ancientone

Ramis aj Hughes sú nadčasoví géniovia. Ich rodinka cestuje do zábavného parku, a celý film je zároveň ako zábavný park vystavaný. Princíp je úplne jendnoduchý a zároveň otvorený rade komplexných riešení. Ramis predbieha dobu najmä v tom, že snímka dosahuje bezmála Tiktokové tempo v obraznom "scrollovaní" jedného skečového segmentu za druhým. Každá minúta filmu je vtipná (predstavuje novú atrakciu v tomto pomyselnom filme-zábavnom parku) a drží pozornosť, ba čo viac, Ramis stíha v jednotlivých skečoch striedať filmové žánre, paródovať stredostavovské rodinné návyky aj filmový jazyk. Film z prvej polovice 80tok, z ktorého dostanete veľmi súčasný pocit.

Kombo Wright x bratia Maelovci sľubuje extravaganzu, ktorá sa... nekoná. Veľmi tradične uchopená chronologická biografia ponúka okrem verbálnych omáčok od hovoriacich hláv aj veľa vizuálne pútavého archívneho materiálu, ktorý sa kopí, až kým sa film nerozpadne do trochu ťažkopádnej a informačne presýtenej kulisy. Škoda, že saWrightovi nepodarilo nájsť podobný konceptuálny prienik hudobného a vizuálneho štýlu, ako Haynesovi v dokumente o Velvet Underground, zhodou náhod z toho istého roku.

Alan Ball a jeho "excentrický civilizmus" sa plne vyrovnáva vrcholom americkej prózy 90tych a 00tých rokov (Wallace, Franzen). Morbídny humor, plná škála absurdna, precitnutia, neurózy a existenčné krízy postáv sú aj po 20tich rokoch výborná protilátka na svet "ktorý zabudol, že existuje aj niečo iné, ako zábavný priemysel... napríklad život". Vlajkovou loďou sú prieniky a vizualizácie fantázií a myšlienkových pochodov postáv, s podobnou silou, akú mali terapeutické session v taktiež hbočkárskych Sopranovcoch. Obe série predstavujú silné charakterové drámy svojej doby. A vlastne celého začiatku 21. storočia.

stačilo vytvoriť meme stránku. ale tá už vlastne existuje (avu.core).

Je paradox, že akonáhle Bruno Mattei natočí film, ktorý je ako-tak koherentný (stále v rovine euro-horroru, kde sú logické medzery a dramaturgická nahodilosť do istej miery žiadaným, snovo-psychedelizujúcim artiklom), súdržný a nepôsobí ako totálne nahodilý kompilát známejších žánroviek (presne taký The Other Hell je, aj keď okej, tú inšpiráciu Suspiriou tam je veľmi cítiť), mám pocit, akoby sa spreneveril svojej značke. Vo filme funguje atmosféra, gore scény, veľmi dobrý výber lokácií, synťáková hudba hypnotizuje presne tak, ako od italo-horroru očakávate... Mattei sa však trafil do lepšieho euro-horrorového štandardu a v jeho prípade je väščí pôžitok, keď ho podlieza.

Italo Gorefest, chopped and screwed edition. Matteiho filmy sú zvláštna skúsenosť aj na euro-horrorové pomery. Strašne pomalá koláž iných filmov z toho istého obdobia, ktorá nakoniec pôsobí ako psychedelický metavýcuc, prekvapivo sugestívny v jednotlivých obrazoch.

Je to to, čo to je. Nič viac, ani menej. Najbéčkovejšie béčko v skvelom štýle, ktorý neraz pripomenie odkaz Yuznovho kolegu Stuarda Gordona. Krásne infantilná a zároveňm fatalistická zombie-romanca sa spolu s hlavnou postavou pomaly premieňa na dynamický toxický-body-hororový cirkus, akoby šiel rozpohybovať artworky thrashmetalových albumov z 80-tych rokov. A melodramatické herecké výkony najviac :-))))

Bakshiho svety sa vždy pretínali s fyzickým, skutočným svetom ako jeho výstižné karikatúry a alegórie. V tomto celkovom kontexte pôsobí explicitný prienik fičkného a skutočného sveta v Cool World ako ochudobnenie a slepá ulička, kam posúvať Bakshiho estetiku. svoju subverzívnosť ale vie znovuobjaviť v porovnaní s inými filmami 8. a 9. dekády 20. storočia, postavených na rovnakom technickom princípe (Space Jam, Roger Rabbit). Je to vlastne film o tom, ako sa z priekopníka a podrývača stane iba podrývač.

Prekvapením je až zarážajúco lopatová narácia, ktorej prvou brutálne zavraždenou obeťou je akýkoľvek náznak mystéria. Inak si stačí vypočuť soundtrack :-)

Gigerov svet ide proti očakávaniam. Žiadna nadpozemská temnota, ale veľmi citlivý portrét človeka, vyskaldaný menenej citlivou prácou s dokumentárnymi postupmi a materiálom. Sallin nevyniká vo filmovom štýle, ale v jemnej motorike narábania s informáciami, obrazom a zvukom. Hovoriace hlavy dodávajú informácie, archívne zábery a jazdy po Gigerových obrazov zasa atmosféru, observácia samotného Gigera a jeho sveta (toho reálneho - jeho domu) dokáže byť nečakane subtilná. S Gigerom sa spája najmä slovo temnota. Sallin ju účinne a uveriteľne premieňa na citlivosť.