Arkanoid

Reálne nečiernobiele charaktery vo svete preplnenom intrigami, kde si každý uvedomuje svoje miesto a podľa toho manipuluje s ostatnými. Logické úmrtia postáv, z ktorých cítiť, že naozaj žili, a nie sú len bábkami tvorcu, môže tomuto seriálu závidieť aj Game of Thrones. Škoda predčasného ukončenia, seriál si uchovával vysokú kvalitu každou časťou.

Koľkokrát zradíš, aby si prežil? Predávaš svoju tvár a s ňou strácaš aj kúsok po kúsku svoju dušu. Dostaneš za to pozornosť, s ňou aj nepokoj, prepychový dom, ale nie domov, slávu, ale nie rešpekt, veľa žien, ale žiadnu lásku. Aj taký asi bol život v nacistickom Nemecku. Skvelý Klaus Maria Brandauer v úlohe nejasného charakteru herca, ktorý v sebe potláča hodnoty, aby žil.

Sam Mendes spravil hrubý zárez do sveta gangsteriek. Stvoril živé charaktery, na ktoré nezabudnete. Paul Newman ako rešpektovaný boss, Daniel Craig ako jeho ambiciózny a zbabelý syn, Tom Hanks ako ich mimoriadne schopná pravá ruka, úlisný nájomný vrah Jude Law, tí všetci si tu obohatili svoju kariéru. Stanley Tucci a Ciarán Hinds mohli dostať viac priestoru. Do pamäte sa vám vryjú scény ako tie na kare, 1. prestrelka, prestrelka, kde bodyguardi padajú ľahučko ako muchy z vysokých teplôt alebo akákoľvek scéna s Lawom, čím režisér dokazoval svoju vládu nad formou. No nad obsahom mohol ešte trochu popremýšľať. Deju chýbalo pár prekvapení, bol príliš priamočiary a vďaka postave chlapca-rozprávača tušíte, ako to celé dopadne. Vo výsledku sa ale nie je za čo hanbiť.

Problematický vzťah syna, otca a aj iných ľudí v obale súdnej drámy. Väčšinu času len dráma, ktorú určite odporučíte niekomu ďalšiemu, ale nepovažujete ju za niečo extra, postupom času odkrýva všetkých kostlivcov v skrini, sem-tam je vyplnená humorom, ktorý presne prilieha k Robertovi Downeymu, Jr., ale vôbec ho tam nepotrebujete. Spočiatku toho rieši veľa, ale tak to už býva, keď točíte film typu návrat strateného syna. Posledných 20 minút sa to zmení na film, ktorý vo vás bude dlho rezonovať svojím vystupňovaním a nostalgickým epilógom. Robert Duvall starne so cťou, čo sa o De Nirovi alebo Pacinovi povedať nedá. Najsrdcervúcejší film Roberta Downeyho, Jr.

„My life fades. The vision dims.“ Začína sa depresiou rozprávača na úvod do sveta bez pravidiel, kde vládnu gangy a túžba po palive. Prológ o Maxovi je vcelku zbytočný. Autá dostali lepší punk štýl, Maxovi pribudol pes, ktorý sa vie priživiť na kengure. Dej sa začína in medias res, hučaním motorov, rýchlou jazdou a prenasledovaním Maxa. Strih je tu ešte starý, posunutie predošlého obrazu do strany pri zobrazení nového. Kamera je dobrá, ale uhýba pri niektorých krutých scénach, obraz pri ohrození života a driemotách rozmazaný. Carsplotation tu je, svoje si tu nájdu aj fanúšikovia biker movies a krv pri vyberaní šípu značí zase exploitation. V tomto ozploitation nie je o čom, keďže má celosvetový úspech, trafil, čo sa dalo. Mel Gibson má navyše podľa mňa chlapskejší hlas ako 2 roky dozadu. Po nie príliš nevýraznom a občas nudnom origináli prichádza sequel, ktorý vytvoril upgrade na skoro všetky aspekty, ktoré sa jednotke dali vyčítať. Rozšírenie sveta do púšte, pestrejšie a zaujímavejšie postavičky, šikovné zvyky postáv, vďaka ktorým dokážu prežiť a hlavne zaujímavejšie a napínavejšie akčné scény, dokonca záparáka, ktorý tu bol pred hokejovou maskou z Friday the 13th. No bol to typický akčný film, ktorý sa nevenoval originalite postáv a deja. Chutný popcorn. „You, you can ran. But you can‘t hide.“

Dávajte si pozor, o čom, s kým, kde a za akých okolností hovoríte. Lebo my vieme, že to viete a vo vašom vlastnom záujme vás budeme sledovať. Film zo začiatku nezaujímavý ako každodenná rutina Harryho Caula od minimálnych pochybností, nevyrovnanosť a zanedbateľnú mieru úzkosti krôčik po krôčiku pomaly prerastá cez krízu stredného veku zapríčinenú hlbokou prázdnotou a výčitkami až k totálnej paranoji zmiešanej s bodavou bolesťou hlavy, ktorú budete cítiť tak intenzívne ako hlavný hrdina v podaní výborného Genea Hackmana, čo mu nedopraje ani len moment oddychu a už vôbec nie pokojný spánok. Toto nie je Jimmy Doyle, no zážitok je to rovnako napínavý, ba až lepší. Dobrá rada na záver: úprimný, uvoľnený rozhovor veďte zásadne v kúpeľni pošepky za neustáleho splachovania záchodu. Ale bacha na to, keď vám z neho začne vytekať krv.

Akčná smršť plná zaujímavých postavičiek, ktorá nepustí aj vďaka adrenalínovému soundtracku. Ako čerešničku na torte nám potom tvorcovia naservírujú spirituálne vykúpenie, oslobodenie sa od skazenosti, ktoré ale veľmi nezapadá k predošlému dianiu, kedže dovtedy sa film na žiadnu psychológiu nehral. Škoda nerozvinutých charakterov, o postavy s hĺbkou by sa divák bál viac a celkovo by to film pozdvihlo, no tu našťastie kvalitu postáv nahradenú kvantitou efektívne zakryla zručne zvládnutá akcia a tak vám tento film len tak nevyšumí z hlavy.

Film o mindfucku, fungujúci skrz sugestívnosť, hororový nádych, hru s obrazom a dialógy tak dobre, že vám záverečný mindfuck twist až tak nevadí.

Neľútostný súboj to nie je, kedže hlavný hrdina, hráč s pokrovou tvárou Lino Ventura nemá medzi schematicky vykreslenými záporákmi rovnocenného súpera. Z postáv najviac vyniká jeho podriadený, ktorého hrá Dewaere, čo sa postaral o komediálno-živelné výstupy, ktoré oživili vlečúci sa dej nasnímaný uspávajúcou kamerou. Záver predchádzajúcemu deju dodáva šmrnc, ale film vo výsledku ho už nevytiahne z označenia tuctovka.

Pokračuje tam, kde pilot skončil. Mysteriózno funguje, Bob stále šokuje, čaro agenta Coopera sa zmenšilo. Dej v druhej sérii sa postupne viac venuje vzťahom medzi postavami než samotnému prípadu až to pripomína telenovelu. Ale telenovela od Lyncha s hudbou Angela Badalamentiho má stále vysokú úroveň.