ScarPoul

Chcel by som dať viac ale nedá sa. Hoci nápad ako taký je funkčný a aj finále ( alebo teda zistenie pravých úmyslov) mi prišlo logicky zmotivované, film sám o sebe pracuje veľkú väčšinu času s množstvom postáv. Tie ale bohužiaľ sú všetky do jednej absolútne neznesiteľné. Pri takýchto filmoch dosť očakávam, že tam bude aspoň nejaká miera stotožnenia. Tu sa to bohužiaľ nemôže stať, pretože vývin u postáv ( dospievanie, porozumenie, odpustenie) nastáva príliš rýchlo. Áno v rámci fikčného sveta to dáva logiku. Ale ako diváka, ktorý zbožňuje Shyamalanové pracovanie s postavami som zostal dosť sklamaný. Film je tak znesiteľnou jednohubkou so zaujímavým motívom, v ktorom je najviac potešujúci fakt, že sa tam Thomasin McKenzie promenáduje v plavkách a že samotný režisér si tu strihol pomerne zaujímavú postavu. Plus tá pekná pláž. Každá dramatická vsuvka je ale smiešna v lepšom prípade úsmevná.

Hiroki a jeho jemnocit pri vytváraný pokazených charakterov. V kamióne po Japonsku, za sprievodu peknej hudby a s meditatívnym presahom, kedy dvojica len na chvíľu potrebovala utiecť od šablóny a zaužívaných koľají. Predávali si emócie, lásku, príbehy aj zúfalstvo. A v krajine okolo nich zatiaľ snežilo, mrzlo alebo pršalo. Ten film pôsobí trošku beatnicky a trošku šialeno. Ale je v ňom veľmi veľa pekných vecí. Túžbu nebyť sám a následne aj odhodlanie tú samotu prijať. Dozvuky z filmu si momentálne veľmi užívam.

Taká príjemná jednohubka z Japonského vidieka. Na nejaký vývoj postáv môžete zabudnúť. Ale zase je tu jazz a niekoľko výbore spravených vtipov. Film sám o sebe má veľmi jednoduchú zápletku a za celý čas tam nie je nič čím by dokázal naozaj prekvapiť alebo chytiť za srdce. Ale natočené je to dobre. Má to spád a finále je v rámci jazzu aj značne uspokojivé. Som celkom rád, že som to videl, hoci som od toho očakával omnoho viac.  Hrdinky sú vo svojich úlohách pomerne roztomilé. Absenciu romantickej línie považujem v tomto prípade za veľké plus.

Momentom ako začneme rozmýšľať o fakte, že to v zásade kritizuje súčasnú spoločnosť a tiež fakt, že jedna z vyspelých krajín je v sračkách, dokážeme tú pridanú hodnotu seriálu zúžitkovať ako sociálny experiment s mierne úsmevnými piliermi na ktorých síce stojí len tak tak, ale na zmysluplnosti mu to neuberá. Momentom ako v tom ale budeme hľadať originálnu zápletku tak sa dostávame do roviny prvého plánu a schématickosti v ktorej je bohužiaľ príbeh predvídateľný a ku koncu postavy konajú v rámci pravidiel žánru a nie v rámci svojich postupne budovaných charakterov. Squid Game má ale super rozjazd. Je natočená výborné a veľa vecí v rámci svojho fikčného sveta pomenúva správne. Nevadí mi, že na niektoré otázky nedostaneme odpoveď. Vadí mi naznačenie druhej série. A vadí mi posledná časť, ktorá celý priamočiary príbeh ( ktorý som si naozaj užíval) stavia do inej žánrovej roviny. Kazí to dojem. Vytvára to zbytočnú farebnú bublinu. Ale aj tak som si to užil a zhltol som to za pomerne krátky čas.

Začínam pomaličky prichádzať na to, o čo Sang-soo Hongovi ide. Jeho dve paralelné vízie jedného príbehu zohrávajú úlohu aj v tomto diele. Vzájomne spolu korešpondujú a dávajú určité fakty o vzťahu ústrednej dvojice do iných emocionálnych rovín. Film sám o sebe má ale ohlodať emocionálnu stránku veci až na úplnú kosť. Jeho snahou je ukázať osamelých a emočne prázdnych ľudí v situáciách, kedy sa tie emócie snažia nájsť alebo prebudiť. Je tam veľmi pekne znázornená úloha ženy aj muža nie len v spoločenských konvenciách Južnej Kórei ale aj v rámci určitého vzťahu k nám ( cudzincom) kedy odhaľuje, určitú krutosť a povrchnosť, ktorá pôsobí v rámci kontextu veľmi surovo až nepríjemne. Chladné, čiernobiele a obsahovo veľmi bohaté. A úprimné. Hoci určite nie pre každého.

Burns napísal scenár v ktorom ide o tradičnú schému v ktorej hľadáme kde je pes ( pravda) zakopaný. A hoci Soderbergha ako režiséra moc nemusím, pretože podľa môjho názoru nemá rukopis a je skôr rutinnér - keď sa mu niečo podarí, tak sa mu to podarí riadne. A Side Effects je presne taký film. Minimalizmus mu sedí viacej. Dobrý scenár mu umožňuje sústrediť sa skôr na postavy, ako na atmosféru ( ktorá mu nejde) a v konečnom dôsledku vzniká celkom funkčný film, ktorý sa dá zapamätať a ktorý stále prekvapuje, čo sa týka motivácií a podávania informácií smerom k divákovi. Pre mňa veľmi príjemný oldschool v novom háve stavajúci hlavne na umiernenom a presnom hereckom podaní skvelého Jude Lawa.

Vracať sa k tomuto filmu je pre mňa vždy osviežujúce. Snažíte sa v ňom nájsť nejaké chyby a hluché miesta, ale nedá sa to. Craigový Bondovia sa môžu pochváliť niekoľkými vecami, ktoré jeho predchodcovia nemali. Prvá vec je, že zloduchovia sú sofistikovanejší a do určitej miery aj hrozivejší. Herci, čo ich hrajú si ich očividne užívajú. Bardem nie je výnimkou. Druhá vec je, že tie filmy sú vážnejšie a temnejšie s drobnými humornými presahmi. V tomto smere je Bond omnoho uveriteľnejší agent a charakter ako nepriestreľný Connery ( ktorého mám ale z Bondov stále najradšej). A tretia vec je, že sa Bond neustále ako séria vyvíja a adaptuje na súčasnosť. V tom spočíva jeho čaro. Jeho nesmrteľnosť a aj akési uistenie, že tu v nejakej podobe bude stále medzi nami. Skyfall je labutia pieseň. Side story, ktorý ukazuje, že sa postavy niekam posunuli. A Deakinsova kamera sa do špionážneho sveta extrémne hodí.

Trošku zbytočný standup, ktorý v prvých 40 minútach sumarizuje úplne všetko o čom boli predchádzajúce stand upy. Čo dosť zamrzí, pretože som čakal oznámenie na pauzu a tým pádom ukončenie Netflixovských sérií s trošku väčšou pompéznosťou. Na konci zostáva ale príbeh o Dafné a ten je parádny a ľudský a smutný a funkčný. A vidieť takúto polohu jeho komédie potešilo a osviežilo. Ale objektívne je to skôr priemer. Možno, že mu tá pauza naozaj pomôže a príde s niečím sviežim. Budem sa tešiť.

I just got a hand job in an igloo. Prvá séria krásne predstavuje postavy a ich charaktery. Bizarný svet detí s autizmom snažiacich sa zapadnúť do spoločnosti a nájsť si miesto v živote má určite veľa úskalí. A seriál sa snaží vtipnou formou niektoré z nich prezentovať. Zároveň ale nechce byť komédiou a skôr sa v tom tragickom snaží nájsť to úsmevné. Pritom sa ale nebojí byť skutočný a tým pádom v niektorých miestach nepríjemný. Ale ústrednú rodinku spoznávame cez rôzne pohľady a na konci série ( v prípade, že sa nám dostala pod kožu) sme zvedaví kam sa ich vzťahy budú ďalej vyvíjať. Veľmi zvláštny počin, ktorý mi ale prirástol k srdcu. Všetci sú nacastovaný perfektne, hoci najviac ma potešil Michael Rapaport. Jeho otec snažiaci sa prísť na to, ako byť správnym otcom bol podaný veľmi ľudsky a uveriteľne. Za mňa spokojnosť. Uvidíme čo ďalej. 1.séria 80%

I just got a hand job in an igloo. Prvá séria krásne predstavuje postavy a ich charaktery. Bizarný svet detí s autizmom snažiacich sa zapadnúť do spoločnosti a nájsť si miesto v živote má určite veľa úskalí. A seriál sa snaží vtipnou formou niektoré z nich prezentovať. Zároveň ale nechce byť komédiou a skôr sa v tom tragickom snaží nájsť to úsmevné. Pritom sa ale nebojí byť skutočný a tým pádom v niektorých miestach nepríjemný. Ale ústrednú rodinku spoznávame cez rôzne pohľady a na konci série ( v prípade, že sa nám dostala pod kožu) sme zvedaví kam sa ich vzťahy budú ďalej vyvíjať. Veľmi zvláštny počin, ktorý mi ale prirástol k srdcu. Všetci sú nacastovaný perfektne, hoci najviac ma potešil Michael Rapaport. Jeho otec snažiaci sa prísť na to, ako byť správnym otcom bol podaný veľmi ľudsky a uveriteľne. Za mňa spokojnosť. Uvidíme čo ďalej. 1.séria 80%