Lucjen

K Hejrupákom ma dostali nekonečné chvály na adresu pána Wericha. Aký je (bol) bystrý, vtipný a podobné ekvivalenty. Al... nie, nakoniec za touto vetou nebude nasledovať žiadne ale, i keď som sa naň predpojato chystala. Pánom V a W to spolu klape, obzvlášť v hudobných scénkach, ktoré som tu ani nečakala. Je tu pár skutočne vydarených momentov a dojem kazí iba zlá kvalita zvuku, ale to 83-ročnému filmu nemôžem veľmi vyčítať. Ani ten trošku naivný sociálnodemokratický podtón, ktorého som sa značne bála. Čo musím vytknúť je rozhodne dĺžka, ktorá by sa dala osekať pokojne o dvadsať minút. Sčítané, podčiarknuté, nebránim sa ďalšiemu počinu Wericha, no ani sa za ním zrovna nehrniem.

...chápem, že po filmoch ako Obecná škola, Kolja alebo Tmavomodrý svet môže byť pre niekoho táto neskutočne pokojne plynúca záležitosť rozčarovaním. Sám Zdeněk vo svojej knihe píše o o svojich dvoch rokoch na dedine ako o krátkom intermezze, ktoré sa mu však hlboko zarylo do pamäti. Presne taký je aj film, ochudobnený len o pár autorských myšlienok a názorov, jediná maličkosť ktorú by som vytkla. Eda a jeho pohľad na svet je typicky detský - takmer bezkonfliktný, vnímajúci nebadateľné detaily. Osemročný chlapec rieši obrovské problémy ako napríklad členstvo v parte kamarátov - "vojakov", ktorí sú maximálne nemilosrdní a majú jasné názory. :) Nečakajte obrovské zvraty, i keď sa tu minimálne jeden nájde. Nebudete plakať od smiechu (vlastne som mala pocit že z 15 ľudí v kine som sa smiala iba ja s priateľom. Neviem, v kom je chyba, snáď v mojom sluchu...) Nečakajte ani žiadne žmýkanie emócii. Pohodlne sa usaďte, zhlboka sa nadýchnite, vydýchnite a nechajte sa unášať. Svěrákovci sú tak akurát sentimentálni, tak akurát vlasteneckí a veľmi málo dramatickí. Po strništi bos je v tom pravom slova zmysle pohladením po duši. K hercom sa myslím, vôbec netreba vyjadrovať, všetci do svojich úloh zapadli - vyzdvihla by som jedine Kaisera, ktorého som veľmi rada po dlhej dobe videla, obzvlášť v najzaujímavejšej postave príbehu.

Verte či nie, ale aj keď je tu napísaná USA, za 96 minút som sa necítila ani na moment trápne. Bola som ohľadom ďalšej komédie s hviezdami po 80ke trochu skeptická. No Freeman, Caine aj Arkin to ešte stále vedia roztočiť. Možno už nie v takom závratnom tempe ako voľakedy, no stále ma proste bavia. Vtipov mohlo byť viac, ale nesťažujem sa; určite lepšie, než ich strieľať viac a do prázdna. Starčekovia sú posledné roky proste in (nielen v kinematografii..) a Braff vďaka tomuto trendu stvoril jednu príjemnú oddychovku. PS: Trochu sa hanbím, že je Morgan nominovaný v jednej morbídnej výzve... mal by byť nesmrteľný.

...a to som si myslela, že Grant nemá vo svojej, ani terajšej dobe ekvivalent.... Cary je možno krajší, ale charizmy majú obaja na rozdávanie. Už dlho som sa tak nepobavila a tak trochu na Buriana žiarlim - sama som priateľa asi nikdy nerozosmiala tak ako tento fúzatý pán...;)

O tom, že ide o slovenský film vás uistí hneď prvých päť minút, kedy zaznejú všetky možné nadávky nášho národa - anglické titulky k tomuto filmu musia byť veľmi nezáživné. Ťažkú, temnú atmosféru veľmi rafinovane, zľahka prelína humor - no naozaj iba na chvíľku, aby vás nasledujúca scéna prudko schladila (niekedy doslova). Všetko podporuje fakt, že reálie sú bezchybné (možno až na ružový mercedes... i keď, ktovie.) Bebjak sa nevyhýba brutalite - no nestavia na nej. Mala by som pár výhrad k vlažnému záveru a práve preto nemôžem dať plné hodnotenie. Možno stačilo vymedziť trošku viac priestoru aj psychológii postáv. Veľká škoda, pretože si oň film naozaj kričal. Keď sa Slováci nesnažia zo slovenskej kinematografie spraviť niečo, čo nie je, sú naozaj výborní. Nie som hrdá na to, o čom Čiara hlavne prostredníctvom postavy Andyho Hryca hovorí - o tom, že sa v tejto krajine dá za peniaze kúpiť všetko a každý - no za to, že na Slovensku vznikol takýto film sa rozhodne nehanbím. Spolu s Únosom plnia aj inú úlohu než len zábavu - pripomínajú, čo sa tu neustále deje. PS: Neodpustím si to, som predsa iba žena - Maštalírovi to v tých obtiahnutých tričkách naozaj seklo!

Zažili ste už ten typ konverzácie, kedy niekto povie niečo veľmi trápne - a dostane vás do pomykova, pretože neviete, či to myslí vážne - a teda netušíte, či sa máte nasilu usmiať alebo schuti zasmiať, pretože daná osoba iba vtipkuje? Presne takéto momenty mi pripomenul film The Circle. Začalo to tak pozvoľna, Hanks sa na úvod zahral na Steva Jobsa a predstavil nejakú novú úžasnú technológiu, Watson sa usmievala na každú stranu. A popri nich sa rozvíjal príbeh, ktorý bol najprv trochu zvláštny, ale neštval ma. Potom som začala zdvíhať jedno obočie, neskôr druhé a keď sa do priemernej sci-fi drámy začal neúspešne tlačiť thriller v podobe odhaľovania nejakého "strašne" desivého utajeného zámeru - v ten moment už som sa mračila. A potom som sa aj s priateľom pozastavila - berie sa The Circle smrteľne vážne, alebo chce v duchu paródie poukázať na vážne negatíva novodobej technológie, ktorá nám nemusí byť iba na osoh? Pretože tento výkričník netreba prehliadať a v tom prípade by som nemala s iróniou a nadsadením problém. Bojím sa však, že James Ponsoldt toto všetko naozaj myslí úplne vážne, nevtipkuje a ťahá svoj film ako "thriller". Jedine, že by nie. Nie som si istá a tak zostanem pri veľmi zmätených dvoch hviezdičkách. O jednom som sa však presvedčila - Tom Hanks NEMÔŽE hrať zápornú postavu. Má na to jednoducho príliš sympatický ksicht, tak nech už sa prosím, nepokúša.

Keď som na tento film narazila, len som sa nad obrom s veľkým nosom a ušami pousmiala a zabudla na jeho existenciu. To som si ale nevšimla, že obra hrá Mark Rylance, do ktorého som sa zapozerala rovnako ako Spielberg. Režisér zrejme od lásky k nemu mäkne a som za to rada - natočil vďaka tomu rodinné fantasy, ktoré vás pohladí po duši. Tempo rozhodne nie je závratné a o napätí sa nedá hovoriť - ja som ho tu však ani nehľadala. Rodičia možno prispia, no som presvedčená, že deti budú spokojné. Je tu rozkošné malé dievčatko, dobrý obor a sny. Všetko nádherne hrá farbami, bliká, žiari. Zapojenie kráľovnej sa mi zdalo už trošku moc, na druhej strane rozosmiala 24-ročného chlapa tak úprimne, že si nedovolím ani slovko kritiky. :) Spielberg má remeslo stále pevne v rukách a Mark Rylance so svojím skromným pohľadom, vo svojich 57 rokoch vychádza na výslnie. Neviem sa dočkať ďalšieho filmu s ním.

Xavier Dolan je vo svojich 28 rokoch majstrom atmosféry. Rôznymi uhlami kamery, pestrými farbami a predovšetkým (ako vždy) geniálnym výberom hudby, si s mojimi pocitmi 97 minút robil čo sa mu zachcelo. Na jeho vizuáli som závislá čím ďalej, tým viac. S príbehom to ide skôr opačným smerom. Tak ako ma v tomto smere sklamal Tom na farme, ani táto melodráma ma úplne neočarila. A rozhodne na to mala predpoklady, no nedostatok priestoru. Jemne sa načrtá strach, bolesť, výčitky, chyba v komunikácii, surová ignorancia - toto Xavier proste vie, vyžíva sa v tom. No tentokrát ako keby sa ponáhľal, v mnohých momentoch dialógy iba kĺžu po povrchu, aj s tak vynikajúcimi hercami ako V. Cassel a N. Baye. Dolan tak za necelú hodinu trištvrte rozhodne ani na sekundu nenudí, avšak nenapĺňa potenciál. Vôbec by som sa neurazila, keby som bola s Louisom na návšteve dlhšie. Režisér sa opäť premieta do hlavnej postavy minimálne cez sexuálnu orientáciu, i keď tentokrát jej nedáva dôležitú úlohu, akoby sa z tohto už vyrozprával - som teda zvedavá, s čím príde nabudúce.

Všetci režiséri sa v danom žánri a obzvlášť v USA snažia zo svojich počinov spraviť veľkofilm. Útočia hercami, hudbou, kamerou, dokonalými trikmi - no často sa pri ich pokusoch iba uškŕňam. Spielberg mi dnes ten úškrn zotrel svojím kultovým sci-fi z 90. rokov. Nemôžem povedať, že by som sa dinosaurom vyhýbala, ale jednoducho ma ich téma nikdy veľmi nezaujímala. Nejdem básniť o trikoch, na to ho vidím príliš neskoro. No aj keď si ich odmyslím, nezostáva mi prázdny, plytký dej ako tu niektorí spomínajú. Výlet do Jurského parku bol príjemný, napínavý, humoru bolo popri akcii tak akurát - nejedenkrát zo mňa vytiahol úsmev. Všetci hlavní predstavitelia ma bavili, obzvlášť S. Neill. A vrátim sa k začiatku svojho komentáru - veľkoleposť tu dýchala z každého záberu. O takejto atmosfére môžu mnohí súčasní režiséri iba snívať...Mojej piatej hviezdičke chýba iba tá nostalgia o ktorú som sa pripravila zbytočným dlhoročným odkladaním.

Je tu všetko čo ste už videli. Nadané dievčatko ktorému zomrela mama, sexy chlap (neverím, že dávam taký prívlastok niekomu kto hrá Kpt. Ameriku) v rozopnutej kockovanej košeli, ktorý síce nemá kariéru, no je strašný pracant a sympaťák. A áno, je tu dokonca aj úžasne milá učiteľka malého dievčatka a prísna stará mama. Bodkou za všetkým je rozkošný jednooký kocúr. Jasné, že ani raz nezaváhate, ako sa zápletka rozuzlí a či budú všetci na konci šťastní. Takéto filmy sa inak ako happyendom nemôžu skončiť. No Gifted má jednoducho šmrnc. O triedu vyššie ho ťahá nielen kamera a výborní herci, ale aj kupodivu zmysluplné dialógy, z ktorých vám nebude trápne a veľmi jemný humor, ktorý je správne načasovaný a vykúzli vám minimálne úsmev na tvári. Väčšinou takéto typy filmov odporúčam s tým, že naň musíte mať náladu, aby sa Vám páčil. Marc Webb vám ju naopak spraví sám. Veľmi jasná odpoveď, že aj gýčovina sa dá natočiť elegantne a dobre.