ScarPoul

Ten film som si pozrel len kvôli Suzu Hirose. Inak moc tento druh filmov nemusím. Filmy čo sa hrajú na obrovské romance a nakoniec skĺznu do patetickej drámy som si užil počas svojho dospievania dosť. Japoncom tento žáner ide a je bohato zastúpený v literatúre, v mange a aj vo filmovom priemysle. Prvá polovica filmu je ale príjemne hravá. Suzu Hirose je vo svojom charaktere prirodzená a nedá sa do nej platonicky nezaľúbiť. Druhá polovica filmu je už bohužiaľ zbierkou tradičných klišé. Nie, že by mi to vadilo. Ten film si ide za svojim a ani sa nehrá, že chce pravidlá posúvať niekde ďalej. Emócie fungujú, hoci ten film je v tomto ohľade manipulatívny než vyslovene prirodzený, ale to k tomu patrí. Pre tých, čo tento žáner majú radi, kľudne hviezda hore. Ja v tomto udržiavam stanovisko tradičného priemeru, kedy som rád, že som to videl, pretože to malo svoje pekné momenty, ale to je za mňa všetko. Suzu ma vo svojej filmografií aj filmy ku ktorým sa veľmi rád vrátim aj niekoľko krát. Tento si k nim bohužiaľ nezaradím.

Po slabšej piatej sérií, prichádza skvelá šiesta. Neuveriteľne ma to bavilo. Larry je tak prvotriedny asshole, že si jeho peripetie užívam. A čím sú horšie, tým sú zábavnejšie. Každý jeden diel ponúka skvelé cameá a prvotriedne vtipy. Toto je jedna z najlepších komediálnych vecí, aké som kedy videl. 6. séria -100%

Z odstupom času znižujem o 1*. Spectre malo svojho času byť akýmsi vyvrcholením Craigovho Bonda. Už len tým, že sa tu objavuje fan servis odkazujúci na iné Bondovky, ale aj fakt, že sa to nesie v tradičnejšom háve. Už len prítomnosť Blofelda je do určitej miery ikonická. Lenže ten film nefunguje po čase tak dobre, ako tie predchádzajúce časti. Romantická línia s Leou nie je dotiahnutá do takej miery, aby finále rezonovalo ako v prípade Casino Royale. A fakt, že Craig ako Bond už niekoľko krát túžil na konci nejako filmu odísť a nespravil to, je v mojich očiach až výrazne recipročné. Uberá to váhu rozhodnutiam a emocionálny vývin u postáv to značne podkopáva. Stále je to zábavná vec a v rámci kanónu aj funkčná. Len tomu po šiestich rokoch výrazne došiel dych.

Pre mňa jeden z najlepších filmov roku 2021. David Lowery patrí k najosobitejším režisérom. Jeho obľuba v civilných príbehoch s dôrazom na atmosféru ma strašne baví. Jeho Ghost Story považujem za jeden z najlepších artových filmov a The Green Knight je v tesnom závese. Netradičné fantasy sa môže hrdiť pomalou atmosférou, krásnou kamerou, komplexným soundtrackom a artovou nejednoznačnosťou, vďaka ktorej film plynule prechádza z nepríjemných scén s až hororovým nádychom k tým rozprávkovejším a čarovnejším. Dev Patel výborný. Rovnako aj Alicia. Soundtrack je povinnosťou.

Shawn Levy sa po dlhom čase vrátil k celovečernému filmu a dopadlo to na jednotku. Dokonalo využil potenciál Ryana Reynoldsa bez toho, aby liezol na nervy. Jeho vtipy fungujú, sú správne načasované a hoci to občas zbehne do tých tradičných klišé vôd, je to celkom príjemné osvieženie pretože sa to v neposlednom rade na nič nehrá. Fan servis funguje a v neposlednom rade je to natoľko príjemné, že by mi vôbec nevadilo vrátiť sa do toho sveta v nejakom dobre napísanom pokračovaní. V zásade výborná oddychová záležitosť, ktorej neklesá tempo a funguje aj na viac pozretí.

Chápem o čo Caraxovi šlo. Ono ten film je zase celom zrozumiteľný a priamočiary. Či je v ňom aj v rámci súčasnej spoločenskej situácie aj nutnosť, aby existoval, je otázne. Pretože veci o ktorých pojednáva sú často krát zobrazené v iných dielách údernejšie a menej polopatisticky. Na druhú stranu, čo pri Annette zaváži najviac, je forma. Tu sa Carax vyhráva a nejde len o hudobné čísla. Napríklad scény na lodi a vo väzení sú formálne silné, presvedčivé a zimomriavkové. Ten zvyšok potom dodržiava určitú schému. Nie je taký šokujúci, ako by sa mohlo zdať. Nie je ani taký invenčný, ako sa nám snaží občas nahovoriť. Čo ale rozhodne je, je zaujímavý. A tu je podľa mňa priestor, aby ho každý prijal po svojom. Niektorí budú nadšení. Iní nie. Ja som tak medzi. Som rád, že som to videl, ale vracať sa k tomu už nemusím. Hoci Annette ako bábka je čarovná. A Adam Driver zase raz dokazuje svoju všestrannosť a umelecký talent.

V zásade stále rovnaká sranda ako predchádzajúce série - aj tentoraz s celkom zábavným a dlhým finále. Rozhodovanie či darovať alebo nedarovať ľadvinu Richardovi Lewisovi je síce fajn ústredná téma, nesúca sa celou sériou ( ukazujúca v krásnom svetle Larryho primitivizmus) ale nedosahuje také kvality ako muzikál Producenti v 4. sérií. Niektoré časti sú fantastické. Iné uspokojivé. V zásade trošku krok späť. Stále to ale baví špičkovou absurditou. 5.séria 80%.

Asi napíšem to, čo tu zaznelo. Ale najväčší problém je, že je to len prvá časť, ktorej pokračovania sa nikdy nemusíme dočkať. A aká by to bola škoda. Denis Villeneuve predvádza rovnaký husársky kúsok, ako tomu bolo v prípade jeho Blade Runnera. Je to Hard Sci-fi. Je to komerčné. A zároveň to má všetky atribúty artového filmu. Málokedy vidno takto namiešaný koktail, ktorý dokáže uspokojiť. Spôsob ako film vysvetľuje pravidlá a nastavuje pôdu pre ďalšie prípadné pokračovania, je aj napriek miere informácií zrozumiteľný. Na konci som mal pocit, ako keby som ten svet dôverne poznal. Ďalší z filmov, ktorý si zaslúži pozornosť, či už je sci-fi váš žáner alebo nie. Funguje tam všetko: od postáv, cez spôsob ako kamera sníma fikčný svet, cez údernú hudbu a v neposlednom rade bezchybne zobrazenú mytológiu. Bavilo ma to pozerať a dokázal by som na to kukať pokojne aj do rána. Dúfam, že druhá časť bude.

Raman je zaujímavý z toho hľadiska, že sa snaží cez perverznosť ukázať osamelosť. A tiež pracuje s teóriou, že postavy v rámci samoty majú až sebadeštruktívne vlastnosti. Hoci hlavnou témou je vnútorný stav 17 ročného dievčaťa, ktoré jeden celý rok využívajú traja dospelý muži na sexuálne uspokojovanie, Hiroki nie je Miike, Sono ani Cukamoto. Takže jeho doménou nie je šokovať ani znechutiť. Podobne ako v prípade jeho filmu Vibrator, je aj táto perverzita kulisou k objaveniu skutočných a citlivých emócií medzi postavami, ktorých hlavným cieľom je vytvoriť porozumenie. Hiroki ale nemá potrebu vysvetľovať všetky aspekty deja a vzťahov medzi svojimi hrdinami. Ide mu o načrtnutie charakterov a o to, že ich necháva spolu koexistovať v určitých prostrediach. To, že film nemá vyslovene uspokojivý koniec a že nepredáva spásonosnú myšlienku je v tomto prípade nepodstatné. Ide o tú emóciu a tá tam je. Jediné, čo tomu podkopáva nohy, sú scény ktoré sa snažia ísť cez čiaru ale nakoniec nejdú. Ísť do explicitnej nahoty a násilia by v tomto smere umocnilo porozumenie, ktoré medzi postavami nastalo na konci filmu. Film ako taký je ale v pohode. Len po ňom zostane trochu smutno.

Chcel by som dať viac ale nedá sa. Hoci nápad ako taký je funkčný a aj finále ( alebo teda zistenie pravých úmyslov) mi prišlo logicky zmotivované, film sám o sebe pracuje veľkú väčšinu času s množstvom postáv. Tie ale bohužiaľ sú všetky do jednej absolútne neznesiteľné. Pri takýchto filmoch dosť očakávam, že tam bude aspoň nejaká miera stotožnenia. Tu sa to bohužiaľ nemôže stať, pretože vývin u postáv ( dospievanie, porozumenie, odpustenie) nastáva príliš rýchlo. Áno v rámci fikčného sveta to dáva logiku. Ale ako diváka, ktorý zbožňuje Shyamalanové pracovanie s postavami som zostal dosť sklamaný. Film je tak znesiteľnou jednohubkou so zaujímavým motívom, v ktorom je najviac potešujúci fakt, že sa tam Thomasin McKenzie promenáduje v plavkách a že samotný režisér si tu strihol pomerne zaujímavú postavu. Plus tá pekná pláž. Každá dramatická vsuvka je ale smiešna v lepšom prípade úsmevná.