ScarPoul

Príbeh filmu je výborne rozdelený a komponovaný film. Rozdelený na dve časti necháva režisér svoj typický trademark krásne koexistovať a dopĺňať pocity medzi postavami. Tie sú nám niečím blízke. Niečím vzdialené. U Sangových filmov sa mi často stáva, že ma uchváti práve druhá časť príbehu. A prvú považujem za referenčnú. Tu sa mi to otočilo. Možno práve preto prišiel pre mňa vrchol filmu niekde v polovici. Nechýba tomu určitá údernosť a túžba poukázať na samotu a zúfalstvo žitia. A funguje to. V každej jednej rovine. Ono je to ale asi zase raz trošku vážnejšie, než ako by sa mi žiadalo. Ale to môže byť aj chvíľkový dojem. Každopádne príbeh filmu zaujal o trošku viac ako Žena je budúcnosťou muža. Hlavne kvôli spôsobu ako príbeh prechádza z "fikčného filmu" do " fikčnej reality".

Uvedomil som si, čo sa mi na tvorbe tohto režiséra páči. Je to citlivý prístup, zmysluplné dialógy, nutnosť cítiť niekoho po svojom boku a hlavne určitá naivita u postáv. Tie zvyknú predstierať, že sú nad vecou, hoci v skutočnosti nie sú. Žena je budúcnosťou muža, pracuje s týmito témami ale tá naivita( a teda korenie, ktoré konvenčný príbeh posúva pre mňa na trošku vyššiu úroveň) sa tu objaví až ku koncu. Dovtedy je to putovanie dvoch nesympatických postáv do svojej minulosti v ktorej prišli o niečo, čo už nevedia nájsť. Aj napriek tomu, že sa na to dobre pozerá, mi tu ale akási ľahkosť, bezradnosť a trápnosť chýbali podstatne viac, ako som čakal. Po Turning Gate je to trošku krok späť. Ale posledných 25 minút je podľa mňa skvelých.

Nakoniec dávam plný počet, hoci som o tom chvíľu premýšľal. Sang- soo Hong síce v tomto filme nepokračuje v štýle jedna udalosť, dva rôzne pohľady na ňu, ale ide skôr priamočiarejšie a lineárnejšie. To ale neznamená, že duplicitnosť a rozdielnosť tu nehrajú úlohu. Prvá časť sleduje lásku ženy voči hlavnému hrdinovi a druhá časť príbehu zase jeho lásku k inej žene. Obidve ženy majú spoločné len to, že ho obdivujú. A on do ich života skrátka vstúpi. Táto štúdia vzťahov, inteligentné a uveriteľné dialógy a určitá odťažitosť vyplývajúca zo samoty a opustenia robia tento film citlivou a uveriteľnou sondou do života mladého človeka. Aspoň v rámci určitých aspektov. Významovo a citovo bohaté, s množstvom pekných scén a s dominantou na príbeh o hadovi a bráne, čo sa ako leitmotív nesie celým príbehom. Ženy sú tu krásne. Muži osamelí. Pôsobilo to na mňa ako príbeh z Murakamiho knihy.

Dobre sa na to pozerá a Hoffman je tam fantastický. Ale od určitého momentu mi to prišlo ako zaujímavý diel Dr. Housea, kde sa parta doktorov vyberie vyšetrovať príčiny a nebojí sa navštevovať domovy a prekračovať pravidlá. V tomto smere je to úsmevné a hoci nezvyknem porovnávať až tak často, musím priznať že Soderberghova Nákaza si viedla v rámci témy smrtiacej epidémie trošku lepšie. Minimálne realistickejšie. Outbreak je ale typický heroický film, ktorému prepáčim nejaké to klišé a ocením napätie. Eskapády v helikoptérach sú celkom osviežujúce. V rámci toho, čo to chce povedať to funguje. Ale v súčasnej dobe to pôsobí trošku smiešne. Každopádne jedno pozretie rozhodne neurazí.

Ono to celé stojí na dvojici Eastwood a Malkovich. Ich protipóly sú funkčné a natoľko zaujímavé, že sú ťahúňom pre celý film. Páči sa mi, že aj napriek prostrediu film nestavia na pátose a takých tých amerických hodnotách. Skôr je príbehom o starnúcom mužovi, čo sa snaží napraviť chybu z minulosti. Ani nie tak kvôli ostatným ale kvôli sebe. Jeho vnútorný boj s démonmi je uveriteľný a to, že mu zloduch plne rozumie vytvára množstvo zaujímavých asociácií a postrehov. Film sa tak stavia do roviny trošku vyššej, než aby sme ho označili za prostoduchý akčný film. Má určitú noblesu, dobre napísané charaktery a uveriteľné prešľapy, hoci tie sú do značnej miery očakávateľné. To ale nevadí. V zásade sa jedná o poctivý oldschool, ktorý som si náramne užil. Eastwood je tu s Malkovichom vo vrcholnej forme.

SPOILER! Je to omnoho zábavnejšie než slovenský Panelák. Herecky je to ale na rovnakej úrovni. Ten film má veľa chýb a množstvo miest, ktoré sú prinajlepšom úsmevné, prinajhoršom vypovedajú o diváckom zlom vkuse. Cronenberg je ale nápaditý. A to sa mu uprieť nedá. Hoci sa to miestami berie strašne vážne. A hoci to dakedy pôsobí veľmi lacno, je to vo svojej perverznosti a násilí veľmi zábavné. Bavil som sa takmer na všetkom a popritom som oceňoval množstvo kreatívnych nápadov. Ono mať orgie s celou budovou v bazéne je podľa mňa epické zakončenie. Či už sa považujete za diváka s dobrým vkusom alebo nie.

Len Larry môže odísť na druhý koniec svetadielu, aby sa vyhol dobročinnej akcií. Larry David je ten malý hlások v našom vnútri, ktorý by rád rozprával ľuďom čo si o nich skutočne myslí. Je to hrdina, ktorého sme potrebovali, pretože aj napriek svojej neznesiteľnosti a smole, vie vycítiť keď sú ľudia jeb*utý. A že ich má vo svojom okolí dosť.  Obrovská zábava v ktorej sa miesi to najlepšie z toho sveta za oponou a manierizmom, ktorým tam trpia asi všetci. Nie len židia. Diely s Michelom J. Foxom a Ricky Gervaisom sú epic. 8.séria - 80%

Aljaška je nehostinná. Ale zároveň dokáže svojou krásou zobrať dych. The Edge je pre mňa návratom do detstva. Ten film som mal svojho času napozeraný nespočetne veľa krát. Páčilo sa mi to. Fungovalo tam napätie. Medveď bol správne hrôzostrašný a Hopkins s Baldwinom si skvelo sekundovali. Teraz, z odstupom času, stále oceňujem na filme množstvo vecí. Jeho surovosť, jeho nápaditosť a hoci je v rámci žánru ku koncu mierne šablónovitý, nevadí to. Herci to totiž ťahajú na svojich ramenách a aj tie momenty, kedy sa film dostáva do predvídateľných vôd, dokážu celkom obohatiť hĺbkou svojich charakterov. Ten film je stále pôsobivý. Hoci inak, ako tomu bolo, keď som bol malý chlapec. A myslím si, že pre budúce filmy žánru trochu určil, ako by sa to malo robiť. Najlepší Tamahoriho film čo som zatiaľ videl. Goldsmithova hudba parádna.

Mne osobne Červený drak nevadí. Páči sa mi viacej ako Hannibal a hoci nemá takú ťaživú a nepríjemnú atmosféru ako Mlčanie, nesie sa v dostatočne nepríjemnom duchu, aby to zaujalo. Ťahúňom sa tu pre mňa stáva ale skôr Norton, než samotný Hopkins. Hoci jeho démonická nejednoznačnosť je v rámci jeho postavy naďalej vítaným elementom. Ratner je možno rutinér, ale silá predlohy nepustí. Každý diel tejto trilógie sa môže pochváliť niečím špecifickým. Mlčanie nepríjemnou atmosférou, Hannibal nechutnosťou a Červený drak je akýmsi prienikom do fungujúcej mytológie s obstojnou zápletkou. Za mňa to funguje. A baví to aj z odstupom času a aj na viac pozretí.

Návrat k Seinfeldovi je veľmi osviežujúci. Vidieť Larryho pri tvorivom procese je veľmi zábavné a vrhá to na jeho charakter trošku iné svetlo. Aj celá ta jeho snaha získať svoju polovičku späť je funkčným ťahúňom celej série. Do toho zase super cameá a niekoľko absurdných momentov z ktorých sa zase raz snaží vykorčuľovať, hoci sa to nedá. 7. séria posúva celý mýtus okolo Larryho Davida niekde inde. Ako povedal Jerry keď ukazoval na seba ako na ikonický charakter... Larry David bude rezonovať pre všetkých, čo sa s ním aspoň raz stretli. Denise Handicapped je pre mňa najlepší diel série. 7. séria - 100%