Havenohome

Svěrákovska výchovná moralita. "Deti, deti, s ohňom sa do lesa nechodí!" Zaujímavé je sledovať ako tam napríklad spomínajú boha. Raz animisticky, inokedy kresťansky. Aj to usvedčuje rodinný tandem z ich gýčiarstva. Pre ľúbivosť všetko. "Ale lidem se to bude přece líbit!" (Viem, že tu starý scenár nepísal, ale jeho výrok hovorí za všetko: "Je cejtit, že to napsal někdo z rodiny.").............Chce to konkurovať americkým rodinným filmom. Bohužiaľ si musia uvedomiť, že americké rodinné filmy sú väčšinou plnokrvná zábava, v prvom rade majú vyriešený scenár a až potom je miesto na výchovu a nejaký presah. Nechápem, kde sa berie toľko obdivu z animovania plyšovej hračky. Technika rozpohybovania Kukyho je kontraproduktívna, doslova odfláknutá. Takýmto spôsobom nemožno utiahnuť celovečerák, register výrazov bábky je veľmi malý. V Čechách, kde má loutkový film takú tradíciu, je celý Kuky strašná hanba. Ďalší problém je spoliehanie sa na prirodzené lesné kulisy. Bábky v ňom v prvom rade zanikajú, les je síce pekný so svojimi štruktúrami, ale nie je dostatočne výtvarný. Toto všetko prispieva k nemožnosti sústrediť sa na príbeh, ktorý sám o sebe je veľmi slabý. Svěrákovci a Hřebejk, títo giganti českého kina! Vyhrali Oscara, robia návštevnosť, ale podľa mňa práve tieto entity a ich normotvornosť sú hlavnými vinníkmi toho, že sa české filmy nevedia vymaniť zo svojej provinciálnosti.

TV LUX nezaostáva za ostatnými slovenskými telkami. Niekde to je dokonca kvalitatívne lepšie. Ináč úplné amatérstvo a materiál pre psychoanalytika. Popri hlbokých výstrihoch moderátoriek TV LUX ďalší dôkaz, že za svätú vec možno bojovať aj zakázanými zbraňami.

Najlepší Feničov hraný film, kde sa dá odpustiť istá topornosť vlastná režisérom, ktorí prešli do hraného filmu z dokumentárneho. Spôsob akým film zachytáva realitu osemdesiatych rokov hraničí s poetikou orwellovského románu. Tento film je pre mňa doteraz neprekonaná reflexia totalitného režimu od tvorcu narodeného na Slovensku. Kadencia a kvantita jednotlivých obrazov vykresľujúcich život mladej dievčiny, ktorá nastupuje do fabriky, budujú podobu zlého sna. Neexistencia súkromia nie cez Veľkého brata ale cez slizkého vedúceho vo fabrike a celý komunistický tábor plný kreatúr, ktoré vám nedovolili budovať si vlastnú individualitu. Všetky spartakiádne cirkusy. Utekanie na autobus. Sex na vreci zemiakov.........Je to smiech cez slzy. Fero sa po tomto filme stal mojim osobným hrdinom. Tento film mal vzniknúť o pár rokov skôr na Kolibe, kde ho Fenič pripravoval. Námet si však privlastnil Uher a urobil z neho film Pásla kone na betóne. Keď sa Fenič dozvedel, že mu zobrali jeho námet, prišiel za Uherom a povedal mu, že či sa nehanbí, že mu ukradol námet. Uher mu povedal: "Ja keď som bol vo vašom veku, tiež mi kradli a vy keď budete v mojom, tak si tiež nakradnete!" Fero sa nasral a natočil to na Barrandove. A o dosť lepšie. Ferov život je príkladný exodus Slovákov, ktorých už omrzel život uprostred našinskej obmedzenosti. Na Džúsovom románe je to cítiť.

Živá dokumentaristika. Fenič používa množstvo sebareflexívnych postupov, čím nadobúda jeho výtvor modernosť. Z veľkej časti je to poetika medzi Wisemanom a Formanom a sledovať plejádu kapiel je čistá slasť. Film má navyše trefný politický presah.

Homosexuál na dedine. Chápavé mlčanie na balkóne. Liška hĺbi dieru do kameňa. Rodiace kravy. Slama lietajúca popred objektív kamery. Tento film je pre mňa sublimát vypočítavosti. Od spracovania až po jednotlivé témy. Pamätám si ako som sa na premiére striedavo rehotal a od hanby schovával pod sedačkou. Ten mladý neherec odhaľuje režisérovu bezmocnosť. To, že sa celý film tvári permanentne nasrato, neznamená, že je to autentické. Herci ako Krobot a Bydžovská sú tam len kvôli svojim svojráznym ksichtom. Suma sumárum je to lacná, pekne naaranžovaná ezoterika a drísty o hľadaní boha. Naschvál som po projekcii zostal chvíľu v kine, aby som si vychutnal aspoň jednu otázku na režiséra. Na perlu nebolo treba dlho čakať. Hneď prvý príspevok od paní, ktorá pozvánku na premiéru dostala zrejme od suseda slávneho herca, ktorému sa nechcelo trepať do kina, znel: "Ďakujem vám z celého srdca pán režisér! Tá úžasná terapeutická sila zvierat! Ako ste to dokázal?"

Desať minút deja natiahnutých na celovečerák. A aj to, čo sa tam deje, nedáva veľmi logiku. Nuda. Rotoskopicky animované postavičky chodia z jednej strany záberu na druhú.

Je pozoruhodné ako sa podarilo tvorcom preklopiť scenár jednotky do tohto štvrtého pokračovania. Napriek tomu množstvo motivácií a aktualizácií nefunguje. Film zbytočne retardujú pasáže spomínania na predošlé časti, ktoré zaberajú asi 40% stopáže. K nude prispieva aj množstvo nedotiahnutých a zle načasovaných gagov. Rehotal som sa len pri prvom a poslednom, tie boli precízne vygradované. Prcičky nezaostávajú za trendy oplzlými komédiami. Sú tu aj momenty, keď si pred nechutnosťami radšej zakryjete oči. Jednotka bola síce priamočiará a prostoduchá, ale presne naplnila svoj autorský zámer a akokoľvek boli jednotlivé gagy primitívne, nemožno im uprieť umnú a presnú réžiu. Vo štvorke to chýba a preto je to viac nostalgia ako zábava.

Tento film rehabilitoval Hollandovú v mojich očiach. Po Jánošíkovi a Úplnom zatmení už som nemal žiadne očakávania. Po zhliadnutí filmu musím povedať, že sa režisérka stáva predmetom môjho záujmu. Evropa Evropa je pre mňa v pozitívnom slova zmysle skutočne ukážkový životopisný a historický film. Ten film je tragikomický, ale nie v našom otravnom česko-slovenskom podaní. Je to ostrá tragikomika, kde sa ide na dno ako v humorných, tak aj vo vážnych momentoch. Scenáristicky to je navyše veľmi dobre vymotivované a vyrozprávané, takže nemáte problém uveriť všetkým divokým zvratom. Je to trocha taký stredoeurópsky Forest Gump v zajatí boľševizmu a fašizmu. Tento veľmi zábavný film dokáže príťažlivým spôsobom prezentovať zložitú a obohratú tému druhej svetovej vojny a nijako neobrusuje hrany krutých momentov.

V podstate je to nepozerateľné. Audiovizuálna gramotnosť na bode mrazu. Exhibícia pár kulís a kostýmov. Nejaký ten kôň. Aj lascívne súlože. Režijne a scenáristicky na úrovni nadšenkyne z dejepisného krúžku. Midcult ako vyšitý. Veľká sranda je najmä Solčanskej popiska k vlastnému menu na záhlaví rovnomennej knižky, kde samu seba stavia do rady Bergman, Tarkovskij. Táto režisérka dala motiváciu k znovuoživeniu pojmu meštiacka pseudokultúra. K machináciam okolo produkcie tohto projektu netreba hovoriť veľa, pofidérne praktiky sa tu dedia z generácie na generáciu. No dosť bolo rýpania. Vzdajme Mariane hold. Veď to robí pre nás, pre tento národ! Navzdory krutému osudu a finančnej tiesni je stále umelkyňou. Ďakujeme ti Mariana!

Je mi úprimne ľúto Ivana Palúcha. Začínal u Vláčila a teraz musí hrať v tomto.U Solčanskej si utiera riť do katolíckych novín. A Solčanská si ešte myslí, akú úžasnú službu mu spravila. Tento film je len lacné hromadenie dramatických vrcholov od zvracania až po sebevraždu. Film nie je nijaký naratívny experiment, napriek tomu udalosti, ktoré sa v jednej poviedke udejú behom piatich minút, v inej trvajú dve hodiny. Dramaturgicky tu nič nesedí, je to len konštrukt na samoúčelne naturalistické a moralistické čísla. Solčanská si neodpustí ani záber na kríž v kostolíku. Lacná spiritualita musí byť v každom jej filme, je to predsa jeden zo základných kameňov dojímavého midcultu. Jej tvorba je zomierajúce zviera vykazujúce všetky negatíva slovenského filmu. Povzdychy o "drsnej" a "špinavej" dedine sú len dôkazom toho, ako sa meštiaci utvrďujú vo svojich stereotypných predstavách o vidieku. Tento film nemá s realizmom spoločný ani jeden chlp.