MontyBrogan

Niekde medzi gangsterkou a westernom je Morriconeho hudba pustená do dokonalej rozprávky o cti, ktorá valcuje mafiánov a zanecháva krvavé stopy. "Some part of the world still cares, what colour the kitchen is."

Hm, zaujímavá gradácia. Prvá polhodina bola ako soft-porno s nelogickým chovaním postáv a teda hodnotil by som asi 3/10. Následne sa objavil prostoreký a celkom vtipný detektív v podaní Dennisa Franza, postava syna (Keith Gordon) začala tiež svoju agendu a rozohrala sa obstojná detektívka. Tá sa však ku koncu, keď sa objasnilo rozuzlenie, premenila na poriadny Horor/Thriller a naťahovaním už z časti jasného záveru, sa celá napätá atmosféra pretavila takmer do dokonalosti. Bola to fakt zábava. Dokonca som sa dozvedel, že transvestiti môžu byť vlastne schizofrenici, ale také niečo som už vlastne videl v jednom o 20 rokov staršom filme... ;)

Takto to dopadne keď majú angažovaný pacifista a umelkyňa spolu pubertálnu dcéru počas Kubánskej krízy. Tá má z oboch niečo. Čiže ju trápi možný koniec sveta, ale skôr romantickým spôsobom. Navyše to celé komplikuje prítomnosť jej katolíckej kamarátky - kokety. No proste mess.

Verzia SE: Žasnem! Jedine titulky bežia. Ani molekuly nostalgie sa nehýbu. Ani opona nespadla. Ani diváci nežmurkli. Ale všetko raz končí, ako aj Nuovo cinema Paradiso. Ostanú len ruiny, v ktorých je márne sa prehrabávať. Len sa zbytočne zraníte na črepine niektorého pohyblivého obrázku, ktorý sa čiastočne uchoval. Som vďačný dnešnej dobe, že nás od toho chráni vďaka súčasným možnostiam, aspoň čo sa filmu týka. Ale to tiež nie úplne. Vidieť niečo prvý raz má podobný význam ako naposledy. Ten zážitok sa nedá opakovať. Snáď ma chápete. Ak aj nie, tento film by ste mali. Ako každý kto na čsfd nie je len náhodou. Každopádne ak raz dospejem k názoru, že Boh existuje, budem mu asi pripisovať Morriconeho hudbu.

Toto by som ale naozaj nenazval filmom. Mne to úplne pripadá ako obyčajné skúšanie, či "ten zázračný nástroj" naozaj vie natočiť akékoľvek dianie pred ním. A objekt natáčania mohol byť kľudne aj náhodný.

Asi aj kvôli takýmto filmom vznikla potreba Novej vlny. 5/10

"Sometimes it seems like we're all living in some kind of prison. And the crime is how much we hate ourselves." Seriál pojednáva o dospievaní postavy Claire Danes v kruhu jej školy a rodiny. Angela sa snaží vysporiadať so svojou dospievajúcou existenciou celkom adekvátne svojmu veku. Výnimkou je voiceover (zväčša na začiatku a na konci jednotlivých dielov), ktorý je síce pekný (viď citát vyššie), ale občas príliš inteligentný na jej vek. Ináč v niektorých detailoch ide o dosť podobný seriál ako novšie Freaks and Geeks, len komornejší, konvenčnejší, s menej humorom, ale o to serióznejší. A slovo "like" sa tu vo vete používa v enormnom množstve, to však patrí k spôsobu rozprávania mladých Američanov. Čiže to nie je chyba scenáristov, ale ich úmysel. Každopádne, Dylan Moran to geniálne paroduje vo svojich stand-up comedy shows. Odporúčam ako protipól.

Celý scenár je asi ako názov filmu. Nedostatočne vypovedajúci o veľkej téme. Niekedy vhodný, ale častokrát od veci. Len ťažko alebo nasilu by ste tu hľadali niečo na úrovni jedného z tristo najlepších filmov! Možno toľkých ľudí oklamala melancholická atmosféra prameniaca zo zádumčivého rozprávača Jeana Gabina a obdobnej hudby. Tieto veci môžu istotne spôsobiť v človeku akési poryvy, ale tie sa celkom často striedajú s tzv. "what the fuck momentmi". Film, ktorý určite netreba vidieť pred smrťou... ;-)

Rozsiahly rodinný portrét - pozostávajúci z postáv, ktorých chovanie som častokrát nechápal - vďaka svojej podrobnosti však sublimuje až do sociálnej štúdie doby a prostredia. Tá je síce len útržkovitá, ale to nemôžme nikomu zazlievať. Keby bolo zahrnuté do príbehu ešte aj hľadanie si práce každého zo synov, vyšlo by to tak na šest hodín, miesto necelých troch. Čo sa týka herectva, nepresvedčil ma ani Delon, ale to pripisujem jeho nízkemu veku. Potešia ma vlastne jedine Annie Girardot. No napriek všetkým výčitkám, ide rozhodne o neorealizmus hodný svojho zaradenia (alebo apsoň toho, čo si pod ním predstavujem).

Podobenstvo? Možno. Mindfuck? Určite. Na tú dobu prekvapivé a možno odvážne. Každopádne záhadné a elegantné. Ale mňa to proste znervózňovalo. Aj spôsob, akým to bolo natočené (ktorý bol chvíľu zaujímavý, ale celý film taký byť nemusel) a aj hudba. Opakovaním sa vytrácalo čaro. Keby ste zažili audio-déja vu, a vzápätí by začal zvuk sekať a opakovať sa na tom istom mieste dookola, kúzlo okamihu by bolo tiež veľmi rýchlo stratené. Asi ako moje tešenie sa na tento film, vďaka skvelému námetu, pre ktorý ma zaujal. Ale v podstate mi nič viac neponúkol. Teda okrem atmosféry, ktorá bola noir ako samotná noc (tentokrát nemyslím Film-Noir, ale farbu).