatykrát počujeme, že slovenskí mafiáni pochádzali z takých tých silových športov, viete, zápasenie, karate... Ale bol tu aj jeden kulturista. A toho mali zle označeného ako podnikateľa. Vtedy bol síce len podvodník, ale, vo svetle novších udalostí, môže byť po tom amatérskom filme o Kiskovi už vedený aj ako regulárny herec.

Angažovať nie jednu, nie dve, ale rovno tri moderátorky do programu, ktorý väčšinu času vlastne moderujú samotní herci, vyhlasujúci ceny za jednotlivé kategórie, je zbytočnosť. Keď sa na konci objavili po dlhej dobe všetky spolu, mal som pocit, že Reginu Hall som nevidel už asi hodinu. A bez ich "vtipov" mohlo byť viac času na udeľovanie oscarov. Možno by sa predišlo situáciám, že vidíme dokrútky z nominácií, no keď sa vráti kamera do sály, výherca je nielen vyhlásený, ale už stihol pomaly aj nakráčať na pódium. Inak povedané, nebol čas na napätie.

Každá generácia hercov by mala mať takýto film. Sú dosť mladí, aby vyvolávali univerzálnu nostalgiu, ale nie zase teenageri, ktorí pôsobia nevybúrene. Je ich dosť veľa, aby sme skutočne mohli hovoriť o generácii, no nie toľko, aby vznikol problém vytvoriť dostatočný priestor pre každého z nich. Keby sa aj náhodou pre nejakého diváka nenašla konkrétna postava na stotožnenie, príbeh, ktorý ich necháva spomínať na minulosť, tiež vyvoláva nostalgiu. Obsadenie dokáže prekvapiť z dnešného pohľadu škatuliek, do ktorých sa tu prítomní herci vyprofilovali dekádami, lebo najsympatickejšie sa vo filme chovajú známi záporáci Glenn Close a Tom Berenger. Aby som však nezabudol, R.I.P. William Hurt.