ScarPoul

Sonda o osamelých ľuďoch podľa Hirokiho. Všetky tri filmy, čo som od neho zatiaľ videl mali rovnakú smutnú atmosféru. Postavy v jeho filmoch veľmi silno túžia cítiť teplo iného človeka. Túžia byť vypočuté a pochopené. Hoci každá sa k tomu snaží dopracovať svojským spôsobom. It´s Only Talk je oproti predchádzajúcim snímkom konzervatívnejší a možno práve preto sa viacej vyhráva s tými čarokrásnymi detailmi z ktorých sa neskôr stanú spomienky( ak to vnímame cez pohľad hlavnej postavy). Film neprináša riešenia. Nesnaží sa ani emočne diváka ozbrojiť. Jeho úlohou je ukázať nám určitý úsek času, kedy samota na chvíľu nebola. To, čo si z toho každý odnesie je len na ňom. Osobne som si ale túto prechádzku Tokiom užil.

Oceňujem nápad aj pomerne vtieravú a nepríjemnú hudbu. Ten film ale nemá adekvátne tempo. Toto považujem za najväčší problém ranného Cronenberga. Atmosférické, určite aj nepríjemné. Sem tam s nejakou nechutnosťou, ale kým sa dostaneme z bodu A do bodu B a potom do bodu C, plynie čas strašne pomaly. Cronenberg nemá potrebu vytvárať charaktery. Jeho postavy sú len nositeľmi určitých vlastností. Je to čierno biely svet zloduchov a hrdinov. Ono je to ale v poriadku lebo dominantná je tu tá telová deštrukcia a nepríjemnosť. V tomto smere neprekonateľné. V tom inom, sa neubránim konštatovaniu, že to trošku zostarlo. Pozerateľné to ale je.  Hoci som trošku zvedavý, ako by film dopadol, keby ho Cronenberg natočil dnes.

Videná 156 minútová verzia. Tomuto filmu som sa vyhýbal 11 rokov. Teraz v rámci určitej nostalgie a tiež túžbe znovu objaviť Ridley Scotta som sa k nemu konečne dostal. A som príjemne prekvapený. Stále to má atribúty historického filmu, aké vie namiešať len Scott. Nápadité akčné scény, skvelá výprava a epická hudba. Tentoraz má ale Helgelandov scenár a tak ten film nespadá do prostoduchosti a trápnosti, až na pár scén ku koncu. Inak je to pekne odľahčené, vtipné, emočné bohaté ( tentoraz funkčne) a zároveň sa jedná o uveriteľný a riadne krvavý origin story legendy, ktorú všetci poznáme a ktorá začína momentom ako začnú záverečné titulky tohto filmu. Netvrdím, že je to veľdielo. Ale užil som si to. Bavil som sa. A hlavne som ocenil, že tentoraz sa to nehralo na veľké umenie. Fungovalo to pre mňa podstatne viac, ako na neviem čo sa hrajúci Gladiátor.

Videná 192 minútová verzia. A na základe nej zvyšujem z pôvodných 2* na 4*. Ten film má chyby. Koniec koncov, ako stále tvrdím, tieto historické látky z pohľadu Hollywoodu sú v súčasnosti ak nič iné, tak aspoň úsmevné. Ale nedá sa tomu uprieť určitá hodnotovosť. Scott už v Gladiátorovi dokázal, že historické témy sú mu pomerne blízke. Vie sa s nimi vyhrať a vie v nich naplno prejaviť svoj rozprávačský um. Kráľovstvo nebeské je na tom úplne rovnako, hoci v tomto prípade tie tri hodiny slúžia ako vizuálna a rozumová exkurzia do stredoveku, bez toho, aby zbytočne moralizovala. Mathieson vsadil na pôsobivý vizuál. Súboje sú premyslené. Komparzistov je tu na stovky ( podobne ako v Gladiátorovi). A prostredie Francúzska alebo Púšte je využité na maximum. To, že scenár je rovnako slabý ako v Gladiátorovi je tu skôr na škodu. Tie telenovelovské pohľady a dialógy( hoci tu ich je pomenej) pôsobia na mňa dakedy ako päsť na oko a nejeden krát ma vytrhli z inak perfektne budovanej atmosféry. Za ďalšiu chybu považujem Orlanda Blooma obsadeného ako hlavného hrdinu. Neverím mu ani nos medzi očami. Ako ťahúň celého filmu to s jedným výrazom bohužiaľ nezvláda. Našťastie ho zachraňuje každá jedna vedľajšia postava, čo sa vo filme objaví. Či už je to mních Martin Sheen alebo za maskou schovaný Norton. Hudba prekvapivo fantastická. V zásade sa jedná o pôsobivý historický film, vzdávajúci ( ako jeden z posledných) hold Hollywoodu a tomu, prečo sme ho tak mali radi. To, že je to emočne chladné je už u Scotta štandard, ktorý neriešim. Dakedy nemôžeme mať všetko. Kingdom of Heaven je pre mňa po dlhom čase veľmi príjemným prekvapením, zase raz dokazujúcim, že tie Directorské verzie ( nech sú aj 4 hodiny dlhé) dakedy stojí za to vidieť.

Vo všetkom úplne tradičná jednohubka. Neprekvapivé, ale milé. Predvídateľné, ale zbytočne to nemanipuluje s divákom. Ťažko sa mi to hodnotí menším počtom lebo v rámci cieľovky aj žánru to spĺňa úplne všetko čo si to predsavzalo splniť. Chémia medzi ústrednou dvojicou síce až tak nefunguje a moralizovanie s presladeným finále je už takou nutnosťou, ale nenudilo to a skôr ako vtipné to bolo úsmevné. Čo oceňujem. Ale ako vravím...jednohubka.

Spoilery: Aká matka taká Katka. Každopádne oceňujem nápad, ktorému Cronenberg aj napriek prvoplánovej nechutnosti neodoprel určitú myšlienku. Z psychologického hľadiska je idea deformovaných detí vytvorených zo zlosti výborný. A postupné odkrývanie toho, čo sa deje je pekne vypointované ( hoci stále trošku tažkopádne). To tempo v týchto ranných filmoch je také kostrbaté a neviem či je to absenciou väčšieho rozpočtu alebo skrátka postupným pílovaním formy, ktorá už v neskorších filmoch takéto tempo problémy nemá. Posledná polhodinka je skvelá. Hoci momentom ako som tam uvidel placentu s novým zárodkom som vedel, že sa bude musieť do nej zahryznúť. Inak veľmi nepríjemná vec, ktorá je minimálne do nápaditosti pôsobivá aj napriek svojmu veku. A tá Kanada v Cronenbergových filmoch teda vyzerá dosť strašne.

Konečne som sa dostal aj k Japonskej verzií. Len Iwai dokáže spraviť rovnaký príbeh, s rovnakými emóciami a pocitmi, s rovnakou premisou a čarokrásnosťou inak. Obidva filmy aj napriek tomu, že sú rovnaké, disponujú inou mierou detailov a iným tempom v ktorom sa postupne odkrýva premyslená emocionálna štruktúra diela. Iwai je experimentátor, ale zároveň je osobitým tvorcom, ktorý sa nebojí ísť do citlivých tém a trošku diváka emocionálne vyžmýkať, bez toho, aby sa do jeho príbehu dostal pátos alebo akýkoľvek iný neduh tak typický pre podobný žáner filmov. Na takéto sychravé počasie je film ako taký balzam na dušu. Krásna reminiscencia na mladosť. Obidva filmy hodnotím plným počtom. A odporúčam. Vo mne zarezonovali veľmi.

Mám pocit, že sa nám tu schyľuje k veľkému finále. Post Covid je skvelou víziou budúcnosti. Samozrejme podľa toho najlepšieho čo mohli Parker a Stone z celého svojho univerza namixovať. Ani nie tak zábavné ( hoci to má svoje momenty) ako trefné. A to vo všetkých aspektoch ku ktorým sa vyjadruje. Z kedysi hrdinov sa stali lúzri. What a sad world.

Prvé štyri diely sú skvelé. Rovnako aj posledné tri. To medzi tým si ale vyžadovalo moju obrovskú zhovievavosť. Nemám rád naťahovačky. A nemám rád keď seriál, ktorý za iných okolností riadne šliape na plyn a nemá problém ukazovať bizarné veci, odrazu zastane v romantickej prvoplánovej línií. Tá mi nefungovala. A samotné Sisterhood of Dada postavili prostredné časti do veľmi infantilnej roviny. Koniec to trošku zachránil. Najsilnejší diel je ale 8, kde hlavne Brendan Fraser kradne všetko pre seba. Inak sa to nesie v rovnakom duchu ako predchádzajúce série. Možno to už trošku smeruje ku skutočným dobrodružstvám, na čo sa teším. Najväčšou devízou seriálu stále zostáva fakt, že aj tí zlí tu majú pochybnosti, sú unavení a chcú nájsť nejaké to šťastie. Z psychologického hľadiska je vývin postáv úplnou chuťovkou. To, že sa tam občas nejaká postava zjaví len tak budem ignorovať ( Viktorov otec). Inak to má stále kvality ako žiadny iný DC počin. 3. séria - 70%

Blbina na jedno pozretie, ktorá nemá dôvod uraziť. Skôr núti k zamysleniu, prečo sa na takýto neoriginálny typ filmov vyhadzujú také peniaze. Z filmu som si odniesol len potvrdenie, že ústredné trio má síce svoje silné momenty, ale rozhodne by sa nemalo považovať za hereckú elitu. Dwaynov ťuťmák je síce hodnoverný, ale je rovnako únavný ako Reynoldsov hláškujúci týpek. Ten na druhú stranu od začiatku svojej kariéry pracoval na tom, aby vedel správne načasovať blbý vtip a teraz sa mu táto schopnosť vypláca. Gal je pekná tvárička, ale je len do počtu. A tým je jej postava veľmi samoúčelná. Prisľúb pokračovania očakávaný. A celá tá hra na mačku a myš až príliš pritiahnutá za vlasy. Na zabitie jedného večera stačilo. Ale zasmial som sa podstatne menej, ako som očakával. Mozog treba odložiť. Ako pri Hitmanovom Bodyguardovi. Logika ustúpila honorárom.