classic

Improvizovano-intelektuálny experiment s nulovým obsahom deja, za to s množstvom hlbokých myšlienok, dialógov i monológov, až začali byť pomaly strašne neznesiteľnými, a to ani nehovoriac o mimoriadne častom opakovaní mena Petríček/Ferdinand, čo vskutku ešte viac podtrhlo celkové pohŕdanie týmto filmom, kde si taktiež zahrala i režisérova manželka Anna Karinová, o ktorej si mimochodom myslím, že vôbec nie je dobrou herečkou, minimálne aspoň v tomto ponímaní som mal konkrétne taký pocit, keď si zároveň už etablovaný herec Belmondo, bohužiaľ, opäť pripísal ďalšiu filmovú zbytočnosť na svoje konto, ktorých celkovo nadobudne o niečo viacej, čo budem pravdepodobne a postupne pozorovať počas toho, ako sa budem následne venovať ďalšej, hercovej filmografii, kedy pevne verím tomu, že sa neskoršie postretám i s „pravými opakmi”, než to bolo zrovna v prípade Bláznivého Petríčka, ktorý mi neuveriteľne vysal vnútornú energiu, až som si musel urobiť silnejšiu kávu, ktorá ma doslova naštartovala k tomu, aby som si „zgustol” na tomto neblahom kinematografickom počine, no podotýkam, že oprávnene. Nie každý film, v ktorom si zvyčajne zahrá Bébel, automaticky stojí za väčšiu pozornosť, čo je holý fakt, s ktorým sa musím už priamo teraz, či chcem alebo nechcem, zmieriť, no ešte mám určite stále čo doháňať, a tak pozitívne očakávania stále prevládajú nad tými negatívnymi, ktorým budem veľmi rád čeliť. Jednoducho sa jedná o veľké výzvy, pred ktorými sa divák nesmie zľaknúť, ba práve naopak, a o tom je nielen kinematografia, popri ktorej síce uvidíme množstvo vynikajúcich filmov, ale aj ich (a)typické „opozitá”, ale súčasne o tom je i život, ktorý nám ponúka nie vždy to dobré... PS: Godardovi asi nikdy neprídem na chuť tak, ako jeho kolegovi Truffautovi, ktorého mám umiestneného medzi najobľúbenejšími režisérmi.

Charizmatický francúzsky herec s veľkým H, Jean-Paul Belmondo, totiž nie je len takým obyčajným hercom, on je predovšetkým i „kaskadérom”, a to celým telom a dušou, čo priam najlepšie pozorovať pri strhujúcej sekvencii s metrom, kde sa môže snáď úplne naplno realizovať, až tým doslova riskuje svoj vlastný krk (lepšie povedané svoju hlavu), rovnako ako i jeho postava komisára Jeana Letelliera, pričom tu sa akurát spája realita s fikciou, čo vnímam, ako rušivý element, ktorý mi následne trochu prekáža... Na jednej strane som určite nadšený z toho, aký je mimoriadne flexibilný, trebárs v predchádzajúcej pasáži, pre zmenu zase behá a skáče po strechách galérie Lafayette, hádam pomaly lepšie, ako taký akčný hrdina Jason Bourne, no zároveň sa tým pádom zrejme príliš tlačí na pílu, čím by som chcel ďalej naznačiť najmä to, že sa týmito „cirkusovými kreáciami” rozhodne nešetrí, až sa možno naštrbujú výsledné dojmy z pozerania filmu, ktorý si inak celkom obstojne udržiava svoj stanovený rytmus a štandard, pretože je rozdelený na dve etapy. Hneď vysvetlím, čo mám tým vlastne na mysli: „Totižto by som rád pochválil scenáristický nápad, nie však scenár ako taký, spočívajúci skrátka v tom, že snímok obsahuje ("až") dvoch antagonistov”, kvôli čomu býva divák nielen veľmi často zamestnávaným, ale súčasne si k tomu ani nemá poriadny čas kedy oddýchnuť, no na druhej strane sa miestami zas čuduje, ako tento príbeh zvláštne funguje... Obsadenie talianskeho herca Adalberta Mariu Merliho, vnímam celkovo pozitívne, keďže podáva zaujímavý herecký výkon, ktorý ma absolútne nenechal na pochybách, že by jeho angažovanie nebolo dobrou/vhodnou voľbou. To je vôbec asi najväčšie plus, čo ma na tomto thrilleri najviac zaujalo. A na záver : Mal som proste väčšie očakávania ohľadom ďalšej "verneuilovky", ktorá ma síce až tak nestrhla, ako som si zo začiatku naivne myslel, že by ma mohla počas sledovania strhnúť, a to i napriek tomu, že je doslovne „nasiaknutá” samými, krkolomnými situáciami, pri ktorých by sa očividne červenal i taký »klasický akrobat Buster Keaton«, no podotýkam, že niekedy menej znamená viac, t.j. Bébel sa mal viacej držať na uzde, čo by asi  z jeho strany nebolo možné, a tak preto bol i "recenzent" neoblomným pozorovateľom...

Po predchádzajúcom nadšení v podobe priam fenomenálnych Opíc v zime, prichádza tentokrát rozpačité sklamanie s Korisťou, čo bohužiaľ nezachránilo ani veľké množstvo kaskadérskych kúskov, a to konkrétne pod taktovkou - renomovaného Jeana-Paula Belmonda, a to ďalej netreba zabúdať ani na tú, vskutku "kultovú" automobilovú naháňačku z prostredia Hadriánovho oblúka, ktorou chceli režisér Henri Verneuil za asistencie Bébela, zrejme vzdať hold protagonistovi Frankovi Bullittovi z rovnomenného filmu Bullitt, keď mi to zároveň príde, ako mierne „samoúčelné”, keďže je síce nakrútená za absolútne plnej premávky, no i napriek tomuto faktu, ma akosi extra neoslovila, lebo tomu skrátka niečo "podstatné" chýbalo, čo práve mal len Originál, spomínaný o pár riadkov vyššie, to sa predsa nemôže podariť zrovna tejto „kópii”, i keď by mi na to Gene Hackman určite niečo zaujímavé povedal... Totižto, ani nie som tak zaujatý voči tejto, celkom dynamickej sekvencii, ktorá môže v podstate niekoho ohúriť oveľa viacej, než akurátne mňa, keď som si istý v tom, že si nájde svojich skalných priaznivcov, ktorí si ju mimoriadne obľúbia, ale čo mi jednoducho úplne najviac prekážalo, bolo samotné obsadenie Omara Sharifa, ktorý bol zo scény na scénu, čoraz intenzívnejšie naivnejším a celkovo bol neznesiteľným, až sa z jeho postavy postupne vytvorila akási smiešna karikatúra, čo je z môjho pohľadu značné mínus, kvôli čomu som zaokrúhľoval ešte smerom nadol. I možno tak kvalitné obsadenie, je totálne bezmocné, ak mu scenár neponúkne dostatok príležitostí plne sa rozvíjať, čo pri takom Robertovi Hosseinovi o to viac zamrzí, keďže mi pripadal rovnako bezbranným, ako jeho kolega Sharif. Občas to už proste zachádzalo do extrému. S touto korisťou už nechcem mať vôbec nič spoločné, teda si budem držať od nej maximálny odstup, čo ale v žiadnom prípade neplatí pre režiséra s hercom v hlavnej úlohe, ktorým ponúknem ešte veľmi veľa šancí... 

Jednoznačne mi sadla pôvabná a naprosto oslnivá kráska Françoise Dorléacová, a zase mi akosi nesadol Jean Desailly, keď si popritom všetkom myslím, že sa François Truffaut, tentokrát akosi i mierne prepočítal, pretože na jednej strane celkom obstojne vytvára vzťahovú drámu, a do toho súčasne primiešava i „dvojitý život” protagonistu, ktorý sa vskutku zahráva s ohňom, a ani si to bohvieako neuvedomuje, no zasa to brzdí „dosť” okatým príbehom, ktorý sa ukončí takým nemastným-neslaným spôsobom, po ktorom má divák zmiešané, až by som normálne povedal, že podivuhodné pocity, či sa na to nemohlo ísť trochu inak...? Skrátka, režisér je väčšinou „zahľadený” len do postavy letušky Nicole, až pomaly zabúda na všetko ostatné, že manželia Lachenayovci, predovšetkým Pierre, sú v jej neustálom tieni, čo sa mimochodom ani vonkoncom nečudujem, keďže každý jeden záber je priam dokonalou pastvou pre oči, v tomto prípade kameraman Raoul Coutard, si na svojej kompozícii obrazu dáva opäť mimoriadne záležať, ale keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak je to dobré i zlé zároveň, a to z takého prostého hľadiska, že sa síce môžem snáď "donekonečna" kochať nespútanou krásou tejto herečky, no scenár jej bohužiaľ nedáva príliš veľký priestor na to, aby mohla viac vyniknúť v celkovom vývoji svojej postavy, a preto to považujem za ozaj premárnenú príležitosť, vďaka ktorej som sa nakoniec uchýlil len k priemernému, možno málo nadpriemernému hodnoteniu, kde film spočiatku vyzeral na to, že má oveľa vyššie ambície...

Po trochu dlhšom čase, keď som medzitým videl fakt niekoľko zaujímavých a podnetných filmov, aj keď zrovna nie v takom počte, ako som možno býval v minulosti viac zvyknutý, sa práve dnes odohrala jedna nevídaná vec... Áno, milí užívatelia, ako ste si už určite stihli všimnúť, že síce filmy pozerám, ale zase nie až tak často (čo by som chcel zmeniť), ale už keď si aj nejaký teda pozriem, tak si zvyčajne po jeho konci skrátka len poviem, že „stál za pozornosť a ďalej to už viacej neriešim”, no v tomto prípade nastala veľká zmena, pretože sa jednalo o neuveriteľnú radosť z celého pozerania Opíc v zime, keďže som bol priamym účastníkom nielen hereckého koncertu dvoch Jánov, t.j. GABINA a BELMONDA, ktorí patria vôbec k tomu najlepšiemu, čo z francúzskej kinematografie vzišlo, ale zároveň som bol mimoriadne spokojný i s technickou stránkou veci, čiže naozaj perfektnou, čiernobielou kamerou Louisea Pagea (prisámvačku sa jedná o naprosto famóznu kompozíciu obrazu), a to ani nehovoriac o pozoruhodnej réžii Henriho Verneuila (mám v pláne vidieť aj jeho ďalšie kúsky), ktorého považujem za veľmi šikovného režiséra (a to i napriek tomu, že som od neho doteraz videl len dva počiny), jednoducho to cítim v kostiach, že ešte mi má čo ukázať... Proste, tentokrát som konečne ohodnotil na úplné MAXIMUM, lebo si proste myslím, že si to tento výnimočný snímok jednoznačne zaslúži, keď ho súčasne odporúčam i ďalším divákom, ktorí by si mohli prísť na svoje, rovnako ako i ja. PS: V úvodnej pasáži dominujú priam dynamické sekvencie z okupovanej oblasti (neprezradím aké), že si hovorím, čo vlastne bude nasledovať potom, keď už bude po okupácii, no čuduj sa svete, našťastie sa tvorcovia hneď nevyčerpali, ba práve naopak, čím minúta za minútou naďalej plynula, tým to bolo stále lepšie, až to najlepšie nakoniec príde v samom závere, keď som bol už strašne dojatý, čo som to vskutku zhliadol, lebo viem, že sa to už opakovať nemusí...

Nevesta, ktorá bola (miestami aj sporo odetá) v čiernom, sa mi prostredníctvom nej podarilo „zabiť dve muchy jednou ranou”, pričom protagonistka Júlia Kohlerová, sa musí ešte i o čosi viac posnažiť, aby nakoniec zlikvidovala tých »múch« až rovných 5, a to podotýkam, že sa pekne a postupne všetky ponaliepajú na túto jej »mucholepku« , ktorá v podstate tradične (s)plnila svoj účel naprosto spoľahlivo, čím našej (anti)hrdinke priniesla tak potrebnú satisfakciu s mimoriadne trpkou príchuťou, keďže musela chytiť spravodlivosť do vlastných rúk, no zároveň i dodajme, že sa jej to akosi trochu vymklo spod kontroly ? Určite nie, lebo si treba rýchlo uvedomiť, že po celý čas skrátka veľmi dobre vie, čo činí, ó áno, a v týchto prípadoch, sa dokonca jedná i o rafinované a premyslené trestné činy, ktoré je ináč zakaždým fascinujúce sledovať, že s predposledným Fergusom, ten očakávaný moment, trvá až príliš dlho, lebo tejto pasáži, sa scenárista a režisér v jednej osobe, Francois Truffaut, venuje o niečo dlhšie, ako zvyčajne, keďže sa do DIANia (priezvisko recenzenta) znovu zapája i daná postava zo začiatku filmu, ktorá sa následne potom zase vytratila, aby sa opäť pripomenula, a trebárs povedzme i - zamiešala kartami...? Na to vám odpoveď síce neprezradím, ale napríklad taká Jan(k)a Moreauová, ma znov nesklamala, čo ma muselo proste potešiť, keď v tejto pohnutej dobe, už teda nič iné, tak sa kultivovaný divák aspoň(že) môže na necelé 2 hodinky, ponoriť do neustále sviežeho, a predsa trošku staršieho jazera, pretože o tomto súčasnom (»mútnom«), bohužiaľ, nemôže byť žiadnej reči, lebo nielenže pozvoľna vysychá, a k tomu je aj obzvlášť kalné, ak už náhodou toto "kinematografické jazero" aj úplne nevyschlo, ale súčasne tiež pozorujem najmä vymieranie skutočného hereckého, či režisérskeho druhu, ktorých nahrádzajú všelijakí, druhotriedni pseudoumelci tretej kategórie, čo je práve v tejto kombinácii, ešte o to oveľa bolestnejšie ! Jednoducho nastáva maximálna povrchnosť, ktorá vystriedala naozajstné UMENIE, ktoré v súčasnosti už vonkoncom nevnímam, a ani nepozorujem, a to je strašné skonštatovanie ! A to ani nehovoriac o dnešnom, otupenom publiku, ktoré tento zvrátený systém ešte aj podporuje ! V budúcnosti budem musieť loviť v starých vodách, ak vo všeobecnosti nezanevriem na film, ako taký...?!

Britský majster svojho remesla, Tony Richardson, ma počas takmer dvoch hodín → naprosto pevne pripevnil do filmového zveráka, z ktorého sa mi jednak nepodarilo nikdy poriadne vymaniť, keďže bol tak zručne zatiahnutý, že až keď som následne povinne absolvoval túto mimoriadne depresívnu exkurziu, a to trajektóriou cez istú, menšiu, francúzsku dedinku, mimochodom na míle vzdialenú od idylického Vlkolínca, tak sa rozhodol, že tento vskutku brutálny "zveráčik", predsa nakoniec povolí, no zároveň mi tiež i zvučným hlasom oznámil, že pravdepodobne budem celým týmto dianím, povedzme tak trochu poznačený, za čo sa mi teda ospravedlňovať vôbec nemieni, pretože ma skrátka dopredu varoval, aby som si proste dával na toto „Dievčatko so zápalkami”, obzvlášť veľký pozor, v inakšom prípade by som sa mohol veľmi škaredo (p)opáliť... A to ešte ani zďaleka nie je úplne všetko, lebo taktiež dôjde i na úvodnú potopu, ktorá môže síce vyzerať iba na takú obyčajnú, záškodnícku hru, že sa jej nebude prisudzovať príliš veľká váha, no určite neostane bez akejkoľvek odozvy, pritom až s príchodom už zo stredovekých čias tak strašne obľúbeného → arzeniku, sa konečne samotná úroveň sociopatického správania → vyšplhá na totálne maximum, čo taktiež rovnako priamo pociťujú i miestni, už tak nervózni obyvatelia, ktorí medziiným majú až tak extrémne našponované nervy, že ich vonkoncom nič nezastaví pred tým, čo majú vo svojom úmysle... Ako ste si mohli doteraz určite všimnúť, aj recenzent, sa úmyselne vyhýba v okatom spoilerovaní filmového deja, v ktorom ho niekoľkokrát sprevádzali tieto úmyselné činy danej postavy, ktoré o to lepšie na diváka (za)pôsobia, lebo je im dopriata priam neuveriteľná, audiovizuálna stránka, ktorá ho normálne paralyzovala ! Kameramanovi Davidovi Watkinovi, sa totižto podarilo prostredníctvom svojej unikátnej kompozície obrazu, dosiahnuť nevídaných rozmerov, a to práve vďaka svojej ponurej čiernobielosti, ktorá nielenže podčiarkuje atmosféru filmu, z ktorého divák väčšinou nemá dobrý pocit, ale zároveň i podtrhuje film ako celok, po ktorého skončení, sa budete cítiť, ako obarení horúcou kávou ! Áno, a podotýkam, že sa skutočne jedná o "silnú kávu", na ktorej si najlepšie pochutnávajú zrovna takí kávičkári, ktorí si (i)hneď uvedomia, čoho sa to vlastne napili...? Našťastie som si na nej mimoriadne pochutnal, no súčasne vo mne zanechala i nejaké stopy. Náročný, kinematografický zážitok, po ktorom sa cítim dosť skľučujúco, že ho odporúčam pre náročnejšie publikum.

V bohatej filmografii francúzskeho hereckého velikána → Jeana-Paula Belmonda, sa síce až tak extra dobre nevyznám, (ne)orientujem sa, aspoň zatiaľ nie, lebo neskôr chcem a musím (skrátka, nevidel som toľko filmov, aby som to mohol vedieť prípadne kvalitatívne posúdiť), čiže tým pádom nemôžem úplne čestne prehlásiť, že skrz Profesionála, uzrelo svetlo sveta, hercov doposiaľ najlepší film, ale rozhodne si myslím, že sa jednoznačne jedná o jeden z jeho najlepších kinematografických zárezov, ktorý ma mimochodom mimoriadne zaujal, aj keď som na ňom súčasne ponachádzal i niekoľko viditeľných „chýb na kráse”, no i napriek tomu väčšinou prevládala veľká, až skoro by som povedal, že „maximálna spokojnosť”, možno i vďaka emotívnej, Morriconeho hudbe, teda by som sa mal najmä vrelo poďakovať → večne sa opakujúcemu, hudobnému motívu: Le vent, le cri ( Vietor, krik ), čo sa divákovi snáď automaticky vryje pod kožu, že sa dá počúvať i samostatne. Na základe toho ale nehovorím, že „Bébel” by bol v nejakom, výraznejšom ústraní, ba práve naopak, dáva zo seba maximum, a to konkrétne od začiatku až po koniec, keď sa mi už tisli slzy do očí z predchádzajúceho diania, ktoré ma normálne priklincovalo do sedačky ! Protagonistovi zvyčajne šliape na päty → vskutku nepríjemný antagonista Robert Hossein (tieto postavy to proste majú v náplní ich práce, ale tento to ešte akosi strašne obľubuje), s ktorým nebude žiadnej núdze o samé konfrontácie, kde dokonca tá naprosto zásadná, je ako vystrihnutá z „Divokého západu”, ale to už trochu predbieham nasledujúce udalosti, pretože s agentom tajnej služby, Josselinom “Jossom” Beaumontom v podaní J-P Belmonda, sa na samý úvod, najprv zoznamujem v dosť prekérnej situácii v jednej z afrických krajín, aby som pokračoval v jeho ťažení po Paríži, kedy sa veci stávajú priamo súmernými... Nie je nad to si zakaždým vychutnávať staré, či povedzme aj staršie filmy, keďže tie „nové”, v podstate, nestoja vôbec za nič !  

Milencom určite nechýba(la) prílišná "štylizovanosť", ktorá mi i napriek tomu tentokrát akosi ani extra neprekáža(la), lebo mi to našťastie dostatočne (vy)kompenzovalo naprosto okázalé spracovanie pod taktovkou francúzskeho režiséra Louisea Malleho, kde už úvodné titulky, sprevádzala klasická hudba od nemeckého hudobného skladateľa → Johannesa Brahmsa, čo ma snáď ihneď automaticky pozitívne navnadilo, že by som mal skrátka s nasledujúcim dianím stopercentne počítať, a keď k tomu ešte následne pridám i priam atmosferickú, čiernobielu kameru Henriho Decaëa, ktorá si práve takýto status väčšinou zachováva(la) po celý čas, tak si proste myslím, že nie je takmer čo kritizovať, keďže najmä herečka v hlavnej úlohe, udržiava(la) diváka v neustálom vypätí, pretože zväčša jej "aristokratické správanie", podtrhovalo celkovú náladu, tohto inak zaujímavého, kinematografického diela, popritom súčasne obohateného i o interesantnú atmosféru, hodnú značného obdivu... To áno, a zároveň tiež podotýkam, že konkrétne bez mimoriadne pôsobivého, hereckého výkonu Jeanne Moreauovej, by sa takýto úspešný výsledok, jednoznačne nedostavil ani z polovice, kedy už ani vonkoncom nepotrebujem ďalej a zbytočne vyzrádzať, čím sa bude vlastne tento adaptovaný scenár bližšie zaoberať, že v podstate už samotný titul, to viac-menej trochu predsa naznačuje, ale na samý záver dodávam aj to, že výrazne klame svojim telom. PS: Vskutku naozaj pozoruhodný snímok, ktorý mi jednak veľmi dlho unikal, na čo som prišiel až teraz.

Vo filme Topkapi (múzeum v Turecku), strháva pozornosť, alebo má viacej možností sa predviesť, skôr postava Arthura Simona Simpsona v podaní Petra Ustinova, než práve Waltera Harpera v podaní Maxa Schella, že zostávajúci ansámbel, mi bol v podstate úplne ukradnutý, lebo ma ani očividne nemal absolútne čím osloviť a zaujať, ak teda aspoň nepočítam → mimoriadne ohybnú a pružnú, "ľudskú muchu" v podaní Gillesa Ségala, vďaka ktorej má tento snímok, miestami neuveriteľnú dynamiku, čo mi zase pripomínalo konkrétne jednu naprosto "kultovú sekvenciu" z Nemožnej misie. Možno samotné obsadenie nie je to, ako sa zvyčajne hovorí, to pravé orechové, ale samotná predloha z roku 1962 od autora Erica Amblera s názvom → The Light of Day (Svetlo dňa), je už predsa o čosi zaujímavejšia, pretože producent a scénarista Monja Danischewsky, si myslím, dokázal práve podľa nej napísať celkom solídny scenár, ktorý disponuje niekoľkými zručnými úrovňami... Proste vykresal z neho dostatok zaujímavých nápadov, ktoré sa režisérovi Julesovi Dassinovi, samozrejme za asistencií kameramana so strihačom, podarili pretaviť do výsledného celku, ktorý vám bude pravdepodobne pripomínať niečo na spôsob, trebárs takých, povedzme → Dannyho jedenástok, so všetkým, čo k tomu automaticky prislúcha. Podľa týchto ponúkaných indícií, si už nie je vôbec ťažké domyslieť, o čom vlastne táto klasická filmová podívaná pojednáva, a to je skoro to isté, ako stretnúť Ethana Hunta s Danny Oceanom na káve, a to ešte v pôvodnej podobe !