ScarPoul

Ono to nie je o divadle a herectve ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetky dejové línie majú doprovodný charakter a snažia sa ozvláštniť ústrednú myšlienku seriálu. A tou je vysporiadanie sa so svojou smrteľnosťou. Staroba nie je ľahká. V prevedení ústredného dua Douglas a Arkin je dokonca trestuhodne cynická, nepríjemná a smutná. A byť tam niekto iní, nemuselo by to ani z polovice fungovať tak, ako to funguje teraz. V konečnom dôsledku je celé pozadie bezútešné, ale postavy sa to snažia brať s humorom a s nadhľadom. To sa im ale nie vždy darí. Dej je plynulý. Emócie sú pekne rozložené. A celé je to uveriteľné a vôbec nie hlúpe. Nejedná sa o žiadne veľké dielo. Je to len séria príjemných a nepríjemných stretnutí dvojice priateľov v období, kedy ich už asi veľa dobrého nečaká. Hoci oni sa snažia, aby tomu tak nebolo. 1.séria - 80% Zase raz čarosmutné. Sandy a Norman sú skvelí parťáci. Ich hláškovanie je najzábavnejšou vecou na celom seriály. Možno ešte šteky Allison Janney, Haley Joel Osmenta a Boba Odenkirka. Posledné dve časti pôsobia ale rozpačito a nie tak ucelene ako tomu bolo na začiatku série. Stále je to zábavné a má to svoje silné momenty. Celé to pôsobí ako skvelá náplasť na dnešnú dobu. Hlavne v rámci sebareflexie. Síce to neponúka nič prevratné a nové, ale Douglas a Arkin sú skvelí a ťahajú to na svojich ramenách do vôd nadpriemeru. O trošku slabšie ako prvá séria, ale stále rovnako zábavné. 2. séria - 70% Bez Alana Arkina to nie je ono. A bál som sa obrovského úpadku. Ten tu do určitej miery aj je. Niektoré charaktery ( hlavne Normanová dcéra a vnuk) úplne odpadnú od svojich charakterov z predchádzajúcich sérií a idú si ako keby v nových postavách. Uvedomujem si, že Chuck Lorre potreboval všetko nejako zmysluplne ukončiť, ale niektoré tie dejové línie mi prišli vďaka tomu znova vytvorené. Vedľajšie línie nefungujú tak ako by mali ( línia s peniazmi) a tých emócií a prezretí je tu tiež pomenej. Lenže tá spoločnosť v ktorej som sa niekoľko častí nachádzal je príliš príjemná na to, aby vyslovene nudila, alebo kazila výsledný dojem. Zamrzí len to, že sa tomu nedostalo väčšieho a razantnejšieho zakončenia. Ale nechcem byť nevďačný. Nie je to (ako som už písal na túto tému) nejaká úžasná seriálová udalosť. Je to len také milé pripomenutie vlastnej smrteľnosti a tiež toho, že nikdy nie je neskoro, hoci už neskoro fakt je. Najslabšia séria, ktorá ale našťastie nepokazila to, čo pokaziť mohla. 3.séria - 70%

Ono to nie je o divadle a herectve ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetky dejové línie majú doprovodný charakter a snažia sa ozvláštniť ústrednú myšlienku seriálu. A tou je vysporiadanie sa so svojou smrteľnosťou. Staroba nie je ľahká. V prevedení ústredného dua Douglas a Arkin je dokonca trestuhodne cynická, nepríjemná a smutná. A byť tam niekto iní, nemuselo by to ani z polovice fungovať tak, ako to funguje teraz. V konečnom dôsledku je celé pozadie bezútešné, ale postavy sa to snažia brať s humorom a s nadhľadom. To sa im ale nie vždy darí. Dej je plynulý. Emócie sú pekne rozložené. A celé je to uveriteľné a vôbec nie hlúpe. Nejedná sa o žiadne veľké dielo. Je to len séria príjemných a nepríjemných stretnutí dvojice priateľov v období, kedy ich už asi veľa dobrého nečaká. Hoci oni sa snažia, aby tomu tak nebolo. 1.séria - 80%

Túto Kingovku som nečítal. Ale oceňujem veľmi, že Cronenberg dokázal atmosférou, aspoň z časti vystihnúť tú tenkú hranicu nadprirodzena a zaujímavých postáv, ktoré sú pre Kinga také typické. Walken ako médium funguje perfektne. A hoci film ako taký, pôsobí skôr epizodicky, je odkrývanie tohto charakteru natoľko zaujímavé, že dokáže udržať pozornosť celý film. Hororových prvkov je tu málo. Dokonca je to trošku netradičný film na tvorcu Cronenbergovho formátu. Ale emočne, dialógovo a atmosféricky patrí Mŕtva zóna k tým lepším adaptáciám. Až trošku zamrzí úsmevný koniec ( ktorý je už takým trademarkom pre Kingov svet) ktorý ale v rámci doby a aj rozprávačských postupov funguje podstatne viac, ako by tomu bolo dnes. Cronenbergovi väčšie rozpočty veľmi svedčia. A mňa ako tvorca baví stále viac a viac.

Posledný príbeh je najmenej konzistentný. Ale nedá sa mi uprieť mu určité kvality, pretože ak sa Hamagučimu nedá vyčítať jedna vec, tak je to nápaditosť s ako pristupuje k ľudským emóciám. Jeho filmy sú komplexné, civilné, jednoduché a predsa niečím špecifické, čarovné a zaujímavé. Aj keď tých filmových formálnych prostriedkov tu je pomenej a celé to pôsobí ako scény z divadelného predstavenia. Každý jeden príbeh má v sebe niečo čarosmutné. Jedná sa o drobný výsek zo života hlavných hrdinov v ktorom nachádzajú určité potešenie, alebo si vďaka nim uvedomia dôležité veci. Aj napriek všednosti sú filmy zvláštne iné. Nie úplne zakotvené v realite, ale v niečom predsa len také, že ju skvelo popisujú. Príde mi to ako keby som čítal nejaký výborný román od japonského autora. Napríklad aj toho Murakamiho, ktorého Drive my Car práve Hamaguči adaptoval. Po tomto filme sa na túto jeho adaptáciu teším zase o trochu viac. Mierne nadhodnocujem. Ale viem, že mi niektoré úseky ešte dlho budú chodiť po rozume.

Brucho vagína, pištoľ ruka, obrazovka plná vnútorností. Bičíky. Pálenie cigarety o prsník. Maznanie sa s obrazovkou. Blikajúca helma. Famme Fatale v červenom. James Woods behajúci z jedného miesta na druhé. Škrtenie. Snuff. Televízia. VHS kazety. Aj statické aj tie čo sa hýbu a vzdychajú. Sekty a organizácie ovládajúce mysle. Bizarnosť. Prapodivná dcéra. A James Woods zase raz behajúci z jednej časti mesta na druhú. Skvelé zúžitkovanie všetkého čo dovtedy Cronenberg nakrútil. Film o ktorom sa dá diskutovať s rovnakou radosťou ako sa to robí s ranným Lars Trierom. Vie to znechutiť v rovnakej miere, v akej to vie aj pobaviť. Takmer na plný počet.

To isté, ako sme videli už tisíckrát. Obrovská výhoda filmu ale je, že aj napriek zápletke a traileru nie je vôbec dementný. Hrá to viac na celkom inteligentné postavy a zvraty sú prirodzene úsmevné, než prepálené. Hoci sú na hrane. Interracial páry ma bavia. A herci si svoje postavy náležite užívajú. Na to o akú zápletku ide a na to aký dlhý film je, sa tam neustále niečo deje a je to hlavne stále zábavné. Koniec tradičné klišé ale beriem to. John Cena sa začína stávať tvárnejším, uveriteľnejším a sympatickejším nabúchancom ako Dwayne Johnson. Jeho herectvo ma baví viac a kvôli nemu film odporúčam.

Videná 280 minútová verzia. Skoro päť hodín som sa pozeral na prapodivný zlepenec významov, príbehových štruktúr a prazvláštnych postavičiek obývajúcich Wendersové univerzum podivuhodností na pozadí akejsi neistej reality. Prvá časť je putovanie. Road movie postupne prechádzajúca najznámejšími miestami sveta. Tá druhá časť, odohrávajúca sa len v Austrálii je zase komornou sci-fi o živote, snoch a príbehoch. Všetko spolu krásne korešponduje a aj napriek dĺžke z toho vyviera silná režisérska koncepcia. Nebudem asi ďaleko od pravdy, keď napíšem, že Wenders pristupoval k filmu ako emočne zainteresovaný tvorca. Všetko čo chcel vypovedať, či už je to názor na svet, na príbehy alebo na spôsob ako sú nám príbehy prezentované je tu obsiahnuté v dokonalej príbehovej symbióze. V zásade je to film, ktorému sa dá vytknúť len máločo. Nech už je to vaša šálka čaju alebo nie, nebude asi nič k čomu by ste film vedeli svojou formálnou precíznosťou prirovnať. Aspoň ja neviem. A to, že film prepadol nie je ani tak znak multižánrovosti. Tá tu funguje. Je to skôr spôsobené neustálim koketovaním s komerčným filmom, pričom sa jedná o poctivý art. Hudba skvelá. Rovnako aj ústredné trio. Mňa osobne ešte potešil aj sympaťák Vogler. Takéto filmy sa točili len chvíľu. A sú príjemnou spomienkou na to, ako sa autorská všestrannosť hodila na malú chvíľu do jednej doby, a fungovala svojsky, dokým ju nenašli tí , čo ju nájsť mali, a nezobrali si z nej to, čo sa z nej zobrať malo.

Asi najlepšia séria. Larry David je každou sériou trefnejší, údernejší a vtipnejší. Už od štvrtej série to pekne graduje a posledné dve série patri asi k tomu najlepšiemu na poli komédie. Nebol diel, kde by som sa nesmial a nebavil. Čo najviac oceňujem je diel Never Wait for Seconds!, kde sa retrospektívne vraciame k tým najznámejším Larryho fuck upom, len aby sme sa presvedčili od Tých čo udržiavajú morálku, že mal Larry vlastne celý čas pravdu a nie je až taký Asshole ako by sa nám mohlo zdať. Je strašne super vidieť, ako všetko dokonale korešponduje so sebou a hlavne s dobou a prostredím, ktoré reflektuje. Milujem tie postavy. Milujem tie situácie. Seinfeld skočnil, ale v zásade je tu stále s nami. 9. séria 100%.

Oproti prvému Love on Sunday výrazné zlepšenie. To, čo mi na prvom príbehu tak vadilo, tu nie je. Hiroki ide znova po jednoduchej premise. Dievča sa ide rozlúčiť, pretože jej nezostáva už veľa času. Očakávala by sa tam určitá sentimentalita a citové vydieranie. Ale na to je v tomto prípade Hiroki uvedomelý tvorca. Ide mu skôr o vykreslenie vnútorného sveta hrdinky. A ten je bohatý. Neistý a zároveň veľmi dospelý. Aj napriek tomu, že má 17. Vidí starších ľudí vykonávať hlúpe rozhodnutia a nevyužívať svoj plný potenciál a toto v nej prebúdza smútok. Kto vlastne skutočne žije tak aby bol šťastný? A prečo vlastne chodia mačky umierať mimo domov a preč od tých, čo sa o nich starajú. Poetické putovanie prímorským malomestom, kde obrovské vlny narážajú na pláž, rovnako ako to robia pocity vlastnej bezmocnosti vo vnútri hlavnej postavy. A pritom je to stále príjemné a s krásnou Maki Horikitou.

Jednoduchá premisa ukotvená v časovej rovine jedného dňa. Štvorica vzťahov je tu síce načrtnutá a pomerne zaujímavo korešponduje s hlavnými motiváciami, ale v konečnom dôsledku nejde do hĺbky. Oproti predchádzajúcim Hirokiho filmom sa tak u mňa jedná o mierne sklamanie. Film si síce udržiava svoju formálnu čistotu, herecky je istý a je v ňom obsiahnutá určitá čarosmutná atmosféra. Ale myslím si, že na úplne ocenenie potenciálu by filmu svedčal lepší rozpočet a zaujímavejšia práca s prostredím. Je to ale príjemná jednohubka, žánrovo trošku vybočujúca, ale svojím prezentovaním nevinnosti a túžby pomerne presná.