Arkanoid

„Wunderbar!“ Sexuálne scény aj krvavé mučenie či jeho následky v koncentračnom tábore pod vedením Ilsy. Potenciál tu je, ale všetko je opísané a zobrazené veľmi povrchne. Krv na stenách je graficky príliš pekne zobrazená, čiže umelá. Rany po bičovaní pri samotnom bičovaní zobrazené nie sú, len akože krv na chrbtoch. Forma je nudná, kamera je občas dynamická a strih spĺňa svoju úlohu v exploitaiton scénach, ale zábery, ktoré sa ponúkajú, nie sú veľmi objavné. No strih je tu ja v staromódnej forme posúvania sa sprava doľava. Kamera prekvapí blízkym záberom na dvojicu väzňov, za ktorými sa 10 metrov v diaľke zjaví Ilsa, ktorá si ich všimne. Scéna je dobre dramaticky zvládnutá. Násilie aj forma sú bez invencie. Takto nejako som sa cítil pri pozeraní prvého WiP s Pam Grier. Poteší ale generálova radosť z prekvapenia mučenou židovkou, tu sa radosť z úprimného, nefalšovaného sadizmu prenáša aj na diváka. Záverečné zúčtovanie je jedno veľké klišé.

„ I curse you with my name.. You shall be.. Blacula!“ Zámok aj s filmovým dažďom v noci sú pôsobivé. Písmo na čas 1780 a miesto Transylánia je tiež zvolené vkusne, dobovo. Interiéry a kostýmy tiež triafajú do čierneho. Dracula hostí zámožný čierny pár z Afriky, takže o pretváranie histórie a fiktívnych mýtov tu veľmi nejde. Mamuwalde, čierny princ z Afriky navrhne Draculovi úplné zrušenie otroctva vo svojom trúfalom pláne, s čím on nesúhlasí a urazí jeho ženu. Mamuwalde chce odísť, no je aj so ženou zadržaný a Dracula ho prekľaje a premení v upíra. Masky upírov, najmä Draculových žien, nie sú až na takej veľkej profesionálnej úrovni, ale skôr spravené dobovo na štýl masiek, ktoré sa vtedy robili. Poteší ja netopier, ktorý nie je úplne reálny, ale spravený lepšie ako tí v 30. rokoch. Ceniť sa dajú dialógy, ktoré sú úsporné a presne vyjadrujú atmosféru. Toto tvrdenie platí dovtedy, kedy sa Blacula rozpráva so svojou novovyvolenou a vraví jej, že prišiel do Europe 2 centouries ago to protest against the slave trade. Pre ňu je z toho šokujúce len against the slave trade, na čo sa opýta. Po prológu z 18. storočia nasledujú vkusné úvodné titulky v čiernobielej s červenou machuľou, čiernym netopierom naháňajúcim ženu červenej farby s už vtedajšou súčasnou hudbou. Atmosférické scény upíra vo vtedajšej súčasnosti sú zasa podporené kvalitnou vážnou dramatickou hudbou. Mestské štvrte tu hrajú hlavnú úlohu, ktorej herci nestačia, ale tak by to malo byť všade. Záhrady, trávniky, opustené uličky s tesne zabuchnutými okenicami či podchody vytvárajú atmosféru miestneho koloritu. Smiešne mi však príde, ak je upír príliš prekvapený zo ženy podobnej jeho dávno mŕtvej vyvolenej, ostáva ako obarený a nevie ju hneď prenasledovať. Čo kazí atmosféru je bohužiaľ aj filmové držanie noža spôsobom, akoby všetko viete zapichnúť pohybom zhora nadol čepeľou vystrčenou dole, čo stanovil ako prvý asi film Psycho. A keď ju už prenasleduje, nelieta, ale len pomalším klusom beží v jej stopách. Poteší tu hlavný hrdina blaxploitaiton Cood Breeze Thalmus Rasulala ako vedecký pracovník Gordon Thomas, náhradník za Van Helsinga v draculovských filmoch. Spomínajú sa Panthers a vzhľadom na blaxploitation aj lajdáctvo pri policajnej obhliadke čiernych obetí. Hlavný kladný čierny hrdina flirtuje a čiernym ženám to nie je ľahostajné, vidíme a počujeme koncert Afroameričanov. Z vtipných situácií filmu rozosmeje objatie Mamuwaldeho so svojou vyvolenou, kde sa dá predpokladať, že kvôli tomu, že mu dala dole plášť, v ktorom sa tak veľmi potil. Z tých zámerných poteší škriabanie sa hákom po hlave od jednorukého starého pracovníka márnice. Prvý vyrovnaný fight s upírom poteší, je napínavý a točený dynamickou kamerou. Nevýhodou deja je, že síce o upíroch sa postavy dozvedajú skoro, ku hlavnému zápornému hrdinovi sa dostávame až v poslednej tretine niečo vyše deväťdesiatminútového filmu. Je pravda, že viac ako horor je film krimi, a napriek tejto čudnej žánrovej nezaradenosti baví. „Listen... for his cries. They will comfort you until your death.“ –„That is the ruddest nigger I’ve ever seen in my life.“ –„I don’t work in the dark.“ –„Danny, take a look at that fag.“ „Yeah, I’m lookin‘.“ „Isn’t that the one?“ „Sure looks like the one.“ „How can you tell? They all look alike.“ Jazykové okienko: chintzy; take the hint.

UFC vlog ku eventu. Derrick Lewis vs. Cyril Gane, Michael Chiesa vs. Vicente Luque, Pedro Munhoz vs. José Aldo a mnohí ďalší zachytení pred zápasmi, pri príprave a netrpezlivom prežívaní čakania. Vlogy sú krátke a kombinujú príbehy zápasníkov tak, aby boli atraktívne pre fanúšikov.

Videl som 93 min. verziu. Mňau na úvod. Americký vidiek, veľký biely dom. Pusto okolo, málo stromov. Hojdačka na hrubom konári jedného z nich. Vraky starých áut zapustené v zemi. Veľký muž krívajúcou chôdzou berie ženu z hojdačky za ruku. Pohoršená poznámka matky dievčiny však nie je intonovaná dobre. Mladú Valerie ale matka nazve „whore“. Do tváre vidíme zatiaľ len matke. To stačí na prológ pred úvodnými titulkami. Kamera o niekoľko rokov neskôr ponúka fotografické zábery mesta aj dobré zábery interiéru. Zaujme jasný obraz kytice vo váze na stole v reštaurácii a o niečo menej jasnejšie tváre za kyticou. Spomienky nymfomanky sú už intonované lepšie. Valerie ani ako vydatá žena nemá dosť a natajnáša začne riešiť telefonujúceho hosťa. Prvá sexuálna scéna v súčasnosti obsahuje dynamickú kameru, rýchly strih, dramatickú hudbu a rôzne uhly. Dočkáme sa aj zaujímavých sexuálnych zážitkov v pornokine či dodávke. Ako to už v podobných filmoch býva, hlavná hrdinka sa rozhodne dať na dráhu prostitútky. Valerrin manžel je zobrazený ako neschopný truľo, ktorý nevie, ktorá bije. O postavách film samozrejme veľmi nie je, len o tej hlavnej a jej sexuálnom prežívaní. Sexuálne scény učiteľa, ktorý chce vytrestať, narúšajú doterajšiu konzistentnosť príbehu. Americké úchylky postáv narozdiel od tých z japonských pinku budia skôr úsmev ako nejaké vzrušenie či rozhorčenie. Kamera ich zobrazuje dobre, aj keď sa s formálnou stránkou dalo ešte viac vyhrať. Keď si film porovnám s neskorším pinku Ryôshoku s podobným námetom, je čo doháňať po obsahovej aj formálnej stránke, čo platí ja pre porovnanie s americkým Corruption. Záver je vtipný a ku príbehu absurdný, čím poteší, ale len trochu a nič už nezachraňuje.

„How about me?“ Úvodná hudba sa neskôr opakuje a pripomína neskoršieho Deodata v pralese s kanibalmi. Upokojujúca hudba uvádza luxusný veterán idúci priamo na kameru. Viac ale zaujmú zábery štvrtí mesta, kam auto ide. Do štvrte prichádza celebrita, ktorá hovorí o útlaku voči ich rase od bielych a predáva im návrat do Afriky. Miestni sa tešia, vreckár to skúša na nepozorného, ale odhalia ho policajti. Všetci sú čierni. Je tu aj pokus o výstredný humor, černošskí policajti akože vyhodia niekoľko metrov do vzduchu iného černocha, a on a jeho partia, ktorá neznáša policajtov, ale je početnejšia, ustúpi. Autonaháňačka je slabšia a hrá ku nej oddychová hudba, ktorá jej akčnosť zabíja. Využívajú sa pri nej komediálne prvky, ako heslo drogy spôsobujú smrť, keď je kaskadér (nadopovaná postava) skoro zrazený. V hre je ejty sevn tausnd dollrs. Predsa len ide o Afroaneričanov, tak 6 cifier už nevydalo. Dvojica detektívov je zábavná, zohraná a ich vypočúvacie metódy sú plné cynických poznámok. Scéna zvedenia a dobehnutia policajta je ale vtipná aj pre naše publikum, aj keď s odkazom do americkej histórie a súčasnosti. Scéna zvedenia reverenda ženou nebohého a pristihne in flagranti je tiež výborná scéna, ako aj tá o zjednávaní bavlny. varovná svetlica spúšťa neželané výstrely. Prestrelka v 50. minúte je napínavá, aj keď divák presne nevie, kde postavy stoja. Rozzúrený dav sa dá rozohnať kurčatami. Ku koncu sa v rámci krimi dobrodružstva pridávajú aj zadné dvere a skryté miestnosti ako v prvých bondovkách. Vtipné scény dopĺňajú hlášky a o zábavu je postarané. Keby mali herci lepšiu dikciu (ale to by to nesmelo byť blaxploitation),  a s humorom by sa roztrhlo vrece, šiel by som aj na plný počet. „Halt in the name of the law!“ –„How do you know they were white?“ –„What would be the cotton doing in here in Harlem?“ –„Look, white man, aint you alone from where you live?“ –„That’s police brutality.“ „No brother. That’s cancer prevention.“ –„O’Malley! You forget your light.“ –„What’s the matter with that old hag?“ –„My people, my people.“

„...claims he’s Jesus.“ Začína sa nevinnou jazdou taxíkom a dramatickou hudbou cool movies 70. rokov. Mrštný hlavný hrdina vychádza tanečným krokom z mreží svojej cely kalifornskej štátnej väznice na slobodu, nezabudne väzenskému úradníkovi hodiť pero. Niektoré kusy oblečenia zase zahodí pred vstupom do taxíka. Príbeh sa podľa poznávacieho znaku – mosta – odohráva v San Franciscu. Policajná naháňačka je zaujímavá, schovávanie sa za bezdomovca vynaliezavé, no nedostačujúce pre tohto hrdinu aj pre diváka. V policajnej dvojici, čo naháňa hlavného hrdinu, musí byť podľa pravidiel žánru aspoň jeden čierny, čo je naozaj tak. Ku stereotypom prispieva aj vystrelenie na tohto policajta svojim bielym kolegom, čo sa ale dá aspoň brať humorne. Ukradnutie policajného auta je trúfalé. To by bol úvod. Policajný dôstojník, černoch, dostane za úlohu sledovať práve prepusteného hlavného hrdinu. Hlavný hrdina má drsné spôsoby a ide pozrieť bookieho. Vizuálne poteší prostredie nočného veľkomesta, ale napríklad Japonci ho vedia predať oveľa lepšie. Kamera filmu je taký priemer, aby sa to dalo pozerať. Niekedy sa zbytočne približuje a odďaľuje bez vytvorenia dramatického momentu. V scéne rozhovoru dvoch postáv tej ďalej od kamery stojacej nezaberá celý vrch hlavy kým tej bližšej stojacej áno. Prostredie nie je perfekcionisticky prepracované na detaily a neponúka dobré zábery, ak nejde o pohyb vo veľkomeste. Herci sú možno na černošské pomery charizmatickí, ale celkovo sú skôr priemerní. Hrá tu Sam Laws známy ja z filmu Hit Man z roku 1973., kde hral podobnú úlohu. Pam Grier sa objavuje až v 29. minúte aj so svojím afrom v úlohe milenky hlavného hrdinu. Polhodinu som čakal na originálnu scénu v rámci žánru aj mimo neho. Neprišla. A v závere som dostal niečo na ten spôsob, ale komediálneho charakteru, čo bolo hlavne v krimi žánri nie trefa do čierneho. Lúpež a akčné a brutálne scény po nej nie sú žiadnym zázrakom a každý znalec si dokáže spomenúť na lepšie. Chlapci sa tvária drsne, nerešpektujú políciu, ale nič viac. Jazykové okienko: cut corners.

Film začína pre mňa na Japonsko netradične – hokejom. Nuž, ale tá globalizácia. Vidíme zápas, davové scény v meste a hlavnú hrdinku, mladú ženu sledujúcu trendy. Predvádzanie sa schopným strihom ju dokáže bez pohybu teleportovať pár metrov ďalej okolo fontány. Pri predstavovaní filmu smutnou hudbou sa ujde aj záber na plagát Delonovho filmu Big Guns. Vidí ho kamera a potom ho hlavná hrdinka s záujmom pozerá v kine s pukancami. Kamera je dynamická a užíva si rôzne zákutia mesta. Nemé scény plné radosti dokážu diváka naladiť. Hudba mení tóny v sexuálnej scéne na záver plnohodnotného rande. Po sexe sa mladík predstaví a ona mu dá dočasné, možno aj trvalé kopačky s tým, že má už plány, čím vyzerá byť modernou ženou, zvyknutou na jednorazovky. Prostredie okolo kláštora je natočené efektnou tajomnosťou hustej hmly vznášajúcej sa vo vánku okolo. Rituál zasvätenia novej dcéry božej/Ježišovej manželky je samozrejme vzhľadom na bežné filmy poňatý trúfalo, ale vzhľadom na žáner nunspoiltation je prirodzené, že je žena pri ňom polonahá. Tu dostáva na rozdiel od Bakeneko Toruko furo pozornosť biely, nie čierny kocúr. Nábeh kamery na hlavnú postavu pri vysvetľovaní pravidiel jej nadriadenými vytvára veľmi dobrú dramatickosť situácie a výborný formálny dojem. V kláštore hlavná hrdinka podrýva nepoškvrnené počatie Panny Márie a ku tým krásnym myšlienkam nachádza spojenca tiež v mladej mníške. Niekto však bonzuje a sú problémy. Čiže klasika preberaných konfliktov v uzavretej komunite, okorenená lesbickými vzťahmi. V japonskom pinku som doteraz nevidel oplzlé lízanie prstov. Estetika je tu v mnohých scénach viac ako obsah. Z herečiek mníšok sa nedá nevšimnúť Natsuko Yashiro, trestaná bičom, známa z hlavných úloh filmov Yasuharu Hasebeho. Prvú polhodinu s rozoberajú vzťahy medzi mníškami a rôzne príhody, potom prichádza na scénu farár, ktorý si vykladá božie slovo veľmi zvrhlo. Japonci tradične pridávajú humor aj do sexuálnych scén.  Nechýba však ani brutalita. Také viazanie ružovými prútmi je zaujímavé. Pri spomienkach snaží v noci na vyvolanie dramatického dojmu, sneh však bez zobrazenia krajiny vyzerá umelo. Odhalenie v poslednej polhodine pôsobí nudne. Pri farárových spomienkach a svetonázore dostaneme aj zábery nejakej katastrofy, čo malo byť Nagasaki. Postavy vo fime sú tu krásne vykreslené v béčkovej zábavnosti, ale chýbalo mi viac gore a splatteru, ktoré som zažil v nunsploitation Onna gokumon-chô: Hikisakareta nisô.

Vzdychy, útek v snehu. Pred čím? Nevieme, ale skoro sa dozvieme. S hlavnou hrdinkou to vyzerá od začiatku zle. Deti ju šikanujú. Hľadá kláštor, s úľavou si oplachuje tvár. Pri úvodných titulkoch vidíme blízky záber na ženské chodidlá, neskôr na celé telo, čo naznačuje žánre. Znásilnenie a násilie s tým spojené zaberá kamera z viacerých uhlov, chýba mu však obsahoví kreativita. Rôzne uhly kamery sú prítomné aj pri napínavých útekových scénach. Zaujímavú formu dopĺňajú farby, červená asi v bordeli, kde hlavná hrdinka pracuje a takisto nasvietenie. Na jej milencovi potešia vtedajšie tradičné tetovania, z ktorých dedukujem Yakuzu.  Podobné obrázky sú pomaľované po stenách kláštoru ako zobrazenie pekla. Z vizuálu mi prekáža len premietacia stena v scéne bitia postavy mníškami v 52. druhej minúte, čo je podobná uletenosť ako podobné scény na dotvorenie dramatickosti v druhej časti väzenskej série Meiko Kaji. Hudba mi pripomína aj ľudové nástroje, aj elektroniku, neskôr viac elektroniku a nejaké hrkálky. Je použitá zásadne pri sexuálnych, či iných násilných scénach. Vzhľadom na sexuálne scény sú tvrdé zábery tradične ako v pinku rozmazané. V prvej desaťminútovke máme aj krv a brutalitu. Herci vyzerajú byť amatérski alebo ich výrazy mali byť presne také spolovice dráma, spolovice komédia. Čo sa znásilnenia a sexuálneho obťažovania týka, obsahovo sa nejde do extrémov, ako to svojho času spravil Yasuharu Hasebe v Yaru!. Hlavnú hrdinka na úteku nechce zneužiť každý muž, no ona je zo svojho života taká otupená, že si to myslí o každom a ak ju nechce zneužiť, tak ním pohŕda. Prvých 16 minút ide o pinku, zvyšok je nunsploitation. V kláštore nie je všetko, ako sa zdá, kosti šokujú, aj keď nemusí ísť o to, čo si myslíme. Hudba si tu väčšinou ide pohodovú elektroniku, až scénam dáva menej dramatický, ale o to viac zábavný a možno inak divácky lákavý význam. Brutalita od príchodu do kláštora je nevídaná a tvrdá aj na Japonsko. Hra s obrazom v záverečnom zabíjaní je výborná. Film mi niektorými scénami pripomenul aj neskorší, tiež kvalitný zvrátený film, Ravenous, ale z britskej produkcie. Kvalitný príspevok do žánrov. Zabudnúť na tento zážitok sa dá ťažko.

„like man who wants to draw fast.“ Čiernobiely obraz začína kopytami koňa, ktorý lenivo kráča vpred. Prichádza na ňom hlavný hrdina do mesta, ktorý si vypočuje pár drsných rečí o pištoľníkoch od šerifa. Majiteľka baru Marie si vie zasa poradiť s kartárom s bičom Staceym. Toto spolu s barmanom s uchom pri zaujímavých veciach vytvára spolu napínavú obsahovú atmosféru. Klasický western tu podporuje aj hudba klaviristu, znejúca samozrejme len v bare. Formálnu neviem až tak oceniť, keďže som mal možnosť vidieť film vo veľmi zlej kvalite. Povestná americká westernová préria tu potom nevyzerá tak heroicky a romanticky, ako v iných filmoch. Od začiatku je nám podsúvané aj napätie ohľadom rozdelenia moci medzi Marie, majiteľkou baru a jej pravou rukou. Lúpežní pištoľníci, preháňajúci sa popri prepadávanom dome hore dole ako vo filme Kurosawu Schichinin no samurai nedávajú zmysel a sú prvým logickým lapsusom filmu, ktorý má byť scenáristickou barličkou pre zobrazenie charakteru hlavného hrdinu. Charakter hlavného hrdinu sa ale ukáže, keď sa pred mužmi schová, aby ho nevideli a potom klame, že ich nevidel. Na vystrašenie mladej ženy sa mi táto akcia zdá byť málo. Dočkáme sa aj bitky, ktorá sa väčšinu času odohráva len pomocou úderov rúk v postoji, ale presúva sa aj na zem a uvidíme techniku, ktorou sa snáď dá dostať z útoku v mounte do bezpečia. Súboj je vyriešený technikou sebaobrany, prehodením ruky. Celá táto bitka nie je však ničím výnimočným. Súboj žien je naopak o dosť horší, kladná postava si nekryje hlavu. V závere je kvalitná dramatická scéna poníženia hrdej ženy, ktorá by ale s lepšou réžiou mohla vyzerať oveľa lepšie. Obsahovo sa to dalo spraviť lepšie, s väčším dôrazom na postavy. S väčším rozpočtom mohol byť western lepší a potešiť snáď viac aj po formálnej stránke. „Look out! That gun got out quick like that was got out before. “ –„Whisky.“ –„This will be my town before I am finished.“ –„All I want from other a lot of peace and quiet.“ –„I don’t know if I hate you or feel sorry for you.“

Náhľad do súkromia momentálne jediného slovenského fightera v UFC Ľudovíta Kleina. Informácie pre fanúšikov užitočné aj nie. Oceníte podľa záujmu o tohto fightera.