Arkanoid

Párty, nehoda, ďalší incident a následné správanie sa tej postavy sú scény, na ktoré sa nezabúda, aj keď v rukách niekoho s väčším perfekcionizmom by boli samozrejme kultovejšie. Ale následné nudné vyšetrovanie, ktoré nemá postavu, s ktorou by Vás vyšetrovanie bavilo, je defektom príbehu, lebo viete, ku čomu dôjde a tá predvídateľnosť už nie je ničím napravená ani ozvláštnená, len znižuje hodnotu zážitku. Krvi až-až, čo nevadí, len depresia v rámci technologického posunu nebola využitá ako spúšťač depresie alebo úchylky postavy, ani správania sa postavy. Tentoraz by nová technológia (tu prezentovaná len pozitívne ako pomocník ľudí na odhaľovanie pravdy) pokojne mohla byť z príbehu vynechaná a nahradená niečím iným, napr. normálnym svedectvom a v príbehu by ste rozdiel nepoznali. Ale silných 60%.

Dokument informuje, ukazuje a robí show. Ale zábery ste už zažili určite aj lepšie, navyše hudba zážitok kazí.

Recyklovanie je užitočné, ak ide o odpad. V iných prípadoch sa pripúšťa, ak sa k nemu pridá niečo, čo to recyklovanie pozitívnym spôsobom vylepší. No žmýkanie rovnakých námetov (1. a 2. epizóda 4. série) ako v predošlých sériách je recyklovanie negatívne a parazitovanie na niekdajšej sláve. Síce poteší aj iný variant použitia námetu, ale už nestačí s dychom s tým pôvodným. A preto zistiť, že v tak originálnom seriáli už v cieľoch tvorcov originalitu nahradil zisk, je zásadná vec.

V živote don Juana nastáva zmena, asi sa mu do života nasťahuje nepoznaný syn. Bill Murray a Jeffrey Wright sú rozkošní a vtipní, Jim Jarmusch si dáva načas a pracuje efektne s malou zápletkou. Baví ňou však len v úvode, keď hlavná sa hlavná postava ešte nevydala na svoju životnú púť. V jadre príbehu už nastupuje nuda, ktorú zachraňuje len šarm Billa Murrayho. Inak tie príhody a rozhovory zaujať nedokážu. Postaviť film na jednom hercovi nemusí vždy vyjsť, hlavne ak mu sekunduje režisérska nesústredenosť alebo slabší námet. A pritom Jarmusch dokáže točiť aj lepšie.

Zatiaľ je to pre mňa unikát, čo sa grafickej stránky týka. Scény v anime sú nakreslené rôznymi štýlmi a spĺňajú účel v humorných scénkach príhod života jedného tínedžera so schopnosťou telekinetiky. Hlavný hrdina dokáže navyše vidieť duchov a poprípade s nimi bojovať, ak je treba, čo využíva istý podvodník, ktorý sa tvári, že má rovnaké schopnosti a je mu šéfom v agentúre na vyháňanie zlých duchov. V porovnaní s One Punch Man, ktorý je na csfd v sekcii Podobné, tu humor vychádza viac z grafického zobrazenia scén ako zo samotnej vtipnosti situácie, to však neznamená, že seriál je menej zábavný. Je zábavný práve rovnako. Charaktery postáv nie sú výnimočné, ale spĺňajú svoj účel. V tomto bode vyhráva OPM so sympatickejšou hlavnou postavou, Saitamom, ktorý dokáže vždy vylúdiť úsmev, keď k tomu má prísť. Tu hlavný hrdina, upätý tínedžer Mob snažiaci sa márne zapadnúť vo svojej neistote nedokáže diváka podobne uvoľniť, avšak jeho sympatie si svojím charakterom vie získať. Dej voľne nadväzuje, Mob čelí rôznym monštrám a intrigám a snaží sa vybrať pre seba vhodnú cestu a poučiť sa, čo s jeho naivitou vôbec nie je jednoduché. Seriál, ktorý sa oplatí vidieť, čo sa týka jeho technickej stránky a poteší situačným humorom svojich postáv a zobrazením démonov. Update: Asi v 5. epizóde už od nezáväznej zábavy anime pomaly upúšťa a smeruje k dráme, ktorá preverí psychický stav hrdinov, pričom sledujeme postavu typu Dr. Jekyll/Mr. Hyde, ktorej Jekyll musí byť priam na pokraji smrti, aby sa Hyde prebudil. Víťaz v súboji nie je vždy istý, ako je to v OPM a tak sa dej stal nepredvídateľný a tým aj zaujímavý a pre diváka pútavý. Navyše štafetu hlavného hrdinu epizód 2x prevzala dovtedy upozadená vedľajšia postava, čo núti diváka prehodnotiť svoju optiku doteraz videných udalostí. Oproti OPM má Mob Psycho 100 dômyselne vypracovaný scenár vyplývajúci z predchádzajúcich udalostí, kde jeden nevinný detský cieľ vďaka zámerom ďalších postáv vyústi v sériu násilností. Každá udalosť má svoj význam, nasledujúce nadväzujú a nabaľujú sa na tie predošlé spôsobom, ktorý zo žiadnej postavy nerobí figúrku tej druhej, ale samostatne sa rozhodujúce charaktery, ktorá sa však niekedy nevyhnú manipulovaniu seba alebo druhých. V prvých 4 epizódach som sa čudoval, prečo sa dej uberá týmto smerom, no potom som v 5. pochopil, že práve takto to malo byť a od tej zásadnej udalosti dej dokáže už len strhnúť, navyše neprestáva tak prekvapovať, že neviete, či ide o šialené hrdinstvo alebo komédiu, každopádne to zanecháva pozitívny dojem. Efektívne je aj pomrkávanie na diváka po ending songu na konci každej epizódy, čo po ťažkom závere tej 11. prináša trochu úľavu a bohužiaľ aj úsmev cez slzy, keď si tvorcovia vedia spraviť vtip a reklamu aj z takej udalosti. 12. epizóda: bublina predošlej epizódy praskla, ako aj ilúzie postáv, ktoré z nich boli vytrhnuté humornou formou. V tomto seriáli sa dá predvídať snáď len to, že vždy keď môže, obráti sa na komédiu. A vďaka ľahkosti, s akou sa seriál miestami berie a parodovaniu superhrdinov to vyznieva originálne a sviežo. Skôr ako seriál o superhrdinoch sa to dá brať ako seriál o outsideroch, ktorý túžia vystúpiť z niečieho tieňa. Záverom by som chcel podotknúť, že seriál ponúka niečo, čo treba neustále hľadať a držať sa toho, a to: triezvy nadhľad a dokonca aj model správania (ktoré nájdeme trebárs v The Last Boy Scout a Zulu). Výčitku mám len k originalite a hĺbke postáv, v ktorých tvorcovia na hranicu svojich možností ešte nenačreli. Na konci vyzerá byť skoro všetko vyriešené, tak ostáva len dúfať, že tvorcovia aj v druhej sérii zápletku vystupňujú podobným spôsobom ako v prvej a zachovajú aj všetky ostatné kvality.

Bežná denná rutina Saitamu. Súboje obmedzené na minimum, humor zasa vystupňovaný na maximum. Najvtipnejšia epizóda z OPM univerza.

Mizerný rozprávač má v tomto seriáli svoje opodstatnenie a Genos je toho vtipným príkladom.

Postavy One Punch Mana nie sú známe kvalitou vo vážnosti, ale v humore. Preto celú epizódu o prekonávaní strachu, ničím originálnu a skôr kopírujúcu lepšie kusy k danej téme, povyšuje len záver so Saitamom, kde humor hrá prvé husle.

Slušná paródia, no chýbajú tu stupňované pointy vtipov. Väčšinou je všetko prvoplánové a samoúčelné. Asi najlepší film bratov Wayansovcov.

Treba pozrieť pred tým, ako si chcete dať nejaký superhrdinský film alebo shounen. Zábavné tak, ako sa dá od paródie očakávať, bohužiaľ nie viac, originality, čo by si zaslúžila najvyššie hodnotenie, je menej. Väčšinou sa totižto opakuje premisa s hlavným hrdninom Saitamom, ktorý tupo civí a všetko ľahkosťou vyrieši, čo síce dokáže zabaviť, ale dá sa toho aj prejesť a aj keď sa dej vyvíja, scény nie sú iné, len variantami tých predošlých. Ostatnými hrdinami sa napriek ich menším schopnostiam, s ktorými nie každého súpera zdolajú, veľmi šetrí. Ale ako nezáväzná zábava to nie je zlé.