MontyBrogan

Najväčší problém vidím jednoznačne v tom, čo tu nevidím. S postavami sa ledva letmo zoznámime, keď vypadne prúd a začnú na seba kričať po tme menami, prípadne len inštinktívne bojovať o život. Zatiaľ čo divák môže rovnako inštinktívne odhadovať, čo sa komu práve stalo.

Ok, keby som bol na soudtrackovej databáze, dám poctivé štyri. Scenár mi však miestami prišiel tak žalostný, že som čakal na nejakú brutal scénu, ktorá sa zapíše do filmovej histórie, aby mi zalepila hubu. Ale nič také, akurát solídna akcia, bez ktorej by to hádam ani nešlo natočiť. Čo mi teda vadilo? Lily James začne spievať do diktafónu človeku, ktorého pozná doslova päť sekúnd a to ako zákazníka. Jon Hamm selektívne imúnny voči prekážkam (v podobe vzdialenosti, zranenia alebo obkľúčenia políciou) asi na takej úrovni uveriteľnosti, ako keby vlastnil teleport. No tí dvaja mi môžu byť celkom ukradnutí, keby však nebola nezmyselne napísaná ešte aj postava najserióznejšieho herca filmu. Kevin Spacey prinúti Babyho ostať pri jeho špinavej práci so slovami, že mu snáď nemusí pripomínať, ako by v opačnom prípade ublížil všetkým, ktorých miluje. Zatiaľ čo neskôr sa nad ním zľutuje a vlastne sa kvôli nemu obetuje, pretože hádajte čo - uvidí ho s holkou a vraj bol tiež raz zamilovaný. Preto mu pomôže po tom, ako ho Baby podrazil! Zrazu úplne iný človek je z neho. Neuveriteľné, ako sa dá toto zožrať divákmi len preto, že film pôsobí cool.

Ďalší Funny Games/Borgman style o zosobnenej nemilosrdnosti, ktorá má nad postavami bezmedznú moc. Po predošlom dobrodružnejšom dystopickom filme sa Lanthimos vracia skôr k cynickému snobizmu, ktorý ale má schopnosť uhranúť. Nič pre divákov, ktorých to zvykne nasrať či uraziť.

Asi som to nepochopil. Ako by mala slúžiť Alexejova neskonalá arogancia na otváranie očí ostatným? Komu tým prospeje... Jedine, ak ide o príliš presvedčivú satiru o pokrytectve.

Starší pán s tak vybranými spôsobmi, že z neho mohol byť dobrý Hannibal Lecter. A dievča s rozkročenou náručou, napriek ktorej nemá ani základný inštinkt.

Slovenská konverzačka, ktorá sa nehrá na Ameriku, aj keď je zasadená do luxusnej tatranskej reštiky. Pôsobí prirodzene a pritom zobrazuje určitú nevšednosť autonómneho územia jedného večera v alkoholovom opojení. Snaživý Labuda, frajerský Dančiak, krehká Zelenohorská a pekelne presvedčivý Pántik na tom majú obdobný podiel ako skvelá réžia a scenár, ktorý údajne sprevádzala ich improvizácia.

Asi málokto sa odváži na plnú hubu povedať, že nuda a nedočkavosť môžu ísť ruka v ruke s čírou zúfalosťou. Banálne sa stáva závažným, lebo v obidvoch prípadoch sa jedná o psychiku. Bohatí tiež môžu trpieť nedostatkom lásky a nehy. A začať si rezať vagínu. Nebyť jeho film podľa knihy, poviem, že konečne vieme, kde sa inšpiroval Haneke.

Ach, tá intertextualita. Človek pozerá francúzsku kriminálku Antigang, aby následne zistil, že je to remake britského The Sweeney. Tak si kukne ešte raz to isté, s niektorými postavami a scénami menej uveriteľnými, inými viac, celkovo však s lepšou atmosférou, myslí si ale, že sa dostal ku zdroju, načo zisťuje, že ide zase len o prerábku tentokrát seriálu. A nepísal som to už niekde?

Tři bratři mi pripomínali amerického Grincha. Ten bol tiež ambiciózny, netradične tradičný a predimenzovaný. A možno išlo len o podvedomú spojitosť kvôli Svěrákovmu hlasu, ktorý v dabovanej verzii Howardovho filmu robil rozprávača.

Na dedine išlo len o žrádlo. Ako inak by niekomu napadlo liečiť chorých lievancovým cestom a klobásou, či pýtať za odmenu jaternice rastúce na stromoch. O chamtivosti a jej následkoch. Taký milý malý predchodca Troch veteránov.